Anime World CZ/SK - Příběhy

„Iba ak pôjde Oliver!“ znie konečný verdikt rodičov.

„To nie je fér, vždy mi dávate túto podmienku, to naozaj nie je fér! On so mnou nikdy nikam nepôjde!“ odchádzam do izby, kde sa zatváram s hlasným zabuchnutím dverí. Počujem, ako rodičia komentujú môj odchod a vyvraciam oči do nebies. Pane bože, prečo ma takto trestáš?

Podídem k počítaču a zapnem ho, nech sa naštartuje, kým sa prezlečiem. Snažím sa trocha si upratať neporiadok na posteli. Neustále mi tam niečo leží a otcovi to teda riadne vadí. Možno keď sa budem dobre správať a naši uvidia z mojej strany snahu, nakoniec mi dovolia ísť aj bez brata. Musia.. musia..

Už prezlečená a celkom spokojná s tým, čo som vyčarovala na posteli sa usádzam k počítaču a otváram si internetový prehliadač google chrome. Kochám sa jeho krásnym dizajnom a obrázkom, ktorý som si už pred nejakou dobou zvolila na jeho pozadie a predstavujem si, aké by to bolo vidieť svoju obľúbenú skupinu naživo. Táto predstava ma neskutočne nabudzuje a chcem ju zrealizovať.

Ťukám adresu facebooku, youtube, pripájam si slúchadlá a kontrolujem školskú stránku, či nepribudol nejaký nový oznam, či známka z písomky, ktorú sme písali.  Zopár tam toho je a s výsledkami som celkom spokojná. Odkedy som nastúpila do práce, podarilo sa mi zlepšiť si priemer. Možno to bude práve tým, že som si čas na učenie a voľný čas začala dôkladnejšie organizovať. Oplatilo sa.  Prekliknem sa na youtube a vidím, že mi znova blikajú akési správy na sociálnej sieti. Spustím si rýchlo niektorú z pesničiek v mojom zozname a prekliknem sa na facebook.

Veronika: Ahoj Maria, prosím ťa, keď tu budeš ozvi sa mi, potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať.

Erika: Marička, kedy to píšeme z matematiky? Nevedela by si mi to niekedy v škole vysvetliť?

Možno som sa o tom ešte nezmienila, ale nemám rada zdrobneniny z môjho mena. Skutočne to nenávidím. Znie to tak neúprimne, keď ma tak náhodou niekto osloví.

Tatiana: Ahoj Maria, dnes som sa s tebou nestihla ani poriadne rozlúčiť po škole, pretože ma Martin čakal a ponáhľala som sa. Naozaj ma to strašne mrzí, zajtra, ak nepôjdeš do práce si môžeme ísť sadnúť do mekáču a lepšie sa porozprávať. Mohla by si mi povedať, čo máš nové s tým ERIKOM, ktorého v poslednej dobe toľko spomínaš. Okrem toho, ešte stále si mi nepovedala, ako to s vami dopadlo, keď ste spolu boli vonku. Tvoja Tatiana.

Erik: Ahoj Maria, ako sa darí? Dnes mi Dominik spomínal, že ťa pozval na koncert, ale ešte si mu neodpísala. Ukazoval mi na oznámenie o tom, že správa bola zobrazená. Nedeptaj ho, prosím, príliš. :D Viem, že väčšinou nakoniec odpíšeš.

 

E.. Erik... Rozprávali sa o mne? Prečo ma tak trestáte všetci? Neubránim sa šťastnému úsmevu, no nakoniec sa rozhodnem odpísať na správy spolužiačkam, ktoré mi písali predsa len už trocha dávnejšie. Jedna by sa so mnou súrne chcela porozprávať. Stavím sa, že nakoniec to bude aj tak len nejaká hlúposť, ale každý považujeme za dôležité niečo iné. Druhá zase potrebuje termín z matematiky, ktorý je až na ďalší týždeň a, síce sa mi do toho veľmi nechce, ale napíšem jej, že ju to predsa len doučím. Učivo, ktoré teraz preberáme je predsa len celkom jednoduché a navyše naša matematikárka je taká milá a ochotná, že nám to vysvetľuje stále dokola. Nechápem, ako tomu ešte niekto nemohol pochopiť.

