8. kapitola

 

Na chodbe začula akési šramotenie, ktoré ju prebralo zo zamyslenia. Starká sa už asi zobudila, pomyslela si a pomaly, aby sa jej nesekol nejaký stavec na chrbte, sa posadila na posteli. Zakaždým, keď sa mala s niekým, hoc aj známym, zvítať po dlhej dobe, čo sa spolu nevideli, váhala. Nakoniec však vstala, urovnala periny, ktoré rozhádzala, ako na nich ležala a vybrala sa ku dverám. Medzitým šramotenie na chodbe pokračovalo. Pri dverách ešte chvíľu načúvala, ako sa starkine kroky približujú. Keď už mala pocit, že sú dostatočne blízko, opatrne otvorila dvere a vyšla na chodbu. Starká stále tesne pri nej. Očividne ju trocha prekvapilo, že je v dome ešte aj niekto iný okrem nej samej.

„Och, ahoj, zlatíčko, myslela som si, že všetci odišli, také tu bolo ticho,“ na tvári sa jej zjavil mierny úsmev. Ariko už z predošlých skúseností a pozorovaní vedela, že keď sa starká usmeje tak, ako sa usmievala teraz, nie je to celkom úprimné. Väčšinou sa tak usmievala v spoločnosti, v ktorej sa necítila celkom dobre alebo keď jej niekto nebol sympatický. V jej prítomnosti a prítomnosti rodičov sa však usmievala zakaždým inak – úprimnejšie. Teraz sa ju snažila asi len jednoducho presvedčiť o tom, že sa cíti fajn, ale vyšlo z toho len niečo neúprimné.

„Ahoj, starká, ako ti je? Keď som prišla, otcovi telefonovali z nemocnice a tak šli spolu s mamou skontrolovať starého otca. Ty si spala a tak som sa na chvíľu uložila v hosťovskej izbe,“ privítala sa s ňou. Neobjímala ju, tak ako to mali väčšinou vo zvyku. Cítila, že teraz by to starkej prišlo nepríjemné a ona sama ani poriadne nemala chuť objímať sa.

„Je mi všelijako, ale aspoň som sa trocha vyspala. Tvoja mamina mi kúpila lieky na upokojenie, po ktorých sa mi podarilo nejako zaspať. Ešte sa neozvali odkedy odišli?“ Bolo samozrejmé, že sa bude snažiť zistiť nejaké informácie o jeho stave. S nádejou v očiach sa zahľadela na svoju vnučku a čakala, čo jej povie. Ariko však len zavrtela hlavou a sklopila pohľad.

„Žiaľ, ešte sa neozvali, ale akurát som rozmýšľala, či by nebolo lepšie, aby som sa ozvala ja im,“ povedala. Starkej neušlo, že vnučkin hlas znie akosi zadumane.

„Nie, zlatíčko, to je v poriadku, ak by bolo niečo inak, určite by sa ozvali, verím tomu, že v takej chvíli by nezabudli zavolať,“ upokojila ju a znova sa usmiala. Tentoraz to bol ten pravý, úprimný úsmev, aký Ariko poznala z minulosti. „Nedáš si čaj? Už dlho sme sa nevideli, mala by si mi porozprávať, čo sa teraz deje v tvojom živote. Chlapca ešte stále nemáš?“ Začínalo sa to schyľovať ku klasickej rodinnej spovedi. Normálne nemala rada, keď sa jej ľudia pýtali na chlapcov a na to, ako s nimi vychádza (bolo jej to celkom trápne), no teraz bola možno aj rada, že sa stará mama spýtala.

„Rada si dám čaj,“ pokývala hlavou na ponuku posedenia pri čaji a nasledovala starkú do kuchyne, kde sa posadila na stoličku a chvíľu mlčala, kým pokračovala v odpovedaní na otázky. „Vlastne, dnes ešte za mnou prídu dvaja spolužiaci Mira a Koganei, musela som nejako náhle odísť zo stretnutia s nimi a keď som volala Mire neodbytne trvala na tom, že prídu za mnou a podporia ma.“ Zahľadela sa na špičky svojich nôh a zľahka s nimi začala pošuchovať na zemi. Dúfala v to, že starkej nebude veľmi vadiť, že pritakala na návštevu bez jej povolenia.

„Ale to je skvelé. Veľmi rada spoznám tvoju kamarátku s jej priateľom,“ usmiala sa na ňu veľkoryso. S Ariko až hrklo, keď počula, čo povedala, kým zalievala čaj.

„On nie je Mirin priateľ,“ zopla si ruky v lone a začala sa hrať s palcami pričom stále hľadela na svoje chodidlá.

