Anime World CZ/SK - Příběhy

Hrátky s ohňom

 

Minulosť

„Ace ty si sa zase do niečoho zaplietol!“ do očí sa mi tisnú slzy, keď vidím toho hlúpeho chalaniska pred sebou ako sa opiera o stenu nášho domu. Tmavé vlasy mu neposlušne padajú do tváre zliepajúc sa v pramienkoch zmáčaných krvou. Skrze jeho pehavú tvár sa z ľavej strany cez nos tiahne obrovský krvavý škrabanec. Jeho doškriabané zápästia nemožno prehliadnuť. A on sa tvári ľahostajne... akoby ho to ani nebolelo. „Pre boha, povedz už konečne niečo! Ako si sa mohol takto zriadiť? A kde si vlastne bol tie dva dni? Ako môžeš len tak odísť bez toho, aby si čokoľvek povedal? Predsa som ti povedala, aby si mi oznámil, keď budeš chcieť odísť a ...“ zhlboka sa nadýchnem, aby som o pár sekúnd mohla znova pokračovať. Využije chvíľu môjho ticha na to, aby spravil jeden dlhý krok mojim smerom a vo vzduchu zachytili jednu z mojich rúch, ktorými som pri svojej reči horlivo mávala. Ani neviem ako a ocitnem sa opretá o stenu s jeho tvárou nebezpečne blízko tej mojej. Neviem či si to uvedomuje, ale berie mi kyslík, takže sa mi dýcha veľmi ťažko, keď je v takejto vzdialenosti.

„Možno keby si ma pustila na chvíľu k slovu, vysvetlil by som ti, kde som bol,“ zašepká. Zdá sa mi to alebo je urazený? Urazila som ho nebodaj tým, že som sa bála? Tak to mi odpusť, Ace..

„Ty si také hovädo,“ vydýchnem.

„Nehovor,“ nakloní sa ešte bližšie.

„Teraz nie je čas na to, aby si ma zvádzal, potrebuješ ošetriť rany,“ voľnou rukou sa ho pokúsim od seba odstrčiť.

„Tých pár škrabancov ani nestojí za pozornosť tvojich krásnych očí,“ pohľady sa nám stretnú, keď zmieni moje oči. Jeho orieškové oči ma priam prepaľujú. Sklopím pohľad a snažím sa zachovať si jasnú myseľ.

„Ošetrím ti rany a ty mi vysvetlíš, kde si sa stratil a až potom rozhodnem o tom, či si ma zaslúžiš alebo nie,“ snažím sa o to, aby môj hlas znel rozhodne, no napriek mojej snahe sa trasie. Nikdy ma nemôže brať vážne. Nie, kým mám takúto slabosť.

„Ale ty to nechceš takto,“ zasmeje sa, „chceš to presne naopak, chceš ma tu a teraz, potom chceš vysvetlenie a až potom ti dôjde, že by si mi mala ošetriť rany.“

„Naozaj si hrozne nevychovaný,“ odvrátim tvár a pokúsim sa odtiahnuť sa tak, aby sa ku mne nemohol dostať. Narážam však na prekážku. Ja už viac cúvnuť nemôžem keďže som opretá o stenu domu. Zacítim jemné ťahanie trička smerom nahor a jeho ruka sa ocitá na mojej pokožke. Naskáče mi husia koža a z úst mi unikne tichý vzrušený vzdych. Skutočne mám rada jeho teplé ruky na hociktorej časti môjho tela.. ale.. Kolenom sa dostane medzi moje mierne rozkročené nohy a natisne sa na mňa ešte viac.

„Ace..“ vzdychnem tentoraz jeho meno. Nie je to síce to, čo som mala v pláne, ale aj tak verím tomu, že by ho to mohlo aspoň na chvíľu zastaviť od jeho súčasnej činnosti. Skloní sa celkom ku mne. Takže, keď sa nadýchnem cítim železitú slanú vôňu krvi v jeho vlasoch.

„Milujem, aká si smelá len, kým som od teba vzdialený minimálne na päť centimetrov,“ keď sa na neho po očku pozriem, vidím úškrn na tvári a veselé iskričky v jeho očiach.

„Načo ti budem odporovať, keď ty aj tak všetko vieš lepšie?“ spýtam sa ho ticho. Viem, že ma počul, aj keď mlčí.

„Dobre, dobre..“ povzdychne si porazenecky a vystrie sa predo mnou, „.. čo si želáš, aby sme robili?“

„Šli si dať sprchu, tvoje vlasy sú celé od krvi a na tvári máš dosť veľký škrabanec.. a tvoje ruky..“ spustím hneď po tom, ako ma k tomu vyzve, no uvedomím si, ako na mňa pozerá a to ma privedie  k tomu, že radšej stíchnem.

„Lepšie by bolo, ak by to skončilo pri tom ′šli si dať sprchu′,“ usmeje sa.

„Tak znova,“ vyzvem ho.

„Čo si želáš, aby sme robili?“ zopakuje znova svoju otázku, akoby som predtým ani nebola odpovedala a celé sa to nikdy nebolo stalo.

„Šli si dať spoločnú sprchu,“ odpoviem mu tak, ako si to želal. Na tvári sa mu na pár sekúnd mihne spokojný úsmev a ja si už po niekoľkýkrát uvedomím, že mu neustále ustupujem a robím všetko tak, ako chce on.

