Anime World CZ/SK - Příběhy

Pozorne sledujem kuchárové zručné pohyby. Jeho ruky pracujú takmer nadpozemskou rýchlosťou, keď si pripravuje ingrediencie potrebné na prípravu jedla.  Sústredí sa len na to, na čo sa sústrediť pri svojej práci má a nič iné.

 

Hneď ako sme sa vylodili, sme sa rozprávali o tom, ako bude prebiehať moja výuka. Zhodli sme sa na tom, že zo začiatku by bolo najlepšie, aby som sledovala, ako Sanji pracuje a trocha sa priučila životu v reštaurácii, kde budem dočasne pracovať prakticky ako nejaká výpomoc. Tak o tomto som v živote ani v najmenšom nesnívala.

 

“Takže ty si kuchárkou na lodi Červenovlasého?” tázavým pohľadom si ma premeral mohutný chlapík, ktorého pohľad bol rozhodne desivý. Od Sanjiho som sa neskôr dozvedela, že jeho meno je Zeff (sám sa mi totiž nepredstavil) a vraj v skutočnosti vôbec nie je desivý, iba sa tak tvári.

Zahľadela som sa do tváre tomuto mužovi a moje odhodlanie a odvaha sa podeli tu-tam. Otvorila som ústa, že niečo poviem, no prekvapila ma blonďákova reakcia. Postavil sa vedľa mňa a pohľadom prebodol starca. “Slečna Misaki varí na ich lodi a prišla sem zlepšiť svoje schopnosti..” oznámil mu vecne.

“Myslím, že kuchárka má aj vlastný jazyk a ústa,” nezostal mu nič dlžný. “A ako vidím, máte spolu veľmi dobrý vzťah, takže jej môžeš ukázať našu reštauráciu a potom.. zákazníci neustále čakajú, takže nestrácajte čas.. a zvyšok posádky sa môže usadiť tiež vo vnútri a ochutnať niečo z našich jedál.” Dodal, na čo sa zvrtol a odobral sa do útrob reštaurácie, pričom jeho pravá nohá, ktorá bola asi od kolena nadol z dreva, hlasno klopala pri jeho chôdzi. Chvíľu som sledovala jeho miznúcu postavu. Ruka mi podvedome zamierila k tvári, aby som si napravila okuliare na nose, ako som to spravila už nespočetne krát v minulosti, keď som sa necítila celkom vo svojej koži. Pohľad mi skĺzol na Sanjiho… hľadel podobným smerom ako ja pred malým momentom a zlosť v jeho očiach by sa snáď dala použiť aj ako pohon na tri pirátske lode. Odkašlala som si a trocha na seba upozornila.

“Tak.. pustíme sa teda do toho..” otočil sa zrazu na mňa a v rýchlosti ma schmatol za ruku. Voviedol ma do vnútorných priestorov reštaurácie a mne sa naskytol v skutku zaujímavý pohľad.

Po tom, ako ma v rýchlosti previedol po reštaurácii sme sa usadili v kuchyni, kde mi rovnako tak poukazoval všetky poličky a skrinky, aby som získala prehľad o tom, kde sa čo nachádza. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že najbližšie dni budem len pozorovateľ a budem pracovať hlavne so zákazníkmi. Nerobí mi to problém.

 

“Stôl číslo 23 čaká na svoje jedlo…” začujem pokyny a okamžite vystrelím za svojou prácou. Vezmem som všetky taniere, ktoré patria stolu so zmieneným číslom a s úsmevom vykročím v ústrety predtým priestorom reštaurácie, kde sa nachádzajú všetci zákazníci podniku. Viacerí veselo debatujú pri tom, ako čakajú na jedlo a tí, ktorí už svoju porciu majú sa popri vrave venujú aj jedeniu. Šťastná to spoločnosť. A mňa robí šťastnou myšlienka na to, že zanedlho pre nich budem variť.

“Hej.. Misaki, kedy sa konečne dočkáme aj tvojho jedla? Začínaš nám celkom chýbať!” začujem svoju posádku, keď prechádzam okolo jedného z najhlučnejších stolov, ktoré sa v miestnosti nachádzajú.