Tretia správa je trocha viac osobná, pretože je od mojej najlepšej kamarátky. Má priateľa, s ktorým im to skutočne pasuje a želám im to, aj keď ona občas o všetkom pochybuje. Veľmi rada s ňou zajtra pôjdem von, pretože do práce sa teraz nejako nechystám, tak mám čas.

A nakoniec konečne môžem odpísať Erikovi, ktorý mi napísal takú peknú správu. Je to už nejaký čas, odkedy si ma pridal do priateľov. Bola som celkom rada, no nakoniec som sa mi sama od seba nikdy neodvážila napísať. Vždy mi pre niečo musel napísať on. Keď však už raz napísal, bola som schopná písať si s ním do pol noci, čo sa aj vo väčšine prípadov stávalo.

Ahoj, darí sa ako vždy – raz som hore a raz dole, ale to ťa teraz asi zaujíma najmenej. Tak Dominik sa na mňa sťažoval? Ale však som si to prečítala tesne pred tým, ako som šla na vlak.. len pred pár hodinami, ako je možné, že si to už stihol všimnúť? Problém je však v celkom inom.. pýtala som sa na to rodičov a odpovedali mi, že jedine v prípade,  ak s nami pôjde Oliver, lenže on nikdy nepôjde, takže na to asi môžem rovno zabudnúť.

Stlačím enter, čím správu odošlem. V sekunde sa mi pri Erikovom mene rozsvieti zelené svetlo, takže pochopím, že ho pravdepodobne prebrala správa odo mňa. Zľahka sa usmejem a odpíšem na modro vysvietené okienka. Presne, ako som predpokladala, Veronika potrebuje vedieť, kto bol ten chalan, ktorý ma čakal naposledy pred školou a či niekoho nemám. Rovno to okno zatvorím. Netuším sa spovedať niekomu, kto ma pozná len vtedy, keď sa mi deje niečo zaujímavé. Erika mi už neodpísala, iba mi ukazuje, že si správu zobrazila, takže okno zatváram, no Tatiana mi stihla odpísať a tak jej znova odpisujem pričom pokukávam po Erikovom okienku, kde mi ukazuje, že práve odpisuje.

Erik: Ale zaujíma ma to,  inak by som sa na to nepýtal. :D Ale nepovedala si mi, či si teraz hore alebo dole. Sťažoval, sťažoval, ale z toho si nič nerob, odpíšeš mu, keď budeš mať presnejšiu odpoveď, určite si rád počká. Ja som vlastne rozmýšľal, že by som šiel tiež, lenže ešte netuším, ako na tom budem s časom v tom čase, ale Linkin park som mal vždy strašne rád, aj keď teraz už počúvam iné skupiny.. no neviem ešte. Skús pokecať s Oliverom, možno zistíš, že má neuveriteľne rád Linkin park.

Ja: Ja som kdesi uprostred, ak to chceš vedieť. A ako sa máš ty inak? Nespýtala som sa. Ja mu určite odpíšem, jedného dňa.. Hah, dobrý vtip, to už skôr môj otec by šiel, než brat, ten ich kedysi počúval celkom dosť.

Erik: Momentálne už po zápočtoch, ktoré sa mi podarili spraviť, takže sa mám dosť fajn. Ďakujem, že si si spomenula aj na mňa. Tak so sebou zober otca, to budeš mať omnoho istejšie. :D

Ja: Ak by chcel so mnou ísť, myslím, že by mi to povedal rovno, už keď som sa ich pýtala, ale skôr sa mi zdá, že sú strašne napätí obaja z toho, že má niekam ísť.

Erik: Neporadím ti, ja som rodičov nikdy akosi neriešil, jednoducho som si chodil, ako sa mi zachcelo a oni sa s tým museli zmieriť. Snáď ti to nakoniec dovolia. Možno by si sa predsa len mohla s Oliverom dohodnúť, na neho by dali. Okrem toho Dominik nie je nebezpečný človek, to by ste im mali zmieniť.

Ja: Ešte som to nevzdala, ešte to raz vyskúšam..

 

Znova som sa dostala do konverzácie, ktorú mi bolo strašne ťažko ukončiť. Pomaly sme sa dostali aj k iným témam, než je koncert a správy šli len tak ďalej a ďalej. Keď som si uvedomila, koľko je hodín a že by som asi už mala ísť spať, rýchlo som sa ospravedlnila, dohodla sa s ním na ďalšom stretnutí a odhlásila sa. V rýchlosti som na seba hodila pyžamo, umyla zuby a uložila sa do postele.

