Sľub - 5. kapitola
Informace:
V pomerne krátkom časovom úseku som schopná pridať vám tu ešte jednu časť tejto poviedky. Dúfam, že sa bude páčiť, že pobaví. Mňa zase potešia vaše hodnotenia a komentáre s pripomienkami. Za prípadné chyby sa ospravedlňujem. :)
Veselo pohupujem nôžkami vo vzduchu. Lakťami sa opierajúc o stôl sa skláňam nad zápisníkom plným poznámok. Úplne na poslednej strany plne zapísaného poznámkového bloku si nakreslím usmievajúcu sa postavičku, ktorá ukazuje palec hore. Zvládla som to. Užila som si a navyše som sa aj mnoho naučila. Takto si svoje skúsenosti ponesiem so sebou.
***
Ozve sa zaklopanie. “Ďalej..” vyzvem osobu za dverami a zavriem svoje poznámky. Načúvam tichu, ktoré nastalo, tak počujem, ako sa dvere pomaly otvárajú a dnu ktosi vchádza. Podľa krokov, ktoré začujem určím osobu. “Takže si prišiel…” skonštatujem tichým hlasom. Cítim, ako sa pomaly, ale isto, zrýchľuje tep môjho srdca. Tak veľmi som sa obávala tejto chvíle a teraz je tu.. a ja jej musím čeliť.
Od začiatku som vedela, že to musí prísť. Od samého začiatku som vedela, že na tomto mieste nezostaneme naveky, aj keď mi tu bolo tak dobre. Snažila som sa na to toľko nemyslieť, ale skrátka mi to nešlo. Vždy, keď som na chvíľu osamela, myslela som na to, že jedného dňa odídem a že môj čas v reštaurácii Baratie sa kráti. Netušila som síce, ako dlho plánujeme zostať, no vedela som, že už to nepotrvá dlho. A potom.. potom mi Shanks povedal, že sa budeme musieť pobrať, pretože to začína byť nebezpečné. Vraj by sme sa nemali zdržiavať príliš dlho. Vedela som, že má pravdu, najmä po tom, ako sme sa dlho do noci rozprávali v mojej kajute. Sedeli sme vedľa seba a riešili momentálnu situáciu. Vložil mi do rúk noviny a ukázal na jeden článok. Bol celkom úsmevný už len podľa názvu… pravda však je, že ja si robím veľmi rada srandu aj z vecí, z ktorých by som nemala. Zdá sa však, že nie som jediná - Shanks tiež. Keď sme sa upokojili a prestali žartovať na tému článok, situácia zvážnela. Hľadajú ma, to je mi jasné. Neprosila som sa im o to síce, ale spravili zo mňa trocha populárnu osobnosť.
Dvere sa zatvoria a ja už nepočujem žiadne kroky. Počujem iba svoje srdce a tichý dych. Opatrne sa odsuniem od stola a zoskočím z vysokej stoličky, na ktorej som sedela. Pomaly sa otočím na prítomného a zhodnotím situáciu. Hľadím na blondiaka a on hľadí na mňa. Som si istá, že každý toho máme v hlave dostatočne veľa, no ani jeden z nás sa akosi nemá k tomu, aby prehovoril ako prvý.
“Dúfam, že na mňa budeš spomínať len v dobrom” rozhodnem sa konečne narušiť ticho.
“Akoby som mohol spomínať na také očarujúce stvorenie v zlom...” zavrtí nechápavo hlavou. Je podivne vážny. Možno som mu nemala predtým hovoriť, čo ma trápi a prečo vlastne odchádzame. Možno som mala vynechať všetky tie detaily o tom, ako ma hľadajú a že je to nebezpečné. Nemala som podľahnúť svojej slabej chvíli, ktorá ma zmohla, teraz to už viem, no čas sa jednoducho nedá len tak vrátiť späť, aj keď by sme si to často želali. Teda, ja si to neželám tak často, ale občas jednoducho zatúžim po tom, aby som vedela ovládať čas. Bola by to zaujímavá vlastnosť. Hocikedy by som mohla navrátiť čas a zmeniť svoje konanie.. a v niektorých situáciách by som čas pre istotu zase zrýchlila či spomalila, aby som si dané chvíle mohla o to viac užiť. Krásna je už len samotná myšlienka na to, že by niečo také bolo možné.
Napriek slovám, ktoré povedal by som bola radšej keby bol povedal niečo v zmysle: “Najradšej by som zabudol na všetko, čo sa stalo.” Bolo by to síce kruté, ale možno by mi to pomohlo ľahšie sa preniesť cez to všetko, ako mi bolo dobre a ako som konečne dokázala zabudnúť na všetko zlé, čo sa mi kedy stalo. Dialo sa toho vždy tak veľa, že som proste nemala čas mať zlú náladu alebo sa kdesi osamote ľutovať. Dokonca som mala myseľ zamestnaná natoľko, že som pred spaním nemyslela na hlúposti a nočné mory na nejaký čas prestali narúšať môj pokojný spánok.
