Pestúnka
Informace:
Počas hľadania svojho spisovateľského štýlu sa Akarui kedysi rozhodla zablúdiť do oblasti hororov. Vydavateľstvo Akarui vám teraz prináša vydanie jedného z hororových príbehov,ktoré vyhrabala vo svojom šuplíku (respektíve na svojom starom blogu,kde kedysi publikovala, ale to je detail).
Snáď sa aspoň trocha bude moje dielo páčiť. Vaše komentáre s prípadnou kritikou a hodnotenia potešia. :)
Pestúnka
Lena sa odjakživa bála tmy, o tej tichej nehovoriac. Už od malička mala problém zaspať v tichej tme. Potrebovala mať pri sebe niekoho ochotného rozprávať, kým nakoniec neupadla do nevinného spánku. Spánok, ten milovala.
Trhlo ňou v momente, ako si spomenula na tú krásnu ríšu, v ktorej sa mala možnosť prechádzať takmer každú noc. Čo by tak teraz dala za spánok. Trčala tu v tejto pustej miestnosti nevedno presne kde. Bola tu tma a ona sa bála. Trhavo dýchala a srdce jej prudko búšila, keď načúvala zvukom domu. Občas sa jej zdalo akoby počula nejaký šepot. Potom však len zavrtela hlavou a všetko sa to stratilo.
Tak veľmi túžila ukázať svojim spolužiakom, že chýry o jej strachu z tmy sú len poverou a nikdy neboli pravdivé. Už veľmi dávno oľutovala rozhodnutie vybrať sa do tohto starého spustnutého domu.
Lenine tiché myšlienky pretrhlo hlasné zavŕzganie. Prudko sebou trhla. Toto sa jej už určite nezdalo. Nie. Bolo to príliš hlasné. Kolená si viac pritisla k sebe a objala ich rukami. Má sa postaviť a pozrieť sa, čo to bolo? Možno to bol len vietor.
Znova sa ozvalo zavŕzganie. Zdalo sa, že podlaha domu bola vystavená niečomu ťažkému, možno mačka alebo iné zviera, napadlo ju v momente, keď ticho narušilo hlasné zvolanie: "Detií, kde ste sa schovali?" a potom akýsi neurčitý šepot, no marilo sa jej, že to bolo čosi v zmysle: "Však ja vás aj tak nájdem." Počula kroky. Približovali sa a ona sa v tme snažila nájsť miesto, kam by sa schovala. Boli čoraz bližšie. Srdce sa jej bláznivo rozbúšilo a pohľadom tikala po miestnosti. V tme rozoznávala obrysy nábytku, no netušila, kam sa podieť.
Keď už boli celkom blízko, vyskočila prudko na nohy a rozbehla sa ku ktorejsi zo skríň. "Dieťatko mojeé!" ozval sa falošne presladený hlas, v ktorom spoznala akúsi ženu. Kde sa tu vzala? Napadlo ju a v rýchlosti trhla dverami. Ak čakala, že sa otvoria, plietla sa. Rúčka na nich podľahla sile, ktorú, nakoniec celkom zbytočne, vynaložila na ich otvorenie a odtrhla sa. Nohy dlhšie nevydržali nápor, zabalansovala, tlmene vykríkla a s hlasným buchnutím spadla na zem.
Všetko sa to zbehlo behom jednej sekundy. A počas tej sa tiež prudko roztvorili dvere, v ktorých postávala žena oblečená v tmavom hábite. Na hlave, ktorú mala sklonenú, mala kapucňu. Nebolo jej vidieť do tváre, no odlesky očí sa dali jasne rozoznať. Šiel z nej chlad a strach. Lena cítila niečiu prítomnosť a zdráhala sa otočiť. Zhlboka sa nadýchla a zacítila akýsi zvláštny zápach. Akási hniloba, ba čosi viac, nevedela to však presnejšie určiť. Striasla sa a predsa sa len otočila.
Vtom hlasno vykríkla.
***
Bolo ráno a stará babička sa vracala z výletu späť domov. Vošla do svojho obydlia, zhlboka sa nadýchla. Potuteľne sa usmiala a vošla do obývacej miestnosti. Pohľad jej padol doprostred miestnosti kde ležalo znetvorené telo. Ležalo na chrbte, brucho mala rozpárané a vnútornosti z neho sa nachádzali všade, len nie na tom správnom mieste. Tvár mala dorezanú, takže už dávno nebolo vidieť vydesený výraz, ten si však vedela veľmi dobre domyslieť. Na nohách a rukách stopy po povraze. Ústa zošité. Ani kričať nemohla. Pohľad jej padol na zrkadlo, kde boli krvou napísané: "Nájdem si vás všetky, detičky moje. Vaša vždy milovaná pestúnka.."
"Ach, už zase sa to stalo," skonštatovala sucho babička, otočila sa a zamierila do kuchyne.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