„Súhlasím,“ pokýva hlavou a už sa celkom odtiahne, aby mi uvoľnil priestor a ja som môžem prejsť k dverám domu a vojsť dnu. Počujem za sebou jeho kroky, takže viem, že nikam neodchádza. Aspoň takto mám istotu, že tu zostane.

Zo skrine vyberám dve veľké osušky a nejaké čisté oblečenie po bratovi, ktorý kedysi žil so mnou v tomto dome. To bolo však už celkom dávno, keď ešte žili moji rodičia. Po ich smrti sa rozhodol odísť plaviť na more k mariňákom. Irónia osudu je, že bojuje na opačnej strane, ako sa ja nachádzam. Ace je totiž pirát, čo znamená, že títo dvaja by sa asi veľmi v láske nemali.

Ďalej beriem obväzy, dezinfekciu a iné maličkosti, ktoré sa nachádzajú u mňa doma ako povinná výbava odkedy sa tu vylodil tento chalan.

S neveľkou radosťou si uvedomujem, že tu nezostane navždy. V tejto dedine zostane dovtedy, kým nezoženie nejaké plavidlo, s ktorým by mohol pokračovať na svojej ceste. Niekoho hľadá. Nepovedal mi presne koho, vraj bude lepšie, ak to nebudem vedie. To však nijako nezľahčuje moju zvedavosť, chcela by som o ňom vedieť trocha viac, než len to aký je prchký a ako ľahko sa dostáva do problémov. Asi som však jediná, ktorá to tak cíti.

Konečne sa dostávame do kúpeľne, kde na stoličku postupne poukladám všetky veci, ktoré som so sebou priniesla a postavím sa k sprche, aby som skontrolovala, či je voda pripravená na správnej teplote. Nerada by som mala šok, keď do nej vojdeme.

Fakt, že za mnou stojí si uvedomím, až keď sa jeho ruky obtočia okolo môjho pásu a mne skoro vypadne sprcha z rúk, ako sa zľaknem. Neuvedomila som si, že som sa do svojich myšlienok zahĺbila natoľko až som prestala vnímať jeho prítomnosť. A on sa rozhodol pripomenúť. „Zdá sa mi, že nie si vo svojej koži,“ zašepká a na krku zacítim jemný bozk. „Mimochodom, vieš, že veľa vody nemôžem.“ Dodáva a ja už len cítim, ako sa odťahuje. Áno, toto viem priveľmi dobre. Mám totiž tú česť s užívateľom diablovho ovocia, ktoré na jednu stranu človeku poskytne určitý druh moci, ale na druhú stranu ho o niečo oberie. Vo všetkých druhoch diablovho ovocia ide o nemožnosť plávania. Pre piráta by to mohol byť značný problém vzhľadom na to, že väčšinou sa nachádzajú práve na mori, ale zdá sa, že Ace sa s tým naučil žiť skutočne dobre. A akú schopnosť ovláda? No predsa tú, ktorá sa k jeho neskrotenej povahe hodí najlepšie – oheň.

„Neboj sa, viem,“ načiahnem sa po lavóry, aby som ho napustila teplou vodou. Vo vode dlho nevydrží, neznáša ju. Odstavím vodu, keď uznám za vhodné a vezmem lavór, aby som ho preniesla o kus ďalej.

„Takže si sadneš tuto..“ ukážem na voľnú stoličku. Stoličky som predtým v kúpeľni nemávala, ale odkedy sa zjavil v mojom dome on, musela som pozmeniť organizáciu. Niežeby mi to nejako vadilo, aspoň si mám kde odkladať veci, ale predtým mi to tu vôbec nechýbalo.

Usadí sa podľa mojich pokynov a ja vezmem uterák, ktorý som pripravila a kus z neho namočím do vody a podídem k nemu. Keď mi naznačí, aby som si sadla jemným pobúchaním po svojom stehne, poslúchnem ho. Rukou sa načiahnem k jeho tvári a mokrou časťou uteráku mu začnem čistiť tvár. Nie je to také zlé, ako to vyzeralo, kým to mal celé od krvi, čo ma trocha upokojí. Jeho tvár by asi nevyzerala veľmi pekne s takouto jazvou, ale z tohto asi žiadna nebude. Priviera oči, ako mu prechádzam po tvári a zmývam z nej všetku špinu. Vyzerá akoby zaspal. Neodolám a prstami zľahka zájdem do jeho vlasov a nakloním sa o niečo bližšie k jeho tvári.

Prudko otvorí oči a ja sa stiahnem vzad.

„Tak ma napadá, že ti musím niečo povedať,“ prehovorí ignorujúc moje prechádzajúce konanie. Začnem mu na hlavu liať vodu, pomocou „misky“, ktorú vytváram dlaňami a nechávam ju naplniť vodou. Voda v takejto forme mu neublíži tak, ako keby sa do nej mal ponoriť. Kým sú jeho vlasy mokré, uterákom ich zbavujem krvi.

„Vzhľadom na to, ako vážne to hovoríš usudzujem, že zanedlho tu asi budem znova sama,“ vyslovím svoj názor a spokojne zhodím uterák na zem a načiahnem sa po dezinfekčných prípravkoch na vedľajšej stoličke.