“Kto čaká, ten sa dočká..” napriek tomu, že sa snažím tváriť sa normálne, na tvári sa mi začína rysovať úsmev.

“Mimochodom, kapitán spomínal, že sa máš za ním niekedy zastaviť, ak budeš mať čas…” začujem ešte skôr, než sa znova stratím v kuchyni a postavím sa za Sanjiho, ktorý medzičasom pokročil vo svojom diele.

 

Pravepodobne sa zatvárim veľmi prekvapene, keď sa ku mne otočí s lyžičkou v ruke, pretože sa slabo usmeje. “Otvorte ústa, slečna Misaki..” Nech sa snažím, ako chcem, nemôžem sa neusmiať. Predkloním sa mierne dozadu, privriem oči a otvorím ústa. Nechám ho, aby mi do nich vložil lyžičku s jedlom a následne ich zavriem.

 

Tá chuť.. kde som ju len už…

 

***

Pred šiestimi rokmi na ostrove Blue Pegasus

 

“Ako ti to chutí?” začula som otázku. V mojim útrobách znova zmizla vydlička, na ktorej sa nachádzalo jedlo, ktoré som mala pred sebou na tanieri. Na tvári sa mi zjavil úsmev a bez toho, aby som sa na osobu pozrela som odpovedala: “Je to vynikajúce.” Živo som si predstavila, ako sa tvári po mojich slovách. Vedela som si to vždy veľmi živo predstaviť a nemusela som sa pritom ani pozerať. V tom momente som vedela, že sa usmieva.

“To ma naozaj veľmi teší, Misaki..” zacítila som ju za sebou a zanedlho som na svojej hlavičke zacítila jemný dotyk. Rozstrapatila mi jemne vlasy a následne som počula cmuknutie po tom, ako ma pobozkala na temeno. Na tvári sa mi zjavil široký úsmev. Dojedla som porciu jedla, ktorá mi bola pridelená a konečne sa pozrela na ženu stojacu za mnou - moju mamu. Nikdy som si nemyslela, že som matke nejako extra podobná. Vždy sa správala tak žensky: jemne, milo a usmievavo. Na svete snáď nebol človek, ktorý by sa vedel správať ku všetkým s takou láskavosťou, s akou to robila ona. Bola to priemerne vysoká štíhla žena, ktorá sa vždy obliekala do vkusných šiat a z tváre jej nikdy nemyzol úsmev. Dlhé hnedé vlasy jej rozčesané splývali nielen na ramenách, ale pokračovali ďalej až do pol pása. Na dotyk boli vždy také hebké. Nikdy sa nestalo, že by ich nemala upravené. Oči.. oči boli asi jediné, čo sme mali spoločné. Ich zelená farba dokázala učariť každému, vždy tak veselo žiarili, či už sa smiala alebo sa tvárila vážne. Z jej očí sa nedala vyčítať takmer žiadna zlosť. Občas som mávala pocit, že moja matka sa naozaj na nikoho nevie hnevať. Samozrejme, že to vedela, ale ten úsmev…

Vyskočila som zo svojho miesta, akoby ma všetci čerti brali a veselo začala pobiehať po kuchyni. Vždy som chcela mame so všetkým pomôcť, preto nebolo prekvapivé, že som sa pustila do umývania riadov. “Jedného dňa budem vedieť variť také jedlá ako ty.. a dokonca ešte lepšie..” zastrájala som sa.

“Som si istá, že sa ti to podarí, Misaki, už teraz sa ti darí robiť skutočne veľké pokroky..” odvetila usmievavo mama. Počula som jej vzďaľujúce sa kroky. Osamela som v miestnosti. Dokončila som svoju prácu, všetko vyutierala do sucha a poukladala na svoje miesto. Následne sa rozhliadla po miestnosti a zamyslela sa. Možno by som mohla mamu prekvapiť a uvariť jej niečo, čo som sa naučila pred nedávnom v miestnej reštaurácii od hlavného kuchára Lucasa, s ktorým som sa v poslednej dobe spriatelila viac než by som si kedy pomyslela. Vždy sa mi zdal taký neprístupný a desivý. Avšak zanedlho po tom, ako ma pristihol kradnúť ingrediencie v jeho kuchyni, navrhol mi, aby som sa niekedy zastavila, vraj mi ukáže zopár zaujímavých receptov, ktoré sa v reštaurácii stali pomerne populárne.