 

Za pomoci brata sa mi rodičov nakoniec podarilo presvedčiť o tom, že by som na koncert mala ísť aj sama. Predsa som už len nejaká dospelá a mám nejakú zodpovednosť. Podvolili sa s tým, že sa ešte bližšie uvidí po vysvedčení. Snažila som sa teda až do konca školského roka pracovať na svojich známkach a výsledok bol skutočne efektívny. Po vysvedčení som čakala na rozhodnutie rodičov. Na chvíľu kedy hľadeli na vysvedčenie a rozhodovali sa, či ma pustia alebo nie asi nikdy nezabudnem.. najdlhšia chvíľa môjho života. Oliver sa ešte trocha prihovoril a nakoniec sa to predsa len podarilo.

 

„Kedy tam budem? Asi tak za päť minút som na mieste, dobre? Ahoj, ahoj..“ zložím hovor a upravím si šaty, ktoré som si na dnešný deň obliekla. Erik s nami nakoniec vraj pôjde. Ani som si poriadne neuvedomila, kedy mi začalo záležať na tom, aby šiel aj on.

 

„Maria! Maria.. Ahoj!“ obzerám sa okolo seba hľadajúc pôvodcu hlasu. Poznám ho veľmi dobre, no ešte som si ho nevšimla. A, tamto. Všimnem si mávajúceho Erika. V momente, ako sa nám stretnú pohľady hlavou mi preblesne myšlienka. Ja ho asi naozaj ľúbim. Aké hlúpe. Pohľady niektorých čakajúcich sa pozrú mojim a jeho smerom. Trocha očerveniem a prikročím k nemu.

„Ahoj,“ pozdravím ho a rukou si začnem nervózne popoťahovať lem šiat.

„Včera mi písal Dominik, vraj nakoniec nemôže ísť, pretože má horúčky a musí ležať,“ oznámi mi.

„A.. ale čo s jeho lístkom?“ spýtam sa ešte stále dosť vykoľajená zo svojich myšlienok.

„Našťastie sa mu ho ešte podarilo predať, ale takto budeme musieť ísť len sami dvaja. Dúfam, že nie si veľmi sklamaná,“ štuchne do mňa a ja uskočím trocha stranou a skoro sa rozosmejem, pretože to šteklí.

„Nie.. nie!“ vyhŕknem takmer okamžite.

„Čiže áno,“ zasmeje sa.

„To nie je pravda,“ namietnem.

„Tvoja reakcia bola celkom rýchla,“ neodolá podpichovať ďalej.

„N..no, vieš..“ možno by som mu mala povedať o svojich pocitoch.

„Neboj sa, to bol len vtip,“ načiahne sa a pohladí ma po vlasoch. Prečo to tento človek stále robí? Správa sa vždy tak príjemne až mám občas pocit, že mi je to všetko vlastne jedno a nevidí to, ako mi na ňom záleží. Neustále si popoťahujem šaty netušiac, čo by som mala povedať. „Hej, ak si ich budeš toľko ťahať, nakoniec si ich celkom vyzlečieš.“ Nakloní sa ku mne celkom blízko, vezme mi ruky do svojich a zabráni mi pokračovať v tom. V žalúdku zacítim chvenie. Zdvihnem pohľad a pozriem sa na neho. „To si taká rozrušená z toho, že sa ti podarilo presvedčiť rodičov?“

„Je to dosť možné,“ pokývam hlavou.

„Takže ak ti teraz pustím ruky, budeš sa znova vyzliekať?“ hľadí mi priamo do očí. Jeho sú tak krásne modré. Pichne ma pri srdci.

„Nebudem,“ sľubujem, aj keď viem opak.

„Tak dobre,“ pustí mi ruky. Konečne ich mám voľné. Jedna automaticky zamieri k ľavej strane hrude. Privriem na chvíľu oči a sústredím sa. Bije strašne rýchlo a pravdepodobne je už trocha nalomené. Dosť to bolí. Mala by som mu o tom povedať. Otvorím oči a v jednej chvíli si myslím, že to celé bol len sen a že som vlastne sama. Potom si ho všimnem o kus ďalej odo mňa. Otvorili autobus, takže teraz môžeme nastupovať.

