Eien ni Suru Koto wa Dekimasen Ai ♥
Informace:
Na jednej planéte vypukla pred 20 rokmi epidémia. Dievča menom Kurai žije na tejto planéte. Mala kruté detstvo...no milovala chlapca menom Hikari. Jedného dňa sa stal incident za ktorý sa stále obviňovala. Ako sa príbeh vyvinie?
.
.
Arigato za prečítanie....dúfam že sa bude páčiť.
-SN-
Bola dáždivá jesenná noc. Kvapky dažďu mi pomaly stekali po tvári. Mrzlo. No ja som cítila teplo, akoby vychádzalo zo mňa. Vtom som sa prudko otočila, cítila som prítomnosť človeka. Bála som sa, no bola som pripravená na čokoľvek. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila vpred. Vtedy som neverila vo veci ako sú sny, láska či dokonca ani som nevedela rozlíšiť dobro od zla. Záležalo mi iba na tom nech prežijem. ,,Takže tu si bol celú tu dobu?! Nečakala som že si to spravil ty! Ale prečo!!" prehovorila som na osobu ktorá stála predo mnou. Nevedela som čo robiť či sa smiať, kričať či dokonca plakať. Možno si teraz hovoríte čo je to za hlúposti? Takže sa vrátime na začiatok....
Moje meno je Kurai. Svet v ktorom žijem má len dve pravidlá. Za prvé: Prežije iba najsilnejší. A o tom druhom vám poviem neskôr. Už od malička len blúdim ulicami rušného mesta, nieje ľahké tu prežiť. Hlavne keď ste malé dieťa. Ešte pred tým než som sa narodila vypukla epidémia. Nikto nevie čo ju zapríčinilo ani prečo sa to stalo. Vie sa len že v noci je nebezpečné vychádzať z domu. Za to že som nažive som dlžná...ani neviem ako sa tá ženská volala. Mala syna, mal vtedy toľko čo ja...myslí že sa volal Hikari. Žili sme v malom dome pár kilometrov od mesta. No keďže bola epidémia náš život nemohol byť nikdy pokojný. Dostala som 2 meče a bola som každú noc vyhnaná von strážiť dom. Ráno som spala, poobede cvičila a v noci bojovala. V jednu pokojnú letnú noc som sa vybrala do mesta, všade bolo ticho...netušila som že sa blížilo nebezpečenstvo. Po ceste do mesta som nikoho a nič nevidela všetko bolo rovnaké. Až nato že bola noc, jediné svetlo čo mi svietilo na cestu bol mesiac. Blúdila som po meste a prezerala som si obchody v ktorých nikto nebol. Mala som síce iba 10 no i tak som sa nebála. Ani som sa nenazdala a bolo ráno. Celá vystrašená som utekala domov. No keď som prišla bolo neskoro. Dom, veci, a dokonca aj Hikari a tá stará ženská boli preč. Ostala tam iba zrútenina domu.
Teraz som už nemala vážne kam ísť. Všetko čo som mala bolo preč. Začula som smiech. Detský smiech. Keď som sa otočila stálo tam dieťa. Bola od krvi a vysmievala sa mi. ,,Kto si?!" skríkla som. ,,Ty ma nepoznávaš?" ako to dopovedala tak zmizla v prachu čase. Od tej chvíle mi bolo jedno čo som robila. Chcela som len nájsť toho kto zabil
Hikariho. Prežívala som zo dňa na deň. Z dňa na týždeň, z týždňa na mesiac a z mesiaca na roky. Až prešlo od toho dňa 7 rokov. Ani si poriadne nepamätám čo sa medzi tými rokmi dialo. Bol chladný jesenný deň, blížil sa večer. Prechádzala som sa po meste ako vždy. A ako vždy po mne všetci kričali ,,Netvor!" ,,Vypadni!" Počula som ako si ostatný ľudia šepkajú rôzne klebety. Keďže vychádzal len ku večeru myslia si o mne, že nie som človek. Nemala som žiadnych priateľov, bola som sama. Cítila som iba nenávisť a prázdnotu.
Momentálne žijem v tomto meste. Je to to
mesto do ktorého som išla pred 7 rokmi.
Toho kto ich zabil som ešte nenašla.
Keďže sme tam bývali sami nemohol tam
byť žiadny svedok. Smerovala som v mostu
ktorý oddeľoval les od mesta.
Moja hlava bola preplnená myšlienkami
premýšľala som ako sa bude vyvíjať
moja budúcnosť. Vtom som do niekoho
vrazila. Pozrela som sa kto to bol, no
to čo som tam vtedy uvidela ma šokovalo.
Stál tam Hikari. Ostala som tam stáť ako
stĺp. Ako je možné že je živý?! Zachránil
ho niekto?!
,,Ahoj... Kurai-san. Už je to pár rokov čo som ťa nevidel." pozrel na mňa a usmial sa.
,,Ako to že žiješ?!" bolo mi to podozrivé, predsa len ako mohol prežiť v tomto krutom svete.