„Vedela si, že sa to raz stane,“ povie to, čo som netúžila v tejto chvíli počuť. Naozaj nie. Je to síce pravda, vedela som to, ale dúfala som, že sa stane niečo, čo ho prinúti zmeniť názor.

„Ako aj to, že je nebezpečné nechávať si ťa u seba doma,“ dodám po chvíli ticha.

„Prečo si to potom navrhla?“ spýta sa a znova na mňa uprene hľadí.

„Pretože tu bola šanca, že by sa k tebe dedinčania nezachovali ústretovo a spravil by si rozruch, aj keď som ťa jednoducho mohla nechať utopiť sa vo vode,“ jeho loďka sa rozbila na vysokých morských kameňoch na dne v našom prístave. Priznávam, že to bol dôvod, prečo u nás nemohla zakotviť žiadna loď. Keď som však jedného dňa vyšla von, videla som tmavovlasého chalana, ako sa snaží dostať vodu zo svojho rozbitého člnu. Bolo to však márne, pretože bol rozbitý na viacerých miestach.. a on nevedel plávať, respektíve nemohol. Rozhliadla som sa po svojom okolí, no zdalo sa, že topiaceho chalana si nikto iný okrem mňa nevšimol alebo to jednoducho bolo tak, že sa návštevníka rozhodli jednoducho ignorovať. U nás v dedine nikto nemal rád nových ľudí a preto som aj vedela, že jediná možnosť je nechať ho u seba doma a počkať, kým sa preberie. No a tak sme sa postupne dostali až sem.

„Prečo si to teda nespravila?“ pozorne ma sleduje.

„Pretože po smrti rodičov som si uvedomila, že s touto dedinou niečo nie je v poriadku. Ľudia sa tu správajú neustále chladne, aj keď im umrie niekto blízky. Prídem si, akoby som sem nepatrila, keď mama s otcom zomreli, strašne som plakala. Všetci ma odsúdili a jediný, ktorý ma potom ešte podporoval, môj brat, sa rozhodol odtiaľto odísť a nechať ma tu samu. Prišlo mi úbohé s pôžitkom sa tváriť, že nevidím, ako sa tam topíš.. nevyplával si na hladinu a ja som si myslela, že už aj tak prídem neskoro..“ na chvíľu sa odmlčím a venujem sa dezinfekcii jeho zranení. Opatrne beriem jeho ruku a ošetrujem ho. Aj keď ho to možno štípe, nedáva nič najavo.

„Ty si ale neprišla neskoro, stihla si to a ja som vďačný, problém je v tom, že ti tvoju starostlivosť nemám ako opätovať,“ skončím s jeho rukami a celkovo už som spokojná s tým, ako som ho dala do poriadku. Pustím jeho ruku a pozriem sa na neho.

„To je omyl, ty už si mi to niekoľkokrát vrátil, aj keď si to možno neuvedomuješ,“ pousmejem sa. Načiahne sa čerstvo ošetrenou rukou ku mne a pohladí ma po líci.

„A teraz je rada na mne, aby som ti venoval svoju starostlivosť,“ jednu ruku položí pevne na môj pás a druhou ma zoberie pod kolenami. Zachytím sa rukami okolo jeho krku a nechám ho, aby ma vyniesol von z kúpeľne. A kým ma nesie, skloním hlavu tak, aby som si ju oprela o jeho hruď a privriem oči.

Vlastne ani neviem, kedy som sa s ním stihla tak zblížiť. Jednoducho som konečne mala pocit, že je tu niekto, o koho sa môžem starať. Keď po pár týždňoch pobytu v dome zmizol prvýkrát, myslela som si, že ho už nikdy neuvidím. Vtedy ma to trocha mrzelo, pretože som si myslela, že sa mohol aspoň rozlúčiť, kým odišiel. On sa však po pár dňoch ukázal a povedal mi, že zháňal nejaké plavidlo, na ktorom by sa mohol plaviť ďalej. V tej chvíli mi asi prvýkrát došlo, že on sa tu nezdrží dlhšie, než bude nutné. Bolo len otázkou času, kedy nájde vhodné plavidlo. A teraz sa tak asi stalo.

Zo zamyslenia ma späť do reality vráti to, ako ma pokladá na posteľ v spálni. Pootvorím oči a sledujem, ako si líha na bok vedľa mňa. Pretočím sa na bok teda aj ja, aby sa mi ležalo pohodlnejšie a chvíľu ho len tak v tichosti sledujem.

„Predpokladám, že si našiel loď, na ktorej pôjdeš ďalej na svojej ceste,“ vyslovím svoje obavy.

Nepovie to priamo nahlas, iba pokýva hlavou a prehovorí: „Nehovorím, že je najlepšie nechávať ťa tu samu, ale rozhodne by nebolo správne brať ťa so sebou.“

„Vieš, že by som šla,“ naznačím mu.

