Rozprávanie o Atlantíde
Informace:
Rozprávanie o Atlantíde, ktorý som písala ešte pár rokov dozadu. :) Za prípadné gramatické chyby sa ospravedlňujem a pevne verím, že sa príbeh zapáči. :)
Môj každodenný život bol prostý a celkom jednoduchý, žila som v tejto vyspelej krajine, v ktorej každý zodpovedal sám za svoje činy a riadil sa rôznymi pravidlami, ktoré nám určovali tí vyššie položení. Bola som dcérou jedného z poriadených vyšších. Otec pracoval ako poradca a ja som občas prišla s lepším riešením pre zložité situácie ako otec, tak som bola tiež dosť nápomocná. Síce som nebola ešte dospelá, ale považovali má za dieťa s nadmerným IQ.
Moja rodina pochádzala z dosť chudobných pomerov a jediný, kto v našej rodine pracoval bol môj otec a ja som mu len občas vypomohla s prácou. Matka sa vo svojom voľnom čase, ktorého mala viac než dosť, starala o môjho malého brata, ktorý si nikdy nestihol vyskúšať ten šťastný život na Atlantíde.
Prečo ostrov zanikol? To presne nemôžem povedať. Žila som tam dosť dlho a vždy tam vládol poriadok a pohoda. Ľudia sa medzi sebou väčšinou poznali a deti spolu dobre vychádzali, pretože boli dosť múdri na to, aby pochopili, že inak to skrátka nejde. Na ostrove mal každý veľa známostí v okolitých mestách a štátoch, ktoré sa tam postupne formovali. A vo vojne, v ktorej sme boli sme bojovali celou dušou. Vyšší boli dosť krutí a nútili inak veľmi prívetivých obyvateľov Atlantídy bojovať proti ľuďom, ktorí sa vraj rozhodli pričleniť si ostrov k nim. Alebo tak som sa to dopočula ja a mala som pocit, že to bude pravda. Netuším však, prečo sme sa k nim nechceli my pričleniť. Nebolo by to tak lepšie?
Viete, práve sa blížim k tomu, že neskôr po skončení vojny nastalo strašné zemetrasenie. V ten deň otec nebol doma. Bol v práci a ja som práve ležala na svojom zvyčajnom mieste – vonku v tráve, keď sa mi zazdalo, že zem sa trasie. V panike som vyskočila na nohy a čosi zakričala. Nepamätám sa presne, čo to bolo, ale myslím, že to bola nadávka v našom rodnom jazyku. Zem sa opäť roztriasla a tentoraz to boli oveľa horšie otrasy. A pokračovalo to. Stupňovalo sa to. Všetko, čo sme si roky rokúce budovali padalo a myslím, že všetci ľudia zrazu s panikou v očiach zrazu pobehovali pred svojimi zrútenými domami, ktoré zemetrasenie zničilo. Netušili, čo sa deje. Netušili, že zem sa hýbe a ostrov klesá. Nikto sme netušili, čo sa to deje. Dúfali sme, že to ustane a náš život bude opäť v mieri pokračovať, nespravili sme predsa nič dobré.
No možno ten zánik ostrova spôsobila nedávna vojna a to masové zabíjanie, ktoré spôsobili naši vyšší. Zaujímavé, že o nich nebolo ani počuť. Ktovie, čo sa s nimi stalo.
V panike som stále stála na jednom mieste bez pohnutia a nevnímala dejstvo. Tušila som, že sa deje niečo zlé. A vedela som, že sa tam všetci nezachránime. Vedela som, že nie je šanca zachrániť sa. V jednom momente som sa zachovala sebecky a rozbehla sa k práznemu člnu na pobreží blízko nášho domu. Potom som si to uvedomila a zakričala na matku: „Mami, zober Sama, musíme preč, niečo sa tu deje.. otec to.. asi nestihne...“ posledné slová som len bolestne zasyčala. Počkala som kým matka pribehne k člnu a potom sme spoločnými silami vyplávali smerom preč od ostrova. Netušila som, ktorým smerom by sme sa mali vybrať, to nebola moja silná stránka. Každopádne som chcela zmiznúť. Bolo to hrozné. Už z diaľky som videla, že ostrov klesá. Cítila som, že ma chytá závrat. Ľudia nemali šancu. Strašne ma to ranilo. Nechali sme tam všetko, čo sme si vybudovali, všetky stroje... boli sme vyspelejší, než dnešné Japonsko a Čína, to by ste sa divili, keby sme ešte existovali. Ale neexistujeme.
Veľa ľudí tam zomrelo, no ja s mojou rodinou sme to prežili. Dostali sme sa nejakým spôsobom do Európy a tam žijeme. Teraz som trocha staršia a rozprávam vám o tom krásnom vyspelom živote... ani dnešný svet nie je tak vyspelý, ako sme boli my, no život je pes a my sme jeho granule.
Atlantíndčania poznali väčšinu okolitého sveta a vždy boli hrdí na to, čo si vybudovali a chránili si svoje tajomstvá ohľadom našej kultúry. Je vážne smutné, že Atlantída zmizla zo zemského povrchu a ja som zostala nakoniec bez otca.
Toto bol príbeh o Atlantíde – ostrove, ktorý zanikol a stal sa históriou.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
