Anime World CZ/SK - Příběhy

 

Ležím na posteli a hľadím do stropu. Myslím. Myslím naňho. Myslím pretože chcem. Myslím pretože chcem prísť na niečo, čo sa mi asi nepodarí. Nepredpokladám to. No predsa som tu a ležím. Ležím a hľadím pred seba. Hľadím do blba. Hľadím a nevnímam, čo sa deje v mojom okolí. Miesto, na ktorom sa nachádzam mi poskytuje dokonalú ochranu pred okolím, ktoré by ma mohlo nejako trhať alebo nebodaj dráždiť. Som vo svojej kukle. Som zakrytá paplónom až po bradu a napriek tomu mám pocit, že zmrznem. Možno je to preto, že som behala tak dlho bosá po podlahe a teraz, ako som si ľahla cítim chlad. A možno je to tým, že na mňa opäť lezie horúčka.

 

 

A nie sú moje myšlienky spôsobené práve chorobou? Som skutočne chorá alebo len proste nie som v poriadku? Je možné, aby sa človek zahľadel do niekoho, s kým len cestuje, ani ho nepozná, nevie, čo je zač a predsa ho k tomu neznámemu čosi priťahuje? To je otázka, ktorú si kladiem celkom často a kladiem ju aj všetkým svojim kamarátom. Kladiem ju preto, že si neviem odpovedať. Neviem si odpovedať, či som ja možná. Či som celkom normálna. Už zase raz snívam o niečom, čo nie je celkom normálne.

 

Privriem oči a predstavujem si tú scénu. Scénu, v ktorej proste vykročím dopredu a čosi mu hovorím. Žeby moje meno? Žeby som sa ho pýtala na to, kam chodí do školy? Alebo hovorím niečo absolútne iné? To už je celkom jedno, sú to len moje predstavy. V tých môžem povedať čokoľvek a vždy to vyznie sebavedomo a uvoľnene. Ak by som to mala všetko zrealizovať, znelo by mi to trochu inak a možno by som sa viac červenala. Viac, než v mojich predstavách.

 

Opäť roztvorím oči a pretočím sa na bok. Schúlim sa do klbka a rukami si objímem kolená. Ja som sa tuším zamilovala. A to som si po tom všetkom myslela, že to nie je možné. Že ja to nedokážem. Že sa neviem usmievať. Že som totálne bezcitná. Nikto sa predsa nerozíde s tým druhým úplne bezdôvodne. Nikto, to len ja môžem niečo také spraviť. A boh ma za to asi trestá. Trestá ma takto kruto, takto, aby mi ukázal, že on je tu ešte stále šéfom. Že on má na svedomí moje šťastie. Že on určuje a organizuje, čo sa stane v mojom živote a čo nie.

 

Som vraj dobrý človek. Prečo si tak potom sama sebe neprídem? Nie sú moje činy len o tom, že strašne veľa rozprávam a nakoniec nič z toho, čo hovorím ani neurobím? Myslím, že na túto otázku nemám právo odpovedať ja, preto na to sú tu iní ľudia. Moji kamaráti. Stále si však myslím svoje a často to aj prejavujem. Neustále sa presviedčam o tom, že nie som taká dobrá, za akú ma majú a predsa mi mnohí hovoria, že som veľmi dobrá. rozkošná, roztomilá, maličká, chutnučká, že môj úsmev je zlatý, roztomilý a tak ďalej.

 

Na chrbte zacítim zimnicu a pokúsim sa zabaliť sa do perín o niečo dôkladnejšie, no mám pocit, že viac to už nejde, pretože každú časť tela mám dôkladne pozakrývanú. Dbám na to, aby som sa nepohla, inak by som narušila kuklu akého takého tepla, ktorú som si vytvorila. Zhlboka sa nadýchnem a opäť cítim, ako mojim telom preniká chlad.

 

Nepodarilo sa mi zistiť jeho meno, aj keď som sa jednoducho snažila o to, aby som ho nejakým spôsobom zistila. Myslím si, že som narušený jedinec, ktorý sa usiluje spraviť niečo, čo je celkom nemožné. Som ako Mohamed, ktorý chce, aby hora prišla k nemu a on sa nemusel trápiť. Bola som príliš lenivá na to, aby som spravila prvý krok. Bola som príliš hlúpa na to, aby som povedala to hlúpe: "Ahoj." a usmiala sa tým svojim beztarostným úsmevom, akým sa usmievam vždy, keď som so svojimi známymi. Málo som sa snažila o to, aby som komunikovala.

