Je len moja - 11. kapitola
Informace:
Po dlhej dobe sa Ariko dostáva k volejbalu. Čo sa udeje na tréningu, na ktorý sa dostaví? Príjmu ju spoluhráčky alebo sa bude musieť vyrovnať s tým, že s nimi nemôže držať krok? Myslím, že čosi z toho sa dozviete práve v tejto kapitole. :) Pevne verím, že sa bude páčiť. Vaše komentáre a hodnotenia ma určite potešila. :) Za prípadne chyby a preklepy sa ospravedlňujem. :)
11. kapitola
Už z diaľky počula hluk, ktorý jej pripomínal toľko vecí. V hlave sa jej prehrávali rôzne situácie z minulosti. Je to tak dávno odkedy bola sama súčasťou tohto všetkého. Potichu si vzdychla a prikročila k dverám. Jedno šťastie mala v tom, že basketbalové tréningy sa konali vo vedľajšej budove telocvične, keďže sa zvykli prekrývať. Obaja tréneri nechceli upustiť od toho, že potrebujú celé ihrisko pre svojich športovcov, takže to škola zabezpečila nakoniec tak, aby vyhovela obom športovým krúžkom.
„To bolo slabé Jun, znova! Kým to nespravíš tak, ako máš, neposuniete svoju formáciu!“ zdalo sa, že tréner je dosť prísny. Bola si však istá, že to nemyslí zle. Predsa ho predošlý deň sama videla. Otvorila dvere, popravila si cvičebný úbor a nahliadla dnu. „Čo to má znamenať, Hikari? To bolo teda riadne mimo!“ zdalo sa, že si nikto nevšimol jej príchod. Vošla dnu a zavrela dvere. Sadla si na lavičku a položila vedľa seba fľašu s vodou a ostatné veci, ktoré so sebou priniesla. Teda boli ho hlavne chrániče na predlaktia a kolená. Ako prvé si na seba hodila chrániče na kolená. Prv, než pripevnila ten na pravej nohe, priložila svoju ruku na jabĺčko a podržala ju tam. Privrela oči a zľahka sa usmiala. Zvládne to. Určite je to už v poriadku. Uistila sa, že chrániče na kolenách má pevné a dala sa na predlaktia. Pri tom už sledovala dianie na ihrisku. Bol to len cvičný zápas, no napriek tomu sa začínala cítiť celkom napäto, keď sledovala, ako pravá strana stráca koncentráciu. A tiež sa jej zdalo, že spolu nevychádzajú príliš dobre, takže sa im hra kazila možno aj preto, čo spôsobovalo ešte väčšie napätie. Potichu si vzdychla a postavila sa.
Všimla si pohľad trénera. Smeroval priamo na ňu. Stretli sa im pohľady a ona sa neho jemne usmiala, rukou mu naznačila, ku ktorej strane sa pridá a on len prikývol. Vedela, že bude musieť niekoho poslať von z hry trocha si odpočinúť, len si ešte nebola celkom istá, ktorá dievčina to bude. Zostala ešte chvíľu pozorovať a nakoniec sa rozhodla.
Oponentom sa znova podarilo nahodiť tak, že zadné hráčky to celkom rozhodilo. Bez toho, aby sa medzi sebou dohodli, ako by to bolo normálne, každá z hráčok si šla svojim smerom. Viac dozadu! Pomyslela si.. Zmení trocha smer, takže... Vykročila dopredu. Ešte to stihnem.. Pobehla a prikrčila sa a vykryla krásne loptu. „Nepoznám síce tvoje meno, ale môžeš si ísť sadnúť na lavičku,“ ukázala na jednu z tmavovlások a pohodila pritom hlavou. „A tiež by to asi chcelo prestávku,“ dodala sprevádzaná spýtavými pohľadmi hráčok, ktoré si ani v najmenšom nevšimli príchod niekoho nového. Mala chuť rozosmiať sa na niektorých tých výrazoch, no udržala vážnu tvár.
„Dievčatá, dovoľte mi, aby som vám predstavil Ariko Eri. Pôvodne sa k nám mala pridať už pár rokov dozadu, keď dostala aj pozvanie do tímu, no mala nehodu, kvôli ktorej musela podstúpiť operáciu kolena takže nemohla hrávať. Priznávam sa, že som ťa dosť podcenil. Pracovala si nejako na svojej kondícii aj skôr ako len posledný týždeň?“ Všimla si, že niektorým dievčatám sa v tvári mihlo poznanie. Je možné, aby ju niekto spoznal po takom čase? Dva roky je predsa len dosť dlhý čas.
„Klamala by som, ak by som tvrdila, že to bol len posledný týždeň. Po tom, ako sa mi skončili rehabilitácie, som často držala loptu v rukách, ale doktor mi povedal, že nemôžem hrať hneď, pretože by mi to len uškodilo. Dosť veľa som musela behávať, aby som posilnila svoje svaly a tiež chodiť do posilňovne.. trvalo to dosť dlho a behávať som nemohla hneď tak, ako to všetci poznajú, pretože tam bolo riziko.. Ale nakoniec mi pred nedávnom doktor povedal, že ak chcem a mám ešte chuť a nádej, môžem sa k tomu vrátiť.“ Spomínala si na všetky tie bolestivé chvíle pred operáciou. To zúfalstvo a hlavne vedomie, že možno už v živote nebude môcť hrať.