Myšlienky pretrhol ostrý zvuk domáceho zvončeka. Vrátila som sa späť do reality a načúvala dianiu mimo kuchyne. Počula som matkin ľahký krok a nemusela som dlho rozmýšľať nad tým, kam smeruje. Presne som vedela, že má namierené ku dverám.

“Počkaj, hneď ju zavolám, mala by byť v kuchyni…” začula som ju. V tom prípade to mohol byť len jeden človek a mne netrvalo veľmi dlho, kým som prišla na to kto. Zatvorila som dvere chladničky, do ktorej som už hodnú chvíľu hľadela a v okamihu, keď sa dvere do kuchyne roztvorili, prebehla som okolo matky smerom ku dverám. Vrhla som sa okolo krku chlapcovi stojacom v nich.

“Danieel..” hlesla som šťastne nehľadiac na to, že sa neisto zapotácal a takmer spadol, keď som sa naňho takto vrhla. Na tomto chlapcovi som lipla už od útleho detstva. Dalo by sa povedať že sme spolu vyrastali. Svoj život by som si bez neho nevedela predstaviť.

“Misaki..” začula som jeho pokojný hlas a jemne ma od seba odtiahol. So širokým úsmevom na tvári som sa mu zahľadela do tváre. Jeho tmavé oči ma vždy vedeli povzbudiť. Inak tomu nebolo ani vten deň. Rukou si odhrnul šticu tmavých vlasov z čela (celkom zbytočne, zanedlho ju tam mal zas) a opätoval môj úsmev. Jeho možno nebol taký široký, no mohla som sa spoľahnúť na to, že je myslený úprimne.

“Čo dnes podnikneme?” počula som svoj radostný hlas, ktorý ho povzbudzoval k tomu, aby vymyslel niečo, na čo nikdy nezabudneme.

“Tak som si povedal, že by sme dnes mohli zájsť k jazeru na posedenie..” navrhol.

“To je výborný nápad..” tvár sa mi nadšene rozžiarila. “Vezmem nejaké jedlo, ktoré sme včera varili spolu s mamou..”

“Výborný nápad..” pokýval hlavou. “Stretneme sa tam teda asi tak za hodinu, niekde sa tam nájdeme..”

“Dobre..” prikývnem. S týmito slovami sa na nejaký čas rozlúčime. Sledujem, ako odchádza. Keď zahne za roh, zavriem dvere a zamierim do kuchyne, aby som všetko pripravila. “Mami.. dnes asi nebudem obedovať doma..” oznámim mame, ktorá sedí pokojne v kuchyni a listuje v kuchárskej knihe.

“Dávaj si na seba hlavne pozor..” upozorní ma matka.

“Bude to v poriadku, som predsa s Dannym..” nemôžem si pomôcť, musím sa usmievať. Každú chvíľu, ktorú sme spolu si vždy náramne užívam.

“No však práve preto… vždy niečo vyparatíte.. bojím sa, aby sa ti niečo nestalo..” nakrčí obočie. Ukladám jedlo do košíka a zatváram ho.

“Neboj sa, nič také sa mi nemôže stať..” upokojujem mamu a prv, než vyrazím, stratím sa ešte vo svojej izbe, kde sa v rýchlosti prezlečiem a som pripravená vyraziť.

“Tak mi aspoň sľúb, že nebudeš dlho do večera, chcela by som, aby si mi pomohla pripraviť nejakú chutnú večeru, otec sa má vrátiť dnes domov..” otec… vraj som po ňom chytila všetku svoju povahu. Vraj som rovnako zbrklá a aj tvár a vlasy mám vraj po ňom. Nikdy som sa s ním nestretávala veľmi často. Domov chodil len zriedka a… okrem iného bol… pirát. V našej dedine všetci neskutočne odsudzovali pirátov. Veď predsta nerobili nič iné, len ohrozovali nevinných ľudí. Boli to pre nás nebezpeční zločinci. A keď si predstavím, že môj otec a pirát. Všetci vedeli, že bol mojim otcom a všetci ma za to odsudzovali. Teda.. takmer všetci. Daniel bol jedným z tých, ktorým bolo úprimne ukradnuté, v akej rodine som vyrastala. Vlastne si už ani celkom presne nedokážem spomenúť, čo ho viedlo k tomu, aby sa ma zastával pred tými, ktorí ma odsudzovala a s radosťou mi ubližovali. Teda, spomínam si na to, čo mi hovoril po prvýkrát, ale viem, že to nebola pravda. Vedela som to v momente, ako tie slová vyslovil: “Už ma jednoducho nebavilo sledovať túto nudnú zaostalú spoločnosť ako ubližuje človeku, ktorý im nič nespravil.” Ja som predsa tým ľuďom spravila všetko… už len tým, že som sa narodila. A on mi potom povie toto.