„Ak by som šiel späť k tatkovi, určite by som ťa vzal so sebou, ale ja pokračujem svojim vlastným smerom, takže by to nebolo bezpečné. Nechcel by som, aby sa čokoľvek stalo.“ Pritiahne sa ku mne bližšie a ja spravím to isté, takže sa ocitáme vo svojej tesnej blízkosti. „Som si istý, že to zvládneš.“ Na týchto jeho slovách sa potichu zasmejem, aj keď sa na smiech príliš necítim, príde mi to hrozne vtipné. Ja to zvládnem. Však veľmi nemám na výber. Nemôžem si len tak sama od seba povedať, že s ním jednoducho pôjdem. Nikdy by to nedovolil, preto je to nemožné. Tento fakt skutočne bolí.

„Teraz to nechajme tak. To, či to zvládnem budem riešiť, keď odídeš,“ nakloním sa k nemu a akékoľvek ďalšie jeho slová zastavím bozkom. Chvíľu ma necháva bojovať samu a tak sa pohrávam s jazykom v jeho ústach ešte nejaký čas, kým sa ku mne pripojí. Rukami ma objíme a natisne na seba tak silno, až môžem cítiť jeho vzdúvajúce sa vzrušenie. Objímem ho tiež, no kým ja som takto pozadu, jeho teplé ruky sú už pod mojim tričkom, kde láskajú pokožku. Naskáče mi husia kože a vzdychnem medzi bozkami.

Netrvá dlho a moje tričko putuje dolu a jeho košeľa tiež. Rukami sa presúvam z jeho chrbtu na jeho hruď a vypracované brucho. Prstami zľahka prechádzam až zablúdim k lemu nohavíc. Jeho ústa sa odtiahnu a zašepká: „Pokračuj.“ Akoby som si pýtala povolenie. Stačil mi len pohľad na neho. Perami sa už nevráti k tým mojim, ale svojimi bozkami sa presúva postupne až k mojim odhaleným prsiam. Mierne sa prehnem v chrbte a podarí sa mi rozopnúť zips na jeho nohaviciach. Po krátkom boji so svojimi vzdychmi a tiež aj jeho vlastným vzrušením sa mi podarí mu ich stiahnuť dole spolu s trenkami.

Svojimi šteklivými bozkami sa presúva postupne po bruchu smerom nadol. Každému kúsočku, po ktorom sa presunie daruje jemný bozk a ja som z toho celkom rozochvená. Keď príde až k mojim nohaviciam, rozopne ich a poľahky stiahne dole. Nemal taký problém, ako som mala ja. Zostávajú už len nohavičky, no tie sú v okamihu dole. Nie je to prvýkrát, čo som pred ním takto, ale zato je to pravdepodobne na dlhý čas naposledy, ak nie celkom naposledy. Neviem, či sa s ním ešte niekedy uvidím, ani neviem, či sa sem ešte niekedy vráti, aj keď by som za to bola veľmi rada.

Keď skončí s láskaním mojej pokožky, vytiahne sa hore a ja sa k nemu čo najviac natisnem a do ucha mu zašepkám už len: „Vezmi si ma.“ Venuje mi dlhý bozk a ja roztiahnem nohy a objímem ho nimi. Splynieme v jedno. Keď do mňa prvýkrát vnikne, trocha to bolí, no bolesť netrvá dlho a ja si čochvíľa zvyknem na neho v sebe. Chvíľu čaká a keď ho pobozkám, rozhýbe sa vo mne.

Netrvá dlho, kým obaja prídeme k vrcholu a spokojne sa vedľa seba rozvalíme na posteli.

„Vieš, že to s tebou bolo celkom fajn?“ prehovorím do ticha.

„Ale nehovor, mala si predtým nejaké skúsenosti?“ nemusím sa na neho pozrieť, aby som si vedela domyslieť, že sa uškŕňa.

„To nikdy nemôžeš vedieť,“ zasmejem sa.

„Nehovorila si mi náhodou: Si môj prvý, buď jemný?“ podpichne ma. Prekvapivo si to pamätá, čo by som do neho nepovedala, ale teší ma to.

„A práve v tom je to, nemôžem povedať, že si bol najlepší, lebo si bol zatiaľ len prvý,“ nedám sa odradiť.

„Ale no tak, nebuď taká,“ zatvári sa sklamane a nakloní sa nado mňa, „alebo chceš, aby som ti ukázal, čo viac dokážem?“

„Zjavne máš ohromnú potrebu mi ukázať, že na to máš, ale pomyslel si na to, že ja to možno nepotrebujem?“ ako je tak naklonený, štuchnem ho do rebier a on nečakane stratí rovnováhu, takže sa na mňa zvalí.

„Si taká zlá preto, že som sa rozhodol odísť?“ spýta sa ma a rukami ma pevne chytí za prsia až sa mi z úst vyderie hlasný vzdych.

„Ani nie, trocha ma mrzí, že to nevyšlo podľa toho, čo som si želala, aby sa stalo. No na druhú stranu to, čo bolo v mojej hlave značne odporovalo tvojej reálnej povahe,“ priznám svoje pocity.

„Ospravedlňujem sa, ale tu to pre teba bude bezpečnejšie, než po mojom boku,“ jednou rukou uvoľní zovretie na mojom prse a za pár chvíľ cítim teplo jeho dlane na mojom líci. Slabo sa usmejem.

„Ďakujem za všetko,“ zašepkám a rukami ho k sebe pritisnem čo najpevnejšie akoby som ani nemala v pláne ho niekedy pustiť.

