Dôležitá časť - Prológ
Informace:
Dokážete si niekto predstaviť, čo by ste robili, ak by na vás zabudol človek, ktorého ste milovali a boli schopní pre neho spraviť čokoľvek? Alexandrovi sa práve niečo také stalo a je otázke, ako to vlastne nakoniec dopadne. Skutočne sa jeho priateľka chcela zabiť a dokáže si spomenúť na to, čo sa dialo alebo to zostane naveky zabudnuté?
Áno, ja viem, že prinášam znova nový príbeh, ale nedokázala som si pomôcť a pevne verím, že mi to ešte niekto bude tolerovať. Vaše komentáre a hodnotenia ma potešia. :)
Prológ
Drahá moja rodina, moji verní kamaráti a, v neposlednom rade, môj milovaný Alexander,
Sú to už dlhé roky, čo s Vami žijem na tej istej planéte zvanej Zem. Dokonca som mala tú česť pobývať s niektorými v tom istom priestore a dýchať ten istý vzduch či prežívať lepšie aj horšie chvíle. Verte (a teraz v tejto chvíli možno aj neverte) tomu, že som tu vo Vašej prítomnosti bola šťastná. A napriek tomu som dosť trpela. Niečo vo mne bolo v poslednej dobe zle. Nič mi nevychádzalo celkom tak, ako som si predstavovala. Navyše ma nikto nebral vážne v tom, čo som hovorila. Preto už viac nemôžem znášať tieto pocity a obvinenia. Je toho na mňa naozaj neskutočne veľa. Všetko to zjavne bola len moja ilúzia, no aj tak som čakala, že ma niekto dokáže pochopiť.
Milá moja rodina, možno ste si to nikdy neuvedomovali, ale vždy som Vám dávala toho tak veľa. Snažila som sa o to, aby ste ma mali radi a aj keď som sa vždy nesprávala ako vzorná dcéra, sestra či študentka, verte mi, ak poviem, že som sa skutočne snažila a občas ma to neskutočne vyčerpávalo.
Mojich pár kamarátov, o ktorých neviem naozaj, čo si myslieť. V posledných mojich chvíľach ste so mnou neboli. Vždy som si myslela, že so mnou budete spolupracovať v dobrom aj zlom, ale očividne som žila s klapkami na očiach. Mala som ten pocit už dávnejšie, než sa to všetko dialo, no vždy som si povedala, že sa tým nebudem trápiť. Raz ten čas predsa len prísť musel.. Som trocha sklamaná.
A nakoniec, milovaný Alexander. Viem, že Ťa teraz trápi, čo sa stalo, ale momentálne nie je v mojich silách, aby som pri Tebe stála a objala Ťa. Pretože ak tento lisť dospel do tejto fázy a vy ho čítate, pravdepodobne už nie som medzi Vami. Alexander, vždy som Ťa neuveriteľne milovala a bol si mi jedinou oporou, ktorú som vo svojich časoch mala. Ale.. predsa bolo niečo zle...
Týmito slovami by som sa s Vami chcela naposledy rozlúčiť a ubezpečiť Vás, že na mieste, kde som teraz, mi je rozhodne lepšie, než mi bolo na tomto svete. Práve preto by ste sa nemali trápiť, bolo to moje slobodné rozhodnutie.
S láskou Ela
Roztrasenými prstami prechádzam po liste zaplnenom písmenami pospájaných do prázdnych slov. Oči ma štípu už nejakú dobu, no zabraňujem slzám, aby prenikli von. Nechcela by to tak. Nechcela by, aby som sa správal takto hlúpo. Nie v situácii, ako je táto.
Voľnou rukou si zájdem do vlasov a nervózne si ich prehrabnem.
Už dlho som cítil, že niečo nie je v poriadku. Vnímal som, že sa deje niečo, o čom sa mi zdráhala povedať. Ale nikdy by ma nebolo napadlo, že by sa mohlo stať niečo takéto. Nikdy som si nemyslel, že by práve ona bola schopná niečoho takéhoto. Nie, ona jednoducho bola ten typ silnej ženy, ktorá sa o seba vedela postarať za každých podmienok. Práve preto by ste sa nemali trápiť, bolo to moje slobodné rozhodnutie. Opakujem si stále dokola a točím hlavu v zápornom geste. Nie.. nie a ešte raz nie.
Hlasné zvonenie ma preberie z mojich myšlienkových pochodov. Chvíľu mi trvá, než si uvedomím, že je to vlastne môj mobilný telefón. Jeho displej svieti na kraji písacieho stola, za ktorým už nejaký čas sedím a rozmýšľam, prečo sa to vlastne deje. Načiahnem sa po ňom, aby som sa pozrel, kto vlastne telefonuje.
„Áno,“ ozvem sa.
„Ela sa prebrala,“ boli to tri slová. Len tri slová stačili na to, aby som sa prebudil k životu. Plamienok nádeje vyhasínajúci v mojom vnútri sa znova pomaly rozhorel a mojim telom prešla prudká triaška.
„Už som na ceste,“ skladám hovor a vstávam od stolu, aby som sa aspoň trocha dal do poriadku.
Ela bola rozhodne v poriadku. Deň pred tým, než skočila z balkónu ich bytu, ktorý sa nachádzal na treťom poschodí v centre mesta, som sa s ňou lúčil. Usmievala sa a v očiach mala iskričky plné života. Neverím tomu, že by sa len tak zo dňa na deň rozhodla vziať si život. A okrem toho skokom z balkónu ich bytu nachádzajúcom sa na treťom poschodí. Okrem toho neuspela. Mala síce hromadu zranení, ale vzhľadom na to jedno šťastie, že v tom čase po ulici prechádzal pohotový človek, ktorý zavolal záchranku, sa jej stav podarilo stabilizovať. A teraz sa prebrala.
Do nemocnice som dorazil tak rýchlo, ako sa mi darilo poháňať lenivého taxikára, ktorému bolo očividne jedno, že sa ponáhľam. Poriadne som mu pred nemocnicou vynadal a zaplatil len polovicu ním požadovanej sumy s pripomienkou, že by mal dbať na požiadavky svojich zákazníkov. Neriešil som jeho hlúpe poznámky dlhšie, než som musel a vbehol do budovy.
Vedel som, kde sa nachádza, preto som sa pri nikom nezastavoval, aby som sa opýtal na cestu. Nebol som tam prvýkrát.
Do izby som vošiel bez zaklopania a pohľad mi okamžite padol na osobu, ktorej som bol schopný dať aj prvé, aj posledné, čo som vo svojom živote mal. Prebehli mnou rôzne pocity od radosti až po zlosť. Jej hnedovlasá hlavička sa otočila mojim smerom a pohliadla na mňa svojimi smaragdovo zelenými očami. Po tvári sa mi po tom všetkom roztiahol úsmev. Je v poriadku, prebehlo mi hlavou.
„A vy...“ jej hlas. Znova počujem jej hlas. „...ste kto?“ Ešte chvíľu som sa utápal v pôžitku z jej hlasu, než mi došlo, čo sa vlastne pýtala.
„Ja.. ja som predsa Alexander, Ela, tvoj priateľ,“ odpovedal som a v tej chvíli som sa cítil ako v jednom z tých klišé romantických filmoch, v ktorých jeden z páru zabudne na to, že ten druhý existoval. Zvraštila obočie, ako to vždy robievala, keď sa na niečo snažila spomenúť si alebo sa sústredila. Premerala si ma od hlavy po päty.
„Ospravedlňujem sa, ale ja neviem kto ste,“ vyslovila nakoniec presne to, čoho som sa najviac obával.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