 

S prísľubom, že sa do večera určite vrátim, vychádzam z domu a smerujem na miesto stretnutia. Kráčam rovnakými ulicami, ktorými chodia aj obyvatelia dediny. Vyhýbam sa ich pohľadom smerujúc za svojim cieľom. Za dvanásť rokov života som si už predsa len musela zvyknúť na odsudzujúce pohľady a šepot zakaždým, keď som sa im objavila pred očami. Možno si mysleli, že ich nevidím a nepočujem. Vždy som však postrehla zmenu vo svojom okolí.

V diaľke som zahliadla obrysy jazierka, ku ktorému chodievali najmä dedinskí rybári, aby nachytali čerstvý úlovok. V ten deň tam bolo celkom prázdno. Zamierila som k malému prístavu, ktorý tam bol zriadený kvôli pristaveným loďkám z dreva. Tieto loďky slúžili ako turistická atrakcia. Vždy ma prekvapovalo, s akým nadšením sa noví a noví ľudia vozia po našom jazere a obdivujú krásy prírody, ktorá ho obklopuje z druhej polovice. V lese, ktorý lemuje druhú polovicu jazera. Je to opačný koniec jazera, čiže stojím priamo oproti lesu.

Sadla som si na kraj dreveného móla a zvesila nôžky. Hompálali sa dostatočne vysoko nad vodou, takže som sa nemusela ničoho báť. Danny určite čoskoro dorazí tiež a už tu nebudem sama… Potichu si pospevujem pesničku, ktorú som kedysi dávno počula od mami, keď varila a ja som sa jej pohybovala za pätami dôkladne sledujúc každučký jej krôčik, ktorý vykonala.

“Hej, Pirátka!” stratím sa v texte, ktorý si pospevujem. Danny by mi takto nepovedal.. a okrem iného tento hlas rozhodne nepatril jeho osobe. So zlou predtuchou otočím hlavu a zbadám toho stupídneho blonďáka, ktorý mi od istého času poriadne píli nervy a tiež aj uši svojimi trápnymi rečami. Momentálne sa snaží tváriť neuveriteľne husto už len tým, že na mňa zazerá pohľadom, ktorý by mal byť… nevraživý? Ale mne to skôr prišlo, akoby bol mierne retardovaný.

“Už som ťa, myslím, niekoľkokrát dôrazne prosila, aby si ma tak nevolal, nie som žiadna pirátka..” stále som zostávala sedieť na svojom mieste. Zanedlho sa zjavila aj jeho milovaná skupina, bez ktorej sa nemohol snáď posadiť ani na záchod. Zaťala som ruky do päste pripravená hájiť svoje názory a požiadavky.

“A ja som ti už niekoľkokrát dôrazne povedal, že ma to baví a žiadne hlúpe decko mi nebude diktovať, čo mám robiť a čo nemám robiť a ako mám koho oslovovať… nie je to tak chlapci?” pokynul na dvoch silákov postávajúcich pri ňom z pravej a ľavej strany. Uznávam, keď som bola sama, mala som z nich strach. Inak tomu nebolo ani teraz. Stačila totiž jedna správne mierená rana a mohla som čuchať kvetinky zospodu. Síce nepobrali veľmi veľa rozumu, no bitkári to boli excelentní. Vždy vedeli, ako udrieť.