 

Prítomnosť

 

Na druhý deň odišiel a mne nejaký čas trvalo, než som sa z toho všetkého dokázala spamätať a dostala sa do akého-takého pokoja. Vďaka tomu, že som spoznala človeka ako on som si uvedomila, že hrozne rada pomáham druhým ľuďom a preto som sa prihlásila do miestnej ošetrovne, ako sestra, kde vlastne aj v súčasnosti pracujem. Vždy som sledovala novinové články, či sa niečo náhodou neobjaví a veľmi dlhý čas sa tam objavovali len samé nezaujímavé články.. až raz...

 

„Dobré ráno Mayoko,“ počujem vzdialený hlas. Zdvihnem hlavu, aby som pohľad presunula zo zeme na osobu stojacu na druhej strane chodby. Je to moja kolegyňa, ktorá vie o všetkom, čo sa stalo. Zistila som, že nie všetci sú takí bezohľadní.. vlastne ľudia v nemocnici sú jediní, ktorí zachraňujú životy v tejto dedine. Pár mesiacov vzad mi tiež poriadne pomohli. „Ako sa má synček?“ spýta sa ma kolegyňa, keď už stojíme celkom pri sebe. Na tvári sa jej rozťahuje široký úsmev, ktorý sa ukáže byť poriadne nákazlivým, pretože za chvíľu sa musím usmievať spolu s ňou.

„Darí sa mu veľmi dobre, teraz som s ním nechala babicu, kým prídem z roboty,“ odpoviem usmievavo. Odkedy Ace odišiel, k nikomu som si nedokázala vytvoriť tak silné puto ako ku nemu.  Naozaj to dlho bolelo a dokonca ešte teraz sa v noci niekedy zobudím s mokrou tvárou. A vzhľadom na to, aký vzťah sme medzi sebou mali a na našu vášnivú rozlúčku som nemohla byť prekvapená, keď som sa dva mesiace po jeho odchode začala zaokrúhľovať bez toho, že by som začala nejako extra viac jesť. Vtedy mi došlo, že sa niečo deje a zašla k miestnemu doktorovi.

Všetci veľmi dobre vedia koho je to dieťa a napriek tomu som zatiaľ z nikoho úst nepočula ani jedno zlé slovo. Pravda je, že možno to len tak dobre skrývajú, ale ja skôr verím tomu, že nemajú dôvod na to, aby ma odsúdili, je to predsa môj život.

„Koľko má už vlastne rokov? Je už taký veľký a hrozne sa podobá na svojho otca,“ spoločne vykročíme chodbou, aby sme tam len tak nepostávali. Niektorí ľudia nemajú radi, keď sa len tak nečinne rozprávame, preto zvyčajne konverzujeme popri nejakej práci.

„Zanedlho bude mať rok.. a áno, máš pravdu, celým svojim bytím mi ho pripomína,“ pousmejem sa. Som neuveriteľne rada, že aj keď sa Ace rozhodol odísť z môjho života, nechal mi po sebe pamiatku. Daroval mi svojho syna.. nášho syna a plod našej lásky. Zamilovala som si ho od prvej chvíle, ako som si uvedomila, že vo mne rastie.

„Tvoj priateľ sa volal Ace, však?“ spýta sa a zrazu jej z tváre mizne úsmev. Prečo sa tvári tak vážne?

„Áno..?“ odpoviem s neistotou v hlase, čím jej v podstate naznačujem, aby vysvetlila svoj dôvod, prečo sa pýta. Zjavne pochopí, pretože z vrecka svojho bieleho plášťa vytiahne noviny, ktoré má nalistované na určitej strane. Už z diaľky som zahliadla zvláštny titulok.

„Vieš, nikdy sme to pred tebou nepriznali, ale schovávali sme noviny, aby sme ťa ušetrili trápenia, videla si teda len tie nepodstatné články, ktoré ťa v skutočnosti nikdy nezaujímali. Avšak po tom, čo som videla dnes ráno som si uvedomila, aké to voči tebe nebolo fér, že o ňom nič nevieš, aj keď je Ace teraz tak trocha slávny..“ nikdy som si neuvedomila, že by niekomu na mne mohlo záležať až tak, že by bol schopný spraviť niečo takéto. Načahujem sa rukami za novinami, ktoré drží v rukách a ona mi ich už bez ďalších slov podáva a prenecháva to na mne. Zostáva síce pri mne, no je ticho až kým nedočítam článok s titulkom: Slamák Luffy sa lúči so svojim bratom. Spočiatku nerozumiem, akú súvislosť to má s Ace-om, ale vysvetlenie prichádza v slovách nižšie.

 

Roztrasene zahodím noviny na zem. „Toto nemôže byť pravda, toto je to, čo ste si teraz vymysleli...“ do očí sa mi tisnú slzy, ktorým nemôžem nijako zabrániť. Vidím na nej, že by veľmi chcela potvrdiť moje tvrdenie. Slabé zavrtenie hlavou však potvrdí krutú realitu. „..ako?“ hlesnem.