Opäť na seba v tichosti hľadíme a hľadáme vhodné slová. V duchu pomaly počítam do desať a po každom čísle si zopakujem, čo spravím a odôvodním si to. Trvá mi preto dosť dlho, kým sa dopracujem k číslu desať a spravím prvý krok. Vyrovnám sa a zastrčím si neposlušný prameň vlasov za ucho. Zanedlho je znova na svojom pôvodnom mieste, z čoho dostanem chuť odstrániť ho úplne, ale potlačím svoje momentálne pocity a sústredím sa na to, čo chcem spraviť v nasledujúcej chvíli.
Skrátim vzdialenosť medzi nami tým, že k nemu podídem a zopakujem si bod číslo dva, ktorý sa pred pár sekundami odohrával v mojej mysli. „Ďakujem ti za všetko, kuchár..“ bojujem so svojim vnútrom. Cítim sa dosť trápne a pretože cítim, ako mi do tváre stúpa krv, objímem ho, aby si to nevšimol. Neodstrčí ma... rovnako tak ma objíme. Každým nádychom vdychujem čoraz viac z jeho vône. Cítim z neho vôňu kuchyne a cigariet. Vážne rád a často fajčí, to neunikne ani slepému. A tiež cítim jeho teplo, čo ma podivne upokojuje. Zatúžim zostať takto večne, aj napriek tomu, že viem o tom, že to je práve to, čo nemôžem. Potichu vzdychnem a jemne sa odtiahnem, aby som sa naňho konečne pozrela.
Uplynie sekunda.. dve.. tri..... a mne to konečne docvakne. „Preboha.. Sanji! Ty si zranený? Prečo krvácaš?“ vyplaším sa a snažím sa mu nejako pomôcť zatiaľ čo on sa len akosi prihlúplo usmieva. „Sanji.. Sanji!! Čo ti je? Prestaň sa tu len tak usmievať... ako sa môžeš takto tváriť?“ posadím ho na posteľ, ktorá sa nachádza najbližšie a v snahe zachovať pokoj roztvorím prudko dvere na kajute a skríknem: „DOKTORA!“ Keď sa znova pozriem na Sanjiho, tvári sa stále rovnako. Čo som spravila? Je toto moja vina? Spájam si fakty v hlave dokopy.
„Misaki.. čo sa stalo, že tu takto kričíš? A prečo si od krvi? Kto ti čo spravil?“ zjaví sa pri mne doktor našej lode. V tej chvíli skloním hlavu, aby som sa na seba pozrela a všimnem si, že som naozaj od krvi.
„Mne nikto nič...“ zavrtím prudko hlavou a odstúpim a ukážem na Sanjiho zloženého na mojej posteli. Prečo mi príde, že je v nejakom tranze? „On tu tak nejako skolaboval.. z ničoho nič začal krvácať z nosu.. a stále sa tvári takto hlúpo...“
Pozorne hľadím na to, ako podíde k Sanjimu a dôkladne ho prezrie a dá ho trocha do poriadku. „Misaki, čo si spravila prv, než si zistila, že krváca? Čo sa tu dialo?“ spýta sa.
„To sa mi snažíš naznačiť, že som to spôsobila ja? Však som ho len objala...“
„No.. neviem to naisto...“ poškriabe sa na hlave.
„Akože mi chceš naznačiť, že ho odrovnalo moje objatie?“ obočie mi vystrelí do výšin.
„Niečo na ten spôsob..“ postaví sa. „Za chvíľu by mal byť v poriadku.. Ale už pre istotu nerob nič, čo by ho priviedlo do podobného stavu..“ Prikývnem. Keď znova osamieme, zahľadím sa na Sanjiho, ktorý postupne prichádza k sebe a uvažujem. Ja už tuším naozaj neviem, ako sa správať.
„Prepáč, toto som ti nechcela spôsobiť....“ ospravedlním sa, keď uznám za vhodné. Už sa totiž neusmieva tak ako pred chvíľou a zdá sa, že už vníma okolie.
„Nič si predsa nespravila..“ zavrtí hlavou.
„Tak ešte raz ďakujem za všetko..“ tentoraz to vyslovím s omnoho ľahšie a dokonca sa pritom necítim tak trápne ako prv.