Rozhodla som sa konečne sa postaviť. Chcela som zistiť, či nejde Danny, moja záchrana, ale zaclonili mi cestu a ten debilný bloďák sa navyše zrazu ocitol príliš blízko mňa. Skoro som počula a cítila jeho dych. Jeho oči boli na úrovni tých mojich. A to, čo spravili jeho ruky… striasla som sa hnusom, keď sa ocitli na mojich ramenách a pevne ma stisli.

“Čo by si povedala, keby si si troška zaplávala, Pirátka? Piráti predsa vedia plávať, nie?”

“Nie som žiadna pirátka!” vykríkla som už skutočne nazúrene a pokúsila sa ho kopnúť s tým rizikom, že ak skončím vo vode, je po mne. Neviem plávať. Už od mala sa bojím vody a nikto ma nikdy nenaučil plávať. Pravdepodobne by som ani nechcela.

Ocitla som sa vo vzduchu a aj tak som nedokázala uskutočniť svoj plán.

“Pusti ma! Pusti ma! Na toto nemáš právo!”

“Si rovnako hlúpa ako tvoj otec pirát!” slovo pirát vypľul ako nejakú hnusnú nadávku. Niečo sa vo mne v tomto momente zlomilo.

“Môj otec nie je hlúpy.. to ty!”

“Prečo sa trocha neschladíš vo vode?” pristúpil ku kraju móla, takže ma držal priamo nad hladinou vody.

“Neurobíš to!” zachytila som sa jeho rúk. Svojimi slovami som presviedčala samu seba. Blonďákovi bolo úprimne jedno, čo sa mi stane po tom, ako to spraví. Vždy sa mi snažil len ublížiť. Preto bol pre mňa tak nebezpečný.

“Že nie?” jedna jeho ruka povolila zovretie a ja som sa pošmykla dole. Zježili sa mi všetky chĺpky na tele. Fajn, fajn, možno som to trocha prehnala, ale svoje slova som odmietla vziať späť.

“Hej, James, ak ju pustíš, ty parchant, tak to oľutuješ!”

“..Danny!!!” rozžiarim sa, takže to, že Jamesove ruky ma medzičasom pustili si uvedomím až keď letím do vody: “Zachráň ma!” dodám už trocha vydesene.

 

Tvrdý náraz o hladinu mi z pľúc vyrazil všetok vzduch, takže keď som sa vnorila pod hladinu a klesala hlbšie, vydesene som sledovala ako mi z úst smerom nahor stúpajú bubliny plné kyslíka, ktorý by som prijala v veľkou vďakou vo svojich pľúcach. Takto však unikali a strácali sa na hladine.

Privrela som oči a oddala sa svojmu osudu. Nie je nič nepríjemnejšie, ako cítiť, ako vás pália pľúca a postupne bolestivo strácate vedomie. Už takmer v bezvedomí som sa pokúsila nabrať nejaký vzduch do svojich pľúc, no spolu s ústami sa mi zaplnili vodou a ja som sa navyše začala ešte aj dusiť. Nič príjemné… nevedieť plávať a spadnúť do vody. Možno by bolo lepšie bývalo, ak by som sa snažila učiť sa plávať.

 

Zacítila som akési podivné trhnutie. Asi si ma už všetci čerti berú do pekla.. bola moja posledná myšlienka. Následne už len tma.

 

“Misaki.. Misaki..” bolo prvé, čo som počula, keď som k sebe prišla. “Hej.. Misaki, ja viem, že si hore, tak už otvor tie oči.. vyšlo z teba na litre vody.. musíš žiť.. nezomieraj mi tu..”

“Danny….” začula som samu seba hovoriť zachrípnutým šeptom. “Ja som v nebi?”

“Neblbni, ty hlúpa!” vybuchol, následne som zacítila objatie. “Tvoja mama by ma zabila, keby som dopustil, aby sa ti čokoľvek stalo..” Pomaly som otvorila oči. Stretli sa nám pohľady. Usmiala som sa. On sa usmial tiež.

“Tak predsa žijem..” prehovorila som.

“Žiješ, ty krpatá malá Pirátka..” podpichol ma.

“Prestaň.. ja sa nikdy pirátkou nestanem!”