„Sledovala som to už dlhšie, verila som, že Luffy to dokáže, ale nakoniec sa asi stalo niečo neočakávané.. jednoducho sa tomu nedalo zabrániť.. Ace sa obetoval pre svojho brata,“ vraví potichu akoby aj ona bojovala sama so sebou. Rozhodne však na tom nie je tak ako ja. Ten pocit akoby sa čosi nachádzalo v mojom vnútri a rozťahovalo svoje pazúre s úmyslom roztrhať ma. Bolí to.. hrozne.. „Mrzí ma to, Mayoko..“

„Prepáč..“ zašepkám, „.. prepáč mi, že som bola slabá, aby som ťa zastavila. Nemala som ťa v tú noc pustiť, mala som ťa držať, kým by si sa nepodvolil.“

„O čom to hovoríš, Mayoko? Si v poriadku? Nejako si zbledla, nechceš ísť domov?“ počujem príval otázok a absolútne nemám chuť na žiadnu z nich odpovedať. Ale aspoň na jednu by som mala.

„Máš pravdu, asi pôjdem teraz domov, vezmem svojho syna a nájdem toho, ktorý mu to spravil,“ pokývam hlavou a otočím sa na odchod.

„Ale to predsa nemôžeš spraviť!“ počujem ju za sebou volať, no jej slová ma nedokážu zastaviť. Slová sú teraz také slabé proti pocitom, ktoré sužujú moju dušu a moje srdce. Nikdy som mu to nepovedala, pretože som mala pocit, že by to nášmu vzťahu iba ublížilo a mohlo by ho to priviesť k pocitu viny. On mal odísť. Chcel odísť a odišiel. A preto sa stalo toto. Ale ako mám teraz žiť so svojimi pocitmi? Pocitmi, že ho nadovšetko milujem a potrebujem vedieť, že niekde na tomto svete, aj keď to nie je priamo v tejto dedine a v mojom dome, jednoducho niekde žije a dýcha rovnaký vzduch ako ja. Lenže on už nie je a ten pocit je hrozivý. Desí ma tá prázdnota v mojom vnútri. Naraz si nie som celkom istá, či to celé má ešte nejaký špeciálny zmysel. To, čo robím, ako sa permanentne starám o druhých a obmedzujem samu seba, len aby im bolo dobre a pritom mi ani neboli schopní povedať, že sa deje niečo s chlapom, ktorému som sa rozhodla venovať celý svoj život. Ako to len mohli spraviť?

 

„Aha, čo je to tam vzadu?“

„To je loď?“

„Ale to je nemožné, ak majú dobrého navigátora, musí vidieť, ako sa pri brehu more správa a že je to nebezpečné, určite nemieria sem...“

Vzdialene vnímam rozhovory ľudí na ulici.

„Ale už nejaký čas nezmenili kurz a všetko nasvedčuje tomu, že loď mieri práve sem.“

„Potom sa asi niečo stalo posádke... alebo nemajú navigátora..“

V mojom vnútri sa rozbliká červené varovné svetielko. Ozve sa vo mne povedomý pocit. Toto som už raz zažila. Vtedy som si však loďku v našom prístave všimla ako jediná. Zdvihnem pohľad a upriem ho do diaľky, aby som sa presvedčila o tom, čo som práve počula. Prižmúrim oči a všimnem si zástavu. Je čierna, takže mariňáci to zjavne nebudú. Hm? Ten znak mi je povedomý.. viac než toho...

„Tetovanie na jeho chrbte!“ vyhŕknem naraz, čím si vyslúžim zmätené pohľady môjho okolia. Nestarám sa však. Viem, čo musím spraviť. Musím ich zastaviť skôr, než vbehnú na útesy. Nesmiem dovoliť, aby sa ich loď rozbila.

Rozbehnem sa smerom k prístavu. Neviem síce, ako to spravím, ale jednoznačne ich musím varovať.

 

„Stojte! Zastavte ďalej od prístavu!“ kričím už ako utekám po móle. Na palube zahliadnem akýsi pohyb. Neviem však, či ma zaregistrovali. Zastavím celkom pri kraji móla a začnem mávať rukami. „Zakotvite ďalej od móla!“ kričím ako o dušu, ale aj tak viem, že to nebude stačiť. Sú dosť ďaleko a preto neviem, či ma počujú.

Ktosi sa nakloní cez palubu a chvíľu mám pocit, akoby ma sledoval. Baví sa dobre na tom, ako sa snažím predísť ďalšej katastrofe vo svojom živote? Spýtam sa sama seba v duchu a chvíľu uvažujem, či sa nevrhnem do mora a nepoplávam im naproti, aby som im povedala, že nesmú ísť príliš k brehu.

Vo chvíli, keď to zavrhnem sa z lodi k nebu znesie jasne modrý opar. Čo to má znamenať? Komunikujem sama so sebou v duchu a pozorujem, ako sa opar mení na rysy akéhosi vtáka. Mieri smerom k mólu. Pochopím. Je to užívateľ ovocia, rovnako ako bol Ace. Prestanem mávať a ruky spustím pozdĺž tela. Zanedlho sa pri mne ocitne s blonďavým chocholom na hlave. Prečo si v hlave predstavujem ananás? Zahryznem si do pery, aby som sa nerozosmiala. Asi to nie je práve najvhodnejšie v tejto situácii.

„Prečo sa tak tváriš?“ uprie na mňa obviňujúci pohľad. Prekukol ma. Nemôžem sa smiať.