„Pevne verím, že v niečom pomôžeš ty dievčatám a v niečom zase ony tebe. Takže dievčatá, správajte sa k nej ústretovo, na dnes máte voľno, aby ste sa zoznámili, ale pozajtra na tréningu už čakám plné výkony!“ znelo to takmer ako vyhrážka. Uškrnula sa. Je trocha divná, pomyslel si viaceré budúce spoluhráčky, ktoré si to všimli. Tréner odišiel a ona na sebe cítila ich pohľady.
„Takže to si ty, tá slávna Eri,“ prehovorila napokon dievčina, ktorú predtým označila ako tú, ktorá si môže sadnúť na lavičku a odpočinúť si trocha. Zdalo sa, že nemá veľmi prívetivý postoj a jej oči hovorili za všetko. Zjavne som sa jej trocha dotkla..
„Zdá sa, že ma poznáš,“ naklonila hlavu jemne na bok. „Za to predtým sa ospravedlňujem, nemyslela som to ako nijaký útok proti tebe, jednoducho som si vybrala hráčku, ktorá vyzerala najviac vyčerpane z vaše strany. Pravdepodobne si do hry dávala dosť veľa, takže ťa to vyčerpalo.“
„Nezaujíma ma, ako si to myslela, mne nebude nikto rozkazovať a kázať mi, čo mám spraviť. Tú hru sme zvládali perfektne. Ak si myslíš, že si sem len tak vtrhneš a budeš organizovať našu hru, si na omyle, Eri!“
„Hovor mi Ariko, prosím, a vôbec som nemala v pláne organizovať vašu hru,“ napriek tomu, že dievčina neustále zvyšovala hlas, zostávala pokojná.
„Jun, nespravila to úmyselne, však ste sa predtým ani nikdy nevideli,“ k nahnevanej volejbalistke podišla jej spoluhráčka a zľahka jej položila ruku na rameno, aby ju trocha upokojila a uvoľnila napätie.
„Naozaj si myslíš, že som ju nikdy nevidela, Ayano? To je ona, ktorá so svojim tímom zničila náš na nároďáku v semifinále. Ariko Eri, libero tímu... ona,“ Junin ukazovák mieril priamo na hruď Ariko, „bola v tom zápase perfektná a absolútne podporila svoj tím, no nenávidím ju za to!“ Pri týchto slovách v Ariko hrklo. Takže si ju predsa len niekto ešte môže pamätať.
„Už nie som tak dobrá, ako som bola vtedy, po tej nehode som dosť dlho nič nerobila. Ak by ste sa postavili proti mne a prestali sa pri tom hádať medzi sebou, som si istá, že by som nemala šancu,“ zľahka sa usmiala, „takmer rok som nemohla nič robiť, iba ležať a učiť sa.“
„Uvidíme na budúcom tréningu a opováž sa nebrať to vážne,“ rozhodla Jun.
„Súhlasím,“ pokývala hlavou a znova sa usmiala, „tak nabudúce!“ Zakývala na rozlúčku a otočila sa na odchod. Osoba, ktorú zahliadla vo dverách telocvične ju zaskočila. Zhlboka sa nadýchla a prv, než zamierila k chalanovi, s ktorým sa asi tak týždeň vzad dala dohromady, zamierila k lavičke, kde mala fľašu s vodou.
„Ty si predtým hrávala volejbal?“ počula jeho otázku, už keď bola pár metrov od neho. Takto ju pravdepodobne počuli aj ostatní, ktorí boli ešte v telocvični.
„Mira ti povedala?“ zastavila tesne pri ňom a pozrela sa na neho. V tej chvíli netušila, čo sa mu preháňa hlavou.
„Všade som ťa hľadal, myslel som, že budeš skôr v knižnici, no Mira mi povedala, aby som sa zbehol pozrieť na volejbalový tréning..“ vzdychne, „povedz mi, skrývaš ešte nejaké tajomstvo?“
„Chcela som ti o tom povedať, ale až do včera som nevedela, či to pôjde,“ sledovala, ako sa jeho ruka naťahuje k nej. Nechala ho vziať ju okolo pásu a pritiahnuť k sebe. Voľnou rukou jej odhrnul vlasy z tváre a naklonil sa k nej.
„Asi si bola príliš zvyknutá, že si na všetko sama,“ zľahka ju pobozkal na čelo. Telom jej prešla triaška a rukami sa zachytila lemu jeho košele a stiahla ho trocha nižšie.
„Boli to dlhé roky, čo si čakal?“ z toho, ako bol blízko jej srdce búšilo tak, že ho cítila až kdesi v krku. Znova sa sklonil, aby ju pobozkal, no tentoraz už nie na čelo. Ich pery splynuli. Zavrela oči a nechala sa unášať tou chvíľou.
„Vlastne rozhodne niečo takéto,“ zašepkal, keď sa od seba znova trocha odtiahli.
„Pôjdeme? Musím sa ešte prezliecť a doma ma čakajú nejaké povinnosti,“ spýtala sa ho a bez toho, aby počkala na jeho odpoveď ho vzala za ruku a ťahala von z telocvične. Ak tam aj ešte niekto bol a videl, čo sa odohralo, nijako to nekomentoval.
„Nemám ti s tým prezliekaním pomôcť?“
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