***

 

Súčasnosť

 

Opierajúc sa o zábradlie hľadím na oblohu sfarbenú do sýtych oranžových farieb. Hľadím na zapadajúcu rozžhavenú guľu a na tvári sa mi pohráva letmý úsmev. Užívam si pokojnú romantickú chvíľku celkom sama a spomienky na to všetko, čo sa udialo za posledné roky sa mi neustále vracajú.

“Sanji ťa ešte stále nepovýšil na post kuchára?” ozve sa zrazu vedľa mňa. Pohľad mi padne na Shanksa. Ani som si neuvedomila, kedy sa pri mne objavil.

“Naposledy, ako sme sa rozprávali sa ma pýtal, či sa cítim na varenie,” poviem a opäť presuniem pohľad na oblohu a usmejem sa.

“Takže sa predsa len dočkáme..”

“Isteže..” pokývam hlavou.

“Krásny pohľad, čo povieš?”

“Mhm..” prikývnem a akosi neviem, čo by som povedala. Nepočítala som s tým, že sa ku mne niekto pridá. Pred chvíľou som ešte žila v spomienkach a teraz mám komunikovať?

“Nad čím premýšľaš?”

“Ale.. nad ničím dôležitým, len tak som si tu stála a uvažovala nad západom slnka a užívala si tú romantiku sama..”

“Prečo si nepovedala, že chceš romantiku? Pridal by som sa..” keď sa naňho pozriem, všimnem si ako sa usmieva.

“Nerob si zo mňa srandu… nie je to ani trocha vtipné..”

“Pridal by som sa, aby som na teba dal pozor, či si v poriadku… vyzerala si utrápene..”

“Utrápene? Ako si na to prišiel?”

“Vyzerala si totiž akoby si si na niečo spomenula..”

“Možno som si aj..”

“A na čo si si spomenula?”

“Spomenula som si na to, ako sme sa prvýkrát stretli…” odvetím.

“Aha.. ty myslíš to…” nemusím naňho hľadieť, aby som vytušila, ako sa tvári. Cítim, že sa usmieva.

“Vieš… som rada, že si tam vtedy prišiel… ak by si nedorazil, ja by som tu dnes pravdepodobne takto pokojne nestála..”

“Ani teraz by si nemala byť celkom pokojná..”

“Si tu predsa so mnou, to ma upokojuje..”

“Áno, ale nebezpečenstvo je neustále všade okolo teba a keď vidím, ako priťahuješ problémy a aká si… potom je veľmi ťažké udržať ťa pri živote…”

Potichu sa zasmejem. “Ale čo by si nespravil kvôli nášmu sľubu?” spýtam sa.

“Ale to by si mala spolupracovať aj ty..”

“A nespolupracujem snáď?” hlas mi preskočí do miernej fistuly.

“Pouvažujem o tom.. daj mi chvíľu..” na chvíľu sa odmlčí a tvári sa zamyslene, potom dodá: “Rozhodne nespolupracuješ.. a pozri sa na toto..” Pod nos mi strčí akýsi papier. Vidím, že je na ňom čosi napísané, ale akosi nerozoznávam čo, pretože je príliš blízko mojich oči a tak je to veľmi ťažké. Vezmem ho do rúk a oddialim trocha.

Je to plagát mariňákov.. moja fotka na ňom a od ňou odmena. “Jéj.. ona sa zvýšila..” skonštatujem s iróniou v hlase a zasmejem sa.

“Teraz je tvoja cena päťdesiat miliónov beli… a pritom si poriadne ani nič nespravila.. alebo sa snáď pletiem?”

“Tak to neviem, ja som vo všetkom vždy nevinne a ty to vieš..”

“Jasné.. jasné..” pokýva hlavou. Vrátim mu plagát… keď si ho berie, na chvíľu zaváham. “Možno by som si ho mala nechať a zavesiť si ho niekde vo svojej kajute..” podotknem, ale nakoniec mu ho predsa vrátim.

“Budeme musieť byť opatrnejší…” povie s vážnym výrazom v tvári, ale v zápätí sa usmeje, “ale som si istý, že to spoločne zvládneme.”

Usmejem sa a pokývam hlavou. Jemne ma chytí za ruku a ja mu tú jeho slabo stisnem. “Jasné..” poviem a zľahka sa o neho oprem.

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.