„Neďakuj mi.. neďakuj mi, spravil by som to zas, keby sa mi naskytla príležitosť..“
„Ak sa ešte niekedy stretneme, môžeme to zopakovať..“
„Ktorú časť máš teraz na mysli?“ jemu snáď to objatie vyhovovalo.
„Skús si odpovedať,“ postavím sa.
„Kedy sa vlastne chystáte vyraziť?“ spýta sa.
„To absolútne netuším, ja vlastne ani poriadne neviem, kde je náš kapitán dnes celý deň..“ priznám a zatvárim sa bezmocne.
***
„Napnúť plachty... kotvu vytiahnuť!“ znejú príkazy. Rozhliadam sa po posádke, ktorá usilovne pracuje na ich plnení a snažím sa nerozkričať sa na plné hrdlo.
Prikročím ku kraju paluby a zahľadím sa na všetkých, ktorí sa s nami prišli rozlúčiť. „Ahojte a dávajte si pozor..“ počujem ich hlasy. Zacítim slabé trhnutie, keď sa loď začne prebúdzať k pohybu.
„Majte sa tu pekne..“ zakričím im a zamávam im na rozlúčku.
Lúčenie trvá ešte nejaký čas a ja si počas neho prejdem rôznymi fázami emócií. Od slzy v očiach, ktoré sa snažím zatlačiť do úzadia, až po chladný pohľad a navrávanie si, že zase tak dobre mi tam nebolo a existujú miesta, kde mi bude omnoho lepšie a práve za nimi sa ženiem.
Po zahnaní poslednej fázy prišlo uvedomenie, že sa nachádzame príliš ďaleko na to, aby som sa nenápadne vylodila a tvárila sa, že sa stal akýsi omyl, ktorý sa už nedá vziať späť, pretože všetci sa už odplavili preč a preto zostávam v reštaurácii.
S tichým povzdychom sa otočím a vykročím do svojej kajuty. Po ceste rozmýšľam nad rôznymi vecami a znova a znova si prehrávam všetko dobré, čo sa za pobytu v reštaurácii udialo. Niektoré situácie mi vykúzlia úsmev na tvári.
Vkĺznem do svojho súkromného priestoru a zavriem za sebou dvere. Ocitnem sa v pološere, ktoré mi nerobí príliš veľkú radosť, preto si urýchlene zapálim zopár sviečok, aby som sa nejakou náhodou neocitla v úplnej tme. Uložím sa na svoju posteľ a siahnem na poličku, ktorá sa nachádza priamo nad mojou hlavou. Vezmem si z nej zápisník, ktorý som tam už dávnejšie v ten deň odložila. Začítam sa znova do svojich zápiskov a vnorím sa do slov, ktoré vo mne znova a znova prebúdzajú spomienky.
***
Počujem klopanie.. počujem hlasy.. počujem kroky, ale všetko mi to znie akosi vzdialene. Zacítim dotyk na svojom tele. Moja ruka sa zrazu zdvíha... nič nevidím, niečo ma zacláňa a ja nemám síl dať to preč. Musím mať otvorené oči. Viem, že ich mám otvorené, ale stále vidím len tmu.. desí ma to, chcem vedieť, kto narába s mojim telom...
„Má zrýchlený tep...“ počujem hlas a moja ruka znova klesne na svoje miesto.
„Tak už jej zložte ten zápisník z tváre... vyzerá to hlúpo...“ začujem ďalší hlas, ktorý zaraďujem medzi známe hlasy. Ktosi mi konečne odstráni zrakovú prekážku a ja si pomaly privykám na ostrejšie svetlo, ktoré je v miestnosti. Som vo svojej izbe.... asi som zaspala...
Na čelo mi dopadá niečia studená ruka. Viem určiť, že je to ruka aj napriek tomu, že na svoje okolie hľadím len s veľkými ťažkosťami. Nerozumiem celkom tomu, čo sa deje a prečo sa cítim taká malátna, otupená a unavená. Som si istá, že keby som oči teraz znova zatvorila, takmer určite by som okamžite zaspala, bez ohľadu na to, ako veľmi by som si hovorila, že nesmiem zaspať.
„Má zvýšenú teplotu, presnejšie to určím, keď jej ju odmeriam, ale budeme ju najprv musieť presunúť do ošetrovne, kde ju uložíme a postaráme sa o to, aby bola čoskoro fit....“
Stačilo.. už sa viac nedokážem premáhať. Viečka mi znova zakryjú oči a ja sa vnáram do temnoty. Do temnoty, ktorú tak veľmi nemám rada.
***
Hlboký nádych je celkom prvá vec, ktorú spravím okamžite po tom, ako ma neznámy podnet vytrhne zo spánku. Oči nechávam zatvorené a skúmam svoje pocity. Ako dlho som spala? Kde sa nachádzam a čo sa to všetko vlastne dialo?