„Snažíš sa mi naznačiť, že máš chlapca?“ pri tej otázke už starká stále pri vnučke s dvoma šálkami, z ktorých stúpal obláčik pary. Položila pred dievča jednu zo šálok a sama sa so svojou usadila oproti nej za stôl. Preložila si nohu cez nohu. „Chcem pekne počuť, ako sa veci majú,“ zahľadela sa na ňu nekompromisným pohľadom, ktorý akoby hovoril A nechcem pritom počuť žiadne výmysly!  

„Dnes som sa s ním v skutočnosti mala o všetkom poriadne porozprávať. Ale pretože mali basketbalový zápas, nemali sme na to veľa priestoru. Poprosil ma kvôli tomu, aby som sa zdržala až do konca zápasu a počkala na neho. Žiadal tiež o to, aby som určite neodišla radšej domov. Ibaže mi volali naši a... jednoducho som musela odísť.“ Dávala si záležať na tom, aby správne volila slová. Stačilo jediné zlé a zmenil by sa význam toho, čo hovorila. Pred starkou si musela dávať veľký pozor na ústa, pretože bola schopná veci prekrútiť proti nej.

„Ach, takže basketbalista. Počula som, že veľa rozumu nepobrali a vyzerá to tak, že vo svojom živote vidia športovci vždy len ten šport. Si si istá, že je správne začať si s nejakým basketbalistom?“ stará mama zjavne trpela predsudkami voči viacerým skupinám ľudí. Športovci boli očividne jednou z mnohých. Mohla to predvídať, než s tým začala. No nevadí.

„Starká, ale ja poznám viacerých basketbalistov, ktorí hrajú na našej škole, však sú to aj moji spolužiaci a vôbec to nie je tak, že by sa učeniu venovali menej. Je síce pravda, že niektorým to ide slabšie, no to majú tak isto aj niektorí študenti, ktorí sa športu nevenujú. A tiež sú to len asi tvoje predsudky, že nepoznajú nič iné, než len basketbal. Koganeia poznám už tretím rokom a preto veľmi dobre viem, že jeho záujmy zahŕňajú omnoho viac než len basketbal. Samozrejme, že prioritu kladie na to, ale určite to nie je jediná vec v jeho živote.“ Starká sa nadýchla, aby znova vnučke oponovala, keď vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere. „Pôjdem otvoriť,“ zdvihla sa zo svojej stoličky a zamierila ku dverám.

 

Keď sa dvere otvorili osoba stojaca za nimi sa usmiala na Ariko. „Tak predsa sa nám podarilo stretnúť sa po zápase,“ prehovoril Koganei. Prvá vec, ktorá je prekvapila bola, že nikde nevidela Miru. Čo sa stalo?

„Si tu sám?“ vyklonila sa von z dverí a rozhliadala sa po dvoje a po ulici, kam dovidela.

„Mira mala celkom iné plány, než s ktorými sa nám zdôverila,“ zacítila na zátylku jeho ruku. Vystrela sa a zahľadela sa na neho.

„Dobrý deň,“ pozdravil a ona sa dovtípila, že za ňou prišla ku dverám aj starká.

„Ehm..“ ustúpila trocha stranou, aby mala pohľad na oboch a predstavila ich: „Starká, toto je môj spolužiak Koganei. Koganei, toto je moja starká Ayame.“ Starká si chlapca skúmavo prehliadla, než prehovorila.

„Takže toto je ten basketbalista, o ktorom som počula pred chvíľou. Rada ťa spoznávam a vítam v mojom dome,“ podala mu ruku na pozdrav. Prijal ju s nemiznúcim úsmevom na tvári.

„Rád vás spoznávam,“ pokýval hlavou.

„Poď dnu,“ pokynula mu a schmatla Ariko za ruku a potiahla ju dozadu, čím uvoľnila priestor. Zovretie bolelo.

Keď vošiel dnu, zavrela dvere a pohliadla na oboch. „Dorobím ešte jeden čaj, bežte to izby, prinesiem vám ich.“ Prv, než stihli akokoľvek zareagovať, už bola preč.

„Tak.. teda..“ Koga uprel neistý pohľad na Ariko. Cítil sa dosť nesvoj v spoločnosti jej rodiny a ešte viac sa cítil neistý z toho, na čo sa pripravoval.

„Tak teda poď, nebudeme tu len tak stáť, v izbe si aj zložíš veci,“ chytila ho opatrne za ruku a žalúdok sa jej pri tom vzájomnom dotyku zachvel.

V izbe sa zložili na kraj postele a chvíľu bolo ticho.

„Ariko, vieš.. rád by som od teba niečo vedel,“ pozrel sa na ňu. Už je to tu, pomyslela si v duchu a snažila sa zachovať pokoj.

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.