„Je mi do plaču,“ hlesnem, no ako sa počujem, samej mi to znie akoby som klamala, aj keď je to pravda. Mám chuť rozplakať sa nad tým všetkým, čo sa deje, ale je to také čudné, že sa tu ocitla jeho posádka, že moje predošlé slzy sa niekam stratili a ja neviem, čo by som mala cítiť.

„Naozaj? Vyzeralo to skôr akoby sa ti chcelo smiať, keď si ma videla,“ podozrievavo prižmúri oči. Zdvihnem hore ruku a ukážem mu zdvihnutý palec. „Ty potvora, vieš s kým máš tú česť vôbec?“ Načiahne sa ku mne, ale ja uskočím vzad.

„A vieš to ty? Kamarát Ace-a?“ spýtam sa a zostávam v úzadí.

„Že ja som to tušil,“ povzdychne si. Očividne aj jemu došlo, s kým má tú česť. „Mysle som si ale, že budeš ešte široká ako dvere.“

„No dovoľ? Vieš ty vôbec kedy sa tu on ocitol?“ zatvárim sa urazene.

„Nemám presnú predstavu,“ mykne ramenami.

„Bude to už rok odkedy sa narodil,“ upresním jeho predstavu a jeho tvár sa naraz rozžiari, prudko ku mne priskočí a schmatne ma za ramená.

„Ukážeš mi ho!“ nie je to otázka, postrehnem, to je príkaz. Pohľad mi padne na neustále sa blížiacu loď k prístavu.

„Najprv musíš spraviť ešte jednu vec,“ preglgnem.

„Čo konkrétne?“

„Vieš, nemávala som na vás, pretože by som sa tešila, že sem mierite alebo niečo také.. teda, som rada, že môžem spoznať jeho posádku, aj keď je to za takýchto okolností. Ale ide o to, že v miestnom prístave nie je bezpečno, respektíve, ak pôjdete ešte trocha ďalej, rozbijete si loď a to by som si nechcela vziať na zodpovednosť.“

„Ach, chápem.. tak chvíľu počkaj, ja ich oboznámim so situáciou, hneď som späť..“ podobne, ako sa predtým presunul z lode na mólo sa presunie v opačnom smere.

 

 

Jeho návrat skutočne netrvá dlho. Onedlho sa objaví znova pri mne a je pripravený vyraziť. A tak ho vediem k sebe domov. Po ceste sa príliš nerozprávame, očividne máme obaja hlavu plnú svojich vlastných myšlienok a vzhľadom na to, že on sa ocitol na mieste, kde sa pred nejakým časom pohyboval jeho kamarát a toho, ako sa tvári, nemusím dlho rozmýšľať, na koho myslí on.

„Vždy bol taký nezodpovedný a prchký?“ spýtam sa ho, keď zastaví pred dverami domu a pomaly ich otvorím. Zhlboka sa nadýchne, no prv, než mi stihne odpovedať, ozve sa z domu detský hlások.

„Mama! Mama...!“

„Miláčik, to nemôže byť tvoja mamina, určite je ešte v robote..“

„Mama...!“ chlapčenská hlavička sa zjaví na chodbe. Nešikovnými malými krôčikmi vykročí našim smerom. Rýchlo sa pozriem na svojho spoločníka. Tvári sa prekvapene. Pousmejem sa upriem pohľad na malého.

„Mama dneska prišla trocha skôr, maličký,“ skloním sa trocha a roztiahnem ruky, aby som mu uvoľnila priestor k sebe. Zasmeje sa detským hláskom a čaptavými krôčikmi sa v rámci svojich možností rozbehne mojim smerom.

„Odkedy ho poznám a očividne nebol iný ani tu,“ začujem za sebou odpoveď. Vezmem si malého na ruky a vystriem sa. Otočím sa znova k nemu.

„Mimochodom, ešte sme sa nepredstavili. Ja som Mayoko, Ace-ova priateľka alebo niečo na tento štýl,“ podám mu jednu ruku zatiaľ čo druhou pridŕžam malého, aby nespadol.

„Marco,“stisne moju ruku, „a toto je?“ Pohliadne na jeho malú takmer kópiu.

„Sebastian,“ predstavím ich.

„Vyzerá presne ako on,“ skonštatuje s jemným úsmevom na tvári.

„To áno,“ usmejem sa tiež a pohladím malého po hlavičke, „pôjdeme dnu, nie?“

„Isteže, neprišiel som sem predsa len aby som sa pozrel na malého,“ podotkne a nasleduje ma dovnútra.

„Netráp sa s vyzúvaním, Ace to aj tak nikdy nerobil, takže som sa na to vykašlala,“ podotknem a pri spomienke na to, čo Ace robil, respektíve nerobil, ma trocha pichne pri srdci.

„Isteže,“ pritaká.

„Dáš si niečo? Čaj, vodu? Niečo silnejšie?“

„Voda bude fajn,“ rukou mu ukážem, aby si sadol na voľnú stoličku pri stole a on ma poslúchne.

„Daj mi chvíľu, len ešte niečo vybavím,“ pousmejem sa a s malým zamierim von z kuchyne. Prejdem do vedľajšej miestnosti, kde sa nachádza babica. Stará pani, ktorá sa mi ponúkla, že sa mi občas postará o Sebastiana. Očividne čaká na to, čo poviem.

