Práve pri poslednej myšlienke mu pohľad padol na breh rieky. Voda sa vlnila a žblnkotala. Také pokojné miestečko. Len si ľahnúť a odpočívať. Akurát sa chystal vykonať to, na čo práve myslel, keď zaregistroval čosi nezvyčajné. Čo robí ten košík pri rieke? Kto by tu nechával niečo také? Ľudia z dediny si na svoje veci zvyčajne dávali pozor, nestávalo sa často, že by si niekto nechal alebo nebodaj zabudol niečo pri rieke. Preto ho udivilo, keď zazrel pri rieke pletený drevný košík. Vybral sa k nemu. Už z diaľky v ňom badal čosi zvláštne. Niečo sa v ňom nepokojne mrvilo.

„Ďieťa!“ zvolal, keď zazrel stvorenie, ktoré naňho upieralo spoza prevlhnutých periniek svoje veľké okále. A že to nebolo hocijaké dieťa, to poznal už na prvý pohľad. Trpaslíka nevidel predsa prvýkrát. Ale čo s ním? Čo s nájdeným dieťatkom?

Rozhodnutie si nechal na neskôr. Dôležitejšie bolo postarať sa o to, aby sa dieťatko dostalo do tepla. Potom môže riešiť čo s ním.

Zobral dieťa domov, kde zistil, že malý trpaslík je vlastne trpaslíčka a má rozkošný smiech, ktorým vnáša do domu radosť a život. Bol to veľmi zvláštny pocit, netušil, že takéto malé stvorenie môže do domu vniesť čo len trochu života. Ešte sa s tým nestretol. Ani keď bol mladý on sám. Bolo to preňho niečo nové.

A po týždni sa rozhodol, že dievčatko pomenuje Filia a keďže magus sa volal Odin, druhým menom ju pomenoval Oidina. Filia si získala magusovo srdce už po týždni starostlivosti o ňu.

Nie vždy všetko bolo však jednotvárne veselé. Zažil si s ňou aj starosti. Postupne zistil, že Filia sa veľmi rada stráca, čím mu nie raz vytvorila vrásky na čele. Znášal však jej povahu a chyby, ktoré mala a čím viac rástla, tým viac sa ju snažil zapojiť do činnosti vo svojom dome. Venoval sa rôznym pokusom a okrem iného pomáhal dedinským kováčom, ktorých dielňa sa nachádzala neďaleko jeho obydlia. Preto sa veľmi často stávalo, že Filiu so sebou brával do práce a zaúčal ju do tajov kováčstva. Dievčatko to vždy veľmi zaujímalo a načúvala jeho slovám, ktorými k nej prehováral. Láskavý starček. Bol k nej milý, aj keď videl, že sa jej nie vždy vo všetkom darí.

O pár rokov jej prvýkrát zveril do rúk kováčske kladivo a nechal ju ukuť si svoj vlastný meč. Bola to pre ňu skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudne.

Dnes už je to dospelá trpaslíčka pripravená na život. Ešte stále žije v magusovej domácnosti, vychádza s ním v čom sa len dá a neustále objavuje taje sveta. Jediné, čo ešte skutočne neobjavila je jej pôvod. Nech sa však snaží, ako chce, magus ju vždy odbije ohľadom jej minulosti. Vie len to, že ju raz našiel na riečnom brehu, viac však nie. Tuší však už, že mágus vie viac, než pripúšťa.