 

Cesta netrvala ani zďaleka tak dlho ako samotné čakanie na vstup do haly, kde sa koncert koná. Medzičasom sa nám pekne zotmelo a keď som sa rozhodovala, či si vezmem mikinu alebo si ju nechám v autobuse, zvolila som si lenivú možnosť a povedala si, že by mi aj tak len zavadzala a však sme uprostred leta.

„Je mi trocha zima,“ priznám poskakujúc zo strany na stranu. Vykúkam, ako ďaleko sme ešte od vstupu. Na to, že je leto sa na večer celkom ochladilo. Nepočítala som s niečím takým, navyše to vyzerá tak, že by neskôr mohlo aj pršať. Erik sa na mňa otočí a chvíľu ma sleduje. Všimnem si, že si rozopol svoju mikinu a vyzliekol si ju. Zastavím sa vo svojom pohybe a na moment sa na neho pozriem.

„Nie.. to ne..“ chcem ho zastaviť, keď ku mne prikročí.

„Tvoj brat by ma asi skutočne zahlušil, ak by si sa vrátila domov chorá,“ prehodí ju cezo mňa a zapne mi ju až ku krku.

„Ďakujem,“ zamrmlem a cítim, ako červeniem. Povedz mu o svojich pocitoch, znova sa ozve vnútorný hlas, ktorý ma nabáda k tomu, aby som niečo robila. Lenže toto hovorí moje srdce. To, čo vraví moja hlava je presný opak. A tak mlčím. Aj tak už vlastne poznám odpoveď, či nie?

 

Ešte zopár dlhých minút stojíme v rade, takže sa stihneme aj trocha nejsť a zabaviť sa na ľuďoch, ktorí stoja ďaleko za nami. Viem, je to kruté, ale prečo sa nebaviť, keď my už skoro budeme vo vnútri?

 

„Len mi ju ešte chvíľu postráž,“ zastaví ma Erik, keď mu chcem vo vnútri vrátiť mikinu, ktorú mi požičal. Pokývam hlavou a prehodím si ju cez kabelku, pretože vo vnútri je už dosť teplo. Pred tým, než vojdeme do koncertnej haly, zbehneme si ešte na záchody. Zanedlho sa znova stretávame a mierime priamo dovnútra. Pomaly sa to tam začína zaplňovať. Čo iné by som aj čakala od koncertu Linkin park? Pousmejem sa a rozhliadam sa okolo seba.

„Chyť sa ma, ideme trocha dopredu, aby sme lepšie videli, keď sa to celé začne,“ podáva mi ruku. Chvíľu váham, no nakoniec sa jej chytím a nechávam sa viesť pomedzi dav ľudí, ktorí sa netvária síce nadšene, že sa pomedzi nich pcháme, no našťastie väčšine ani poriadne nerozumiem, čo hovoria, takže ma to toľko nehnevá. Keď je kolega nakoniec spokojný s našim miestom, zastaví. Naše ruky zostávajú ešte chvíľu spojené, než ma pustí.

„Tu to stačí,“ počujem ho len veľmi slabo, tak mu ani neodpovedám, pretože som si takmer istá, že by ma nebol počul. Znova si začnem popoťahovať šaty.

„Nesľúbila si mi, že to nebudeš robiť?“ počujem jeho otázku. Zdvihnem hlavu a znova hľadím do jeho očí. Chcela by som mu to tak strašne povedať. Otvorím ústa, že sa zbavím svojich pocitov a potom sa vytratím kdesi v dave, keď vtom svetlá zhasnú a koncert začína. Ako prvú máme možnosť počuť skupinu, ktorú si Linkin park zvolili ako svojich predskokanov. Ľudia sú ako šialení. Sú to naozaj pekné pesničky, ale aj tak sa asi najviac teším na samotné hviezdy večera, pretože to kvôli nim som sem šla.

 

 

Počas koncertu nemám veľa možností na to, aby som sa rozprávala s Erikom a dokonca ani myslieť na to, čo som mala v hlave predtým nemôžem, pretože mi je tak zasrane dobre, ako mi už dlho nebolo. Som na koncerte skupiny, ktorú milujem, s človekom, ktorého mám rada a konečne sa môžem vykričať a vyskákať. Zdá sa, že Erik si to tiež náležite užíva a nikto z nás poriadne nehľadí na čas, kým nezahlásia, že ide posledná pesnička. Neubránim sa davovej psychóze, keď všetci začneme žiadať o prídavok. Ten nakoniec príde, no dlho netrvá, pretože aby nemali časový sklz, musia sa pobrať preč. Miestnosť sa znova rozsvieti a my sa znova vyberáme von. Držím sa pri kolegovi, aby som sa nestratila, pretože vyjsť von je tuším oveľa ťažšie, než bol vstup. Oblečiem si znova jeho mikinu a keď vyjdeme von, nie je mi až taká zima. Vzduch je svieži a chodník vlhký, takže počas koncertu pravdepodobne pršalo.