Posledné udalosti si veľmi nepamätám. Bývala som hore len chvíľkovo a vnímala som len to, ako okolo mňa posádka poskakuje a obsluhuje ma. Pochopila som, že som chorá a že mám vysoké horúčky, ktoré občas klesnú a práve vtedy som sa zvykla zobudiť, ale za tie chvíľky, čo som bola hore som v tom všetkom mala jednoducho chaos.
Pomaly sa posadím na svojom mieste a predsa len nakoniec roztvorím oči. Je mi už naozaj lepšie, ale jednoznačne je to len preto, lebo posádka nevylihovala celý ten čas v posteliach. Všetci sa mi jednoducho snažili nejako pomôcť alebo prispieť k tomu, aby mi bolo lepšie.
„Ach, už si sa zobudila..“ začujem hlas... odkiaľ prichádza? Dobre.. dobre, viem si veľmi jednoznačne určiť, odkiaľ len hlas prichádza, ale prečo? Ešte chvíľu mi trvá, než sa konečne pozriem dole na nášho úžasného a starostlivého kapitána, ktorý si tam len tak leží a tvári sa, že je to absolútne najprirodzenejšia vec na svete. Veď predsa každý kapitán leží na zemi vedľa postele chorého člena posádky a na tvári si nesie úsmev.
„Leží sa ti pohodlne?“ moje obočie vyletí do miernych výšin. Hlas mám trocha tichý a zachrípnutý, pravdepodobne to budú buď dôsledky choroby alebo toho, že som za posledné dni toho príliš veľa nenarozprávala.
„Isteže, nechceš sa ku mne pridať?“ úsmev sa mu ešte viac roztiahne po tvári a ruky si založí za hlavu takže to naozaj pôsobí dôveryhodne.
„A teraz naozaj...“ vyzvem ho.
„Ako sa cítiš?“ miesto odpovede mi položí otázku.
„Práve v tomto momente sa cítim trocha hlúpo, pretože ležím na posteli zatiaľ čo ty ležíš na tej nepohodlnej zemi..“
„To je prirodzené, ale mohla by si mi povedať, ako sa cítiš po zdravotnej stránke?“
„Bola som na tom veľmi zle?“
„Keď si odmyslím, ako často si stonala a kričala zo snov rôzne mená a aké vysoké horúčky si mala a tiež aj to, že v týchto stavoch to vyzeralo, že o teba čoskoro prídeme, potom si za uplynulý týždeň aj pár dní bola absolútne v poriadku.“
„Neblázni, tak zle som na tom určite nebola, nespomínam si na to, že by som kričala zo sna.“
„To preto, že si mala horúčku a blúznila si,“ prudko sa posadí na svojom mieste a zahľadí sa na mňa vážnym pohľadom, „tak ako sa teda cítiš?“
„Cítim sa plne pri vedomí a pripravená na prípravu množstva jedla pre celú posádku, ktorá sa o mňa starala...“
„To som rád, ale myslím, že budeš musieť pár dní ešte počkať..“
„Prečo?“
„Jednoducho pre teba bude lepšie, ak ešte pár dní zostaneš v posteli a poriadne si odpočinieš, som si istý, že to ešte potrebuješ..“
„Deje sa niečo?“
„Nič, čím by si si mala robiť nejaké zvlášť veľké starosti ako kuchárka..“
„A ako člen posádky?“
„To už je o inom, no berme to tak, že si hlavne tá kuchárka..“
„Shanks...“ vzdychnem jeho meno. Jednoducho je strašný. Je strašný, keď mi nechce niečo povedať, ale pritom to už z časti načal.
„Myslíš si, že by som tu len tak ležal a čakal, kým sa zobudíš, keby sa vonku diala nejaká životunebezpečná situácia?“
„No...“
„Upokoj sa, len je tu niekto, kto by ťa rád videl v plnej tvojej sile a nie v stave, kedy ešte nie si celkom fit...“
„Teraz si mi naozaj pomohol prekonať nutkanie vstať z postele a vyletieť z tejto miestnosti.. naozaj.“
„Tak prakticky by si mohla nahliadnuť..“
„Povedal si predsa, aby som zostala ešte pár dní ležať, predsa len to asi počká..“ rezignovane si znova ľahnem a prikryjem sa teplou perinou.
„Myslel som si, že ťa nebude také ťažké presvedčiť..“ počujem ho a vnímam, ako sa stavia na odchod. „Tak teda pekne odpočívaj..“
Prikývnem, privrem oči a počujem už len to ako odchádza a zatvárajú sa za ním dvere.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