 

Z myšlienok ma vytrhnú kroky smerujúce z našej kuchyne do mojej izby. Za pár chvíľ mám možnosť vidieť z mojej polohy mamu, ktorá mi nesie tabletku na horúčku. Antibiotiká. Fuj, jedného dňa ma to zabije. "Musíš, gulička," prehovorí mama, ktorá zjavne z môjho výrazu tváre pochopila, že nemám príliš chuť na takúto stravu. Pomaly sa teda posadím na posteli, čím umožním chladu, aby sa do mňa zahryzol naplno. Roztrasene si vezmem pohár, v ktorom je čaj. Vlažný, moc ma nezahreje. Potom si vezmem nechutne obrovskú tabletku a vložím si ju do úst. Snažím sa to rýchlo zapiť, kým mi nechutná chuť antibiotík stihne doraziť na chuť. Zvraštím obočie. Cítim ju v krku, aj keď už je dávno dole. Neznášam tento pocit, cítim ho vždy, keď užívam tieto lieky. Nadmerne veľké. Prázdny pohár podám späť mame a opäť sa zahrabem do perín. "Smiem ísť na počítač?" spýtam sa a keď začujem svoj slabý hlas trochu sa podivím. "Mala by si ešte odpočívať, ale na chvíľku môžeš," znie odpoveď. Následne na to mi mama prinesie môj notebook do postele a ja ho zapnem a čakám... aj keď presne neviem na čo čakám. Asi na to, kým sa budem môcť odreagovať od svojich myšlienok, ktoré ma neustále prenasledujú. Hm, zaujímavé je, že horúčka ma chytá už len pri myšlienke na to, že som niečo proste nespravila. Som prostý hlupák, dalo by sa povedať.

 

Okamžite letím na facebook a odpisujem na správy, ktoré mi prichádzajú v pravideľných intervaloch od mojej malej kamarátky z česka. Kontrolujem, či je všetko skutočne v poriadku a či nemám nejakú žiadosť. Nechápem sa. Asi skutočne čakám len na nejaký zázrak. Čakám na to, že sa niečo stane.. Že môj milovaný príde priamo ku mne a spýta sa, či ho milujem, pretože on sa zamiloval na prvý pohľad. Asi by som skutočne mala prestať čítať istý druh kníh - škodí môjmu zdravému rozumu, ktorého mám už aj bez takých kníh mizerne málo.

 

Blikne mi nová správa. Roztvorím konverzačné okno a musím sa usmiať. "Ahoj, jak ti je. Já se o tebe hrozně bála. Doufala jsem, že sem dnes přijdeš a řekneš mi jak ti je.Tak jak? Chesterizátor se moc bojí, fakt jak ti je?" Ach, ona sa o mne bála. Krátko sa uchechtnem a dám sa do odpisovania. "Ahoj, bolo už aj lepšie, ale toľko voľného času na premýšľanie som v živote nemala, takže som sa dala na počítač, pretože moje myšlienky sú už otravné." "To ti veřím, ja to znám... nebo ne? :D" "Určite, toto pozná káždý. ;)" Presuniem sa na svoj mail, ktorý si pravideľne kontrolujem, aby som sa uistila, že je v ňom všetko prečítané a všetko naporiadku, že každý dostane svoju odpoveď, na ktorú čaká. Aj tak mi na tento mail nechodia žiadne správy. Smutne sa pousmejem a už len zo zvyku zablúdim na našu školskú stránku, aby som sa mrkla, čo je nové. Samozrejme, že nič nové, všetko po starom. Tak sa opäť vrátim.

 

"No jo no, zná to každý, já si jenom nemohu vzpomenout.. kruci.. zažila jsem to už.... reálně?" "To ti neviem povedať, nezažila som ťa, keď si bola chorá, ale nerieš to, som moc v myšlienkach.." opäť začínam byť mrzutá a odpisujem odmerane. Dúfam, že to spraví. Dúfam, že sa to zlepší, čoskoro.

 

"Hele, co ti je?" pípne mi správa, až sa strhnem. "Nič, so chorá.." "No to vidím i bez tebe, tak co ti je?" "Hovorím, že nič mi nie je." "Za každým nic se něco skrývá, tak mi už řekni." "Premýšľam, to je všetko, škodí mi to, vlastné myšlienky sa mi stávajú nebezpečné.." poviem a potichu vydýchnem. Chytí ma záchvat kašľu. Keď skončí, vysmrkám sa a pozriem sa na správu. "Jo, znám to, teď ale normálně... nad čím si přemýšlela?" "Nad ním.. hej, pardon, ja fakt asi pôjdem, pôjdem počúvať alebo čo, nejako ma to opäť chytilo, nechcem byť hnusná, preto aj pôjdem. Maj sa pekne, možno tu budem aj zajtra." Odhlásim sa a vypnem prehliadač. Vypnem počítač a odložím ho na zem vedľa postele. Načiahnem sa po poličke a nasadím si slúchadlá na uši. Pustím pesničky na plné pecky a uložím sa na spánok. S hudbou to ide lepšie.

 

A takto môžem zostať aj donekonečna, hlavné je, že žijem a ešte dýcham. Aj keď občas mám pocit, že vlastné myšlienky ma dusia, sú mi nepríjemné. Sústredím sa na text pesničky a upadnem do spánku.