Je len moja - 10. kapitola
Informace:
Opakujeme si to, čo sme čítali v prológu, decká! Začína sa nám trocha iná kapitola príbehu, v ktorej sa Ariko chystá vrátiť k niečomu, čo kedysi robila, no vzdala sa toho. Ako dopadne rozhovor s profesorom? Bude sa môcť vrátiť alebo to dopadne celkom inak? To sa možno dozviete v tejto kapitole. :)
Btw: Za prípadné chyby a preklepy v písaní sa ospravedlňujem. Dúfam, že sa vás táto kapitola nesklame. Vaše ohlasy čakám v komentároch a hodnoteniach. Skutočne ďakujem za vašu trpezlivosť a za to, že to čítate, aj keď je to so mnou často tak mizerné. :D
10. kapitola
Za týždeň v piatok
Sedela na lavičke a hlavu skláňala dolu, aby videla na text v knižke, ktorú mala zloženú v lone. Dlhé vlasy sa jej vlnili na ramenách a chrbte, no podaktoré neposlušné pramienky, rozhodli sa padať jej do tváre a brániť v čítaní. Pomalými pohybmi si ich z času na čas zakladala za ucho, keď šla pretočiť stránku knižky, ktorú mala rozčítanú. Takmer okamžite však vlasy spadli opäť do tváre, aby mohli vykonávať svoju pôvodnú činnosť. Zakaždým si potichu vzdychla a počkala na koniec strany, kým svoj postup zopakovala.
Už mi nezostáva veľmi veľa strán, musím to dotiahnuť a potom môžem prejsť na ďalšie... povzbudzovala sa zakaždým, keď sa vlasy rozhodli znova ju hnevať a keď už pomaly, ale isto začínala nad tým všetkým strácať nervy. Vlastne túto knižku nikdy v minulosti nechcela čítať. Knižky mala síce vždy veľmi rada, no spôsob, ktorým bola knižka písaná ju nikdy nejako nezaujímal a preto nepredpokladala, že by niekedy v budúcnosti takúto knižku vzala do rúk a čítala ju s takým zaujatím.
Dva dni... dva dni stačili na to, aby ju ten príbeh načisto pohltil. Pohltil a nepustil ju, kým ho neprečíta celý. Pretože to, čo už je jedného dňa začala čítať, už nedala z rúk. A najmä, pokiaľ to bolo písané skutočne dobre. A to táto knižka rozhodne bola.
Konečne sa dostala na poslednú stránku. Na tvári sa jej mihol jemný úsmev a naposledy sa pokúsila zastaviť svoje vlasy od ich otravnej činnosti na jej tvári.
Táto knižka.. práve ona jej pomohla pochopiť množstvo vecí. Očami prešla na posledné vetu a nakoniec aj na posledné slovko, ktoré bolo napísané na poslednej stránke knižky a zatvorila ju. Prstami zľahka prešla po jej obale a prezerala si ho. Knižka nebola na prvý pohľad nejako zvlášť zaujímavá, dokonca by sa dalo povedať, že vo svojej knižnici by dokázala nájsť množstvo pútavejšie vyzerajúcich kníh.
Skontrolovala čas a pomaly zbalila knižku do tašky, ktorú mala so sebou. Bola by sa zdržala aj dlhšie, no vedela, že na ňu už niekto bude určite čakať.
Postavila sa z miesta, tašku si prehodila cez rameno a vykročila po chodníku.
„Ahoj Mira,“ pozdravila svoju kamarátku čakajúcu na dohodnutom mieste.
„Ahoj, tak teda pôjdeme? Dúfam, že si to všetko stihla,“ otočila sa na ňu, keď ju začula. Ariko zastavila kúsok od nej a pokývala hlavou. „Si si istá, že sa chceš znova vrátiť?“ na Mirinej tvári sa roztiahol akýsi zvláštny úsmev a pohľadom si ju s obavami premeriavala.
„Bude to v poriadku,“ opäť pokývala hlavou a usmiala sa na znak toho, že je všetko v poriadku.
„Prečo si to potom nechcela povedať Koganeiovi? Mala som pocit, že sa snažíte konzultovať každé vaše rozhodnutie spoločne,“ podpichla ju uštipačne. Trafila do čierneho. Nepovedala mu to. Nepovedala mu to, pretože sa potrebovala uistiť. „Takže si na vážkach v tom, či to bude v poriadku..“ povzdychla si a nechápavo zavrtela hlavou. „No tak teda poďme.“ Načiahla sa, aby Ariko objala okolo ramien a spoločne sa vybrali ku škole.
Keď však prešli bránou školy, nešli klasickou cestou, ako boli zvyknuté. Vybrali sa po chodníku, ktorý ich zaviedol poza školu. Pohliadli na budovu telocvične, ktorá sa tam nachádzala. Už len pár krokov, prehnalo sa jej hlavou, ako tak spolu kráčali.
„Počul som, že si mala kedysi nehodu,“ prehovoril profesor, keď sa jej podarilo odchytiť ho so svojou prosbou, „okrem toho, je to už pár rokov, odkedy si naposledy hrala. Si si istá, že to chceš? Neviem, či dokážeš držať krok s dievčatami, ktoré trénujú už od začiatku roka minimálne a hrávali aj predtým.“ Videla, že to nemyslí zle, no napriek tomu jej prišlo trocha ľúto toho, že v ňu nemá dôveru.
„Chodia som na rehabilitácie a moje koleno by už malo byť celkom v poriadku. Síce som dlho netrénovala a skúšať som to skúšala len posledný týždeň vo svojom voľnom čase, ale som ochotná dať do toho naozaj všetko,“ uprene na neho hľadela a dúfala, že to vyjde. V duchu sa začínala modliť. Profesor sa zhlboka nadýchol a pomaly vydychoval.
„Tak dobre teda. Príď o takomto čase za týždeň na tréning. Podľa toho, ako na tom budeš s hraním uvidíme, čo spravíme.“ Dlho sa rozhodovala, či sa znova vráti. V podstate sa rozhodla len za posledný víkend, ktorý strávila s Koganeiom. Nadobudla vedomie, že by to predsa len mohla zvládnuť, keď počúvala, ako veľmi sa darí basketbalovému mužstvu. Odpoveď ju nesmierne potešila. Hodila rýchly pohľad na Miru. Tá jej ukázala oba palce vztýčené.
„Ďakujem vám.. ďakujem vám naozaj krásne!“ celá rozžiarená ďakovala trénerovi pred sebou. „Tak teda zajtra, dovidenia!“ Lúčila sa a mierila von.
„Opováž sa vynechať čo len jeden tréning volejbalu!“ počula ho ešte kričať, keď bola už vo dverách.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