,,Tak necitlivá. Mala by si byť rada že som zabil tú starú ženskú čo sa nazývala mojou matkou. Predsa len si ju nenávidela... či nie?" *smiech*
,,Tak to nieje! Je pravda že som ju moc rada nemala...ale...ALE!! vďaka nej som prežila! Vďaka nej som aspoň chvíľu žila! Áno je pravda že som vás musela ochraňovať...ale robila som to rada!" *slzy*
,,Hmm *diabolský úsmev* malá Kurai-chan plače?"
Utrela som si slzy.
,,Takže tu si bol celú tu dobu?! Nečakala som že si to spravil ty! Ale prečo!! Ešte stále si mi nepovedal odpoveď!"
,,Vážne ju chceš počuť?" opýtal sa ma. Kývla som hlavou. Na túto odpoveď som čakala. Nenechám ju uniknúť. ,,Asi si to nepamätáš ale ta moja takzvaná "matka" vlastne ani nebola mojou matkou. Našla ma na ulici keď som mal asi 6 rokov. Bola tmavá noc...moc si nepamätám čo presne sa stalo ale pred niečim som vtedy utekal. Niečim čo chcelo moju dušu. Nikto nikdy tie tvory nevidel. A to preto že vedia vymazať spomienky. V tú noc...v tú letnú noc som si na všetko spomenul. Tú epidémiu môže zachrániť len telo jedného človeka. A ten človek si ty! Dcéra padlého anjela. Máš skúsenosti padlých anjelov a dušu démonov. Akonáhle zomrieš všetky tieto príšery zmiznú. Bola si unesená tými tvormi. Pravdepodobne si im utiekla a vtedy sme ťa našli mi. Ja...váhal som či to urobiť." Jeho hlas sa začal chvieť. Mám mu veriť?! Na nič také si nepamätám. ,,Ja zabil som tú ženskú a chcel som zabiť aj teba no nebola si tam. Dlho som sa skrýval v jednom lese a pred pár týždňami som započul jednu klebetu. bola o dievčati so striebornými vlasmi, dvomi mečmi. Hovorilo sa že vychádza len v noci, k nikomu nehovorí a žije v tomto meste. Hneď som sem prišiel a teraz som tu." ,,Prišiel si ma zabiť?" skočila som mu do reči. ,,Ak mám pravdu povedať sám neviem. Ja..." pozrel sa na mňa a začal sa červenať. ,,Milujem ťa a chcem ťa ochraňovať...ale" ,,Ale čo?!" spozornela som. ,,Je príliš neskoro. Už je tu! Musíš sa skryť!" nechápala som čo tým chcem povedať. Je tu? Kto?!
,,Ty ma nespoznávaš?" Po chrbte mi prešiel mráz. ,,Je pravda že už nie som dieťa. Prišla som si po teba."
,,Ale kto si?! A kde si?!" začala ma hrozne bolieť hlava. Zobrala som svoje dva meče a bola som pripravená sa postaviť tej osobe.
,,To je stelesnenie epidémie." povedal Hikari a jeho hlas sa chvel čoraz viac a viac. Vtom mi v hlave začalo hučať. Bolo to neznesiteľné. Moje telo sa nevedelo pohnúť, akoby ma niečo držalo. Posledné čo som počula boli Hikariho slová ,,Kurai-san!! Nenechaj sa o-!" Čo to hovoril? Nepočujem ho. Kde to som? Lúka? Stála som na obrovskej lúke kde si sa pozrela boli len modré hortenzie. Milujem modré hortenzie. Ale prečo je mi tak previnilo? Cítim sa akoby som nechala niekoho na pospas smrti. Všade sú len hortenzie. Je tu toľko svetla. ,,SVETLA?! Svetlo! Hikari!! (V japončine sa dá svetlo preložiť ako Hikari) Ako sa odtiaľto dostanem?"
Medzitým Hikari:
,,Kurai-san spamätaj sa! Nechcem ti ublížiť!"
Čo to bolo?! Bol to Hikari? Počula som ho!! ,,Hikari!!!!" SAKRA! všade sú len hortenzie! Budem to musieť urobiť...budem musieť použiť mágiu. ,,*šepkanie kúzla* týmto ti prikazujem zmizni z tohto sveta Ryuko!"
Posledné čo si pamätám bola Hikariho tvár a kvety hortenzie.
( https://www.youtube.com/watch?v=xd-Y-PFecuw pustite si to a popritom čítajte)
,,Takže toto je môj koniec?" *úsmev*
,,Kurai-san!... Kurai-san! Kurai-san nenechávaj ma tu samého! Ja...nikdy by som ťa nezabil! Len som si to vymyslel!"
*slzy* ,,Si vážne blb... som rada že si tu bol pre mňa. I keď je to asi hlúposť."
,,Arigato Hikari-kun... Aj ja som ťa milovala. Sayonara" ♥♥
,,Kurai-san!!!!"
Pravidlo číslo dva: Nikdy nesmieš použiť mágiu. Inak ťa to zabije...
.
.
.
.
.
Epidémia skončia a všetko bolo tak ako pred tým. Akoby sa to nikdy nestalo. No Hikari predsa len vie že sa to stalo a nikdy na to nezabudne.
.... ,,Musím ju nechať odísť"
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