„Dobrý deň,“ pozdravím ju, „dnes ma pustili skôr z práce, keďže sa stalo niečo neočakávané, takže môžete ísť domov skôr a zariadiť si veci, ktoré potrebujete.“ Pozrie sa na mňa svojim pohľadom, ktorý dáva pocit, že pozná všetky moje tajomstvá a na tvári sa jej na chvíľu roztiahne úsmev.

„Isteže, dievčatko, zariaď si aj ty všetko, čo potrebuješ, ak by si ma niekedy znova potrebovala, vieš, kde ma nájdeš.“

„Samozrejme, ďakujem vám sa ochotu chodiť sem, aj keď máte svoje vlastné starosti,“ vyprevádzam ju pomaly ku dverám.

„Ale, dievčatko, čo už ja, starý človek, môžem mať také dôležité na starosti, nie je to nič, čo by sa nedalo odložiť na neskôr.“ Otvorím dvere a nechám ju vyjsť von.

„Ale takto máte trápenie ešte aj s mojim synom,“ nedám sa.

„Tvoj synček je poklad, poukazoval mi toľko vecí už, v lese má niekoľko svojich obľúbených miest, kde sa rád hráva. Tak sa teda maj pekne, dievčatko a dávaj si na seba pozor.“

„Dovidenia a naozaj ďakujem,“ zakričím za ňou ešte. Ešte chvíľu sledujem, ako sa vzďaľuje a hladím malého vo vlasoch. Nakoniec zatvorím dvere a zamierim do kuchyne. Rýchlo napustím pohár vodou a položím ho pred Marca sediaceho na stoličke tak, ako som ho tam aj nechala. Usadím sa oproti nemu.

„Takže už nás nič nevyruší?“ uistí sa.

„Dúfam, že už nič,“ pokývam hlavou. Sledujem, ako si berie zo stola pohár s vodou a následne ho celý vyprázdni. Keďže sa mi už nejako nechce vstávať a ponúkať mu novú vodu, zostávam ticho a čakám, čo povie on.

„Dobre teda, takže ti konečne môžem vysvetliť, prečo sme tu. Je ti jasné, že to nie je náhoda a mne je jasné, že si nás spoznala.“

„Iba podľa vlajky,“ prikývnem.

„Aj to je postačujúce. V prvom rade, úprimnú sústrasť..“

„Podobne,“ pokývam hlavou a pery stiahnem do priamky.

„Nebudem okolo toho chodiť, ako okolo horúcej kaše. Toto celé je prakticky len hra o čas, s Ace-om si všetci mysleli, že nie je šanca, aby sa prišlo na to, kto je jeho otec. Nakoniec sa to však stalo... a myslím si, že by bolo neželané, aby vaše dieťa bolo v ohrození a rovnako tak aj ty. Síce nikto zatiaľ ani len netuší, že niekedy bol na tomto ostrove, no myslím si, že časom je tu šanca, že sa na to príde a potom by si mohla byť naozaj v nebezpečenstve.. preto..“

„Mi chceš navrhnúť, aby som s vami odplávala niekam ďaleko a nechala toto miesto za sebou.. a moja odpoveď je jednoznačne áno.“

„Nechceš počuť môj záver a všetky tie argumenty, ktoré som si pre teba ešte pripravil?“

„Ja som už celkom dlho zbalená, sama som sa nevedela odhodlať na to, aby som odišla preč, ale vašim príchodom sa všetko mení. Ak by si to nechcel navrhnúť, ja by som ťa o tom začala presviedčať..“ zahľadím sa na neho.

„Panečku, on mal naozaj skvelý vkus na ženy, ja by som ho za to zabil,“ zasmeje sa.

„On ich mal viac?“

„Takto som to nemyslel,“ uškrnie sa.

 

 

***

 

24. decembra

 

A tu niekde sa začína môj nový život. Nechala som za sebou dedinu, v ktorej som sa narodila ja aj môj syn a kde som vyrastala a kde by možno vyrastal aj môj syn, ak by sa neudiali veci, ktoré sa udiali. Možno som prekvapila aj samu seba svojim rozhodnutím, ale jedno je isté, neľutujem to, ako som sa rozhodla. Som síce na pirátskej lodi a už viem aj to, že môj brat o tom vie, predsa ma videl. Ale aj keď tomu celkom nerozumie, zdalo sa, že s mojim rozhodnutím je zmierený a stále ma má rovnako rád. Už dlhšie som ho zase nevidela, no ako ho poznám určite je v poriadku.

 

Sebastian rastie ako z vody a ja sa nestíham čudovať, koľko radosti je okolo neho. Občas dokáže svojimi kúskami zabaviť celú posádku. Je to kôpka šťastia, ktorá si ešte poriadne neuvedomuje, do akého sveta sa to vlastne narodila. Snažím sa ho učiť rôznym veciam, často mu čítam knižky a vysvetľujem mu všetko, čo ho len zaujíma. Je to neskutočne bystrý chlapec, ktorý je jednoznačne po svojom otcovi. Zahráva sa s ohňom, až ma to desí.

 

 

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.