„Prepáč, teraz ti je kvôli mne určite zima,“ otočím sa na Erika a chystám sa vrátiť mu mikinu. Je predsa moja vina, že svoju som si nechala v autobuse.

Prudko ma chytí za ruku a zabráni mi rozopnúť zips. „Už sa ani nepohni, inak budem zlý.“

„Ach, ako veľmi ho mám rada,“ prebehne mi hlavou.

„Prosím?“ podľa toho, ako sa tvári mi dôjde, že tentoraz to nezostalo len v mojej hlave. Zastrelím sa. Tu a teraz sa zastrelím. Hľadím na neho. On zase hľadí na mňa a čaká na odpoveď. „Kohože to máš rada?“ spresní otázku. Čo mu mám povedať? Doteraz som sa tak veľmi snažila o to, aby som mu nemusela klamať. Na jednu stranu nechcem poškvrniť naše kamarátstvo a na druhú stranu o neho nechcem celkom prísť len preto, že sa mu teraz vyznám.

„To sa ti len zdalo, nič také som nepovedala,“ pokúsim sa to nejako zahovoriť a tentoraz začnem popoťahovať rukávy jeho mikiny, ktoré sú mi trocha dlhšie. Moja nervozita by sa dala v tejto chvíli krájať.

„Nie som blbý, odkedy som ti povedal, že Dominik nejde, nejako si znervóznela a zase si ťaháš oblečenie..“ chytí ma za ruky, aby ma zastavil.

„Pretože, ak ti poviem pravdu, som si istá, že ťa stratím.. viem, že sa na mňa už nikdy nepozrieš tak, ako doteraz. Že mi už nenapíšeš a celkovo si budeš držať odstup..“ ako to tak hovorím, všetko sa vo mne láme. „Pretože už dávnejšie som si všimla, že mi strašne záleží na tom, aby som bola v tvojej prítomnosti. Cítim sa príjemne.. a dnes.. keď som ťa videla mi došlo, že ťa ľúbim.“ Pri posledných slovách už vidím svet celkom zahmlene. Cítim, ako jeho stisk povolil a spustím ruky k telu. Nevidím, ako sa tvári.

„Vieš, keď som nastupoval na vysokú školu, ešte som presne nevedel, čo by sa mi mohlo prihodiť. No mojim predsavzatím bolo, že nebudem hľadať žiadne vzťahy, kým neukončím školu. Vzťahy boli vtedy zabijakom času a ja som sa často potreboval sústrediť na učenie.. Si zaujímavé dievča, ale ja momentálne ešte asi nie som pripravený na nejaký vzťah...“ Aj napriek tomu, že som bola pripravená na odpoveď podobného typu, cítim, ako mi po tvári stekajú slzy. „Neplač, tvoje slzy sú príliš vzácne na to, aby si ich míňala na niekoho, ako som ja.“ Cítim na tvári jeho ruky a prstami mi zotiera slzy. „No tak.. poď sem..“ pritiahne ma k sebe a objíme. Hlavu si zaborím do jeho ramena a snažím sa trocha sa upokojiť. Ešte mi to asi nejaký čas potrvá.

 

Ten „nejaký čas“ ešte stále trvá. Najprv som chcela odísť z úradu, no on sám mi v tom zabránil tým, ako sa ku mne správal. Rodičom, som, samozrejme, o ničom nepovedala, no Oliver akosi vycítil, že sa medzi mnou a jeho kamarátom z roboty niečo udialo. Ako som o tom pár ľuďom hovorila, prišlo mi takmer neuveriteľné, že sa niečo také prihodilo akurát mne. Erik mi písať neprestal, no cítila som z neho, že ho to trápi. Rada by som mu pomohla, ale ja nie som tá, ktorá by bola schopná zmeniť svoje pocity.

 

Láska síce bolí, ale je celkom pekná, ak narazíte na človeka, ktorý je schopný prijať ju. Síce som to šťastie nemala, no možno raz v živote budem mať.

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.