7. kapitola

 

Srdce jej búšilo viac, než očakávala. V telefóne sa ešte ani neozval zvuk zvonenia a rozmyslela si svoje rozhodnutie. Keď je takto naladená a deje sa jej toľko vecí, nebola by schopná sa s ním rozprávať normálne. Možno by znela neprirodzene. Nepoznali sa predsa len pár dní, určite by si všimol, že sa s ňou niečo deje.

Namiesto Koganeiovho čísla preto vytočila iné – Mirino, číslo. U nej nemala strach, že by nevedela, o čom hovoriť.

 

„Áno?“ ozvalo sa na druhej strane linky mierne ospalo. Takmer by bola zabudla na to, koľko je hodín. Kamarátka už určite ležala v posteli a ona ju zobudila.

„Ahoj, asi som ťa zobudila, naozaj ma to mrzí, ale nevedela som, komu zavolať,“ prehovorila opatrne hoci vedela, že kamarátka by sa na ňu nenahnevala za to, že ju zobudila. Vždy bola rada, keď sa jej ozvala. Nebola celkom pravda, že nevedela komu zavolať, ešte pár minút dozadu si bola celkom istá tým, čo chce spraviť. Jej pocity sa však neraz preorientovali. Znova utekala.. utekala pred niečím, čoho sa bála. Tak veľmi sa za túto svoju stránku na seba hnevala, ale jednoducho to nešlo inak.

„To je v poriadku, čakala som, že zavoláš, ale myslela som, že to uskutočníš o niečo skôr. Asi pol hodinku dozadu som usúdila, že dnes máš asi priveľa starostí, takže nezavoláš.. akosi som sa splietla..“ Mirin hlas znel tak pokojne. Ariko obdivovala svoju kamarátku za túto jej vlastnosť. Vždy pôsobila tak pokojne, až sa človek sám seba pýtal, čo sa jej asi tak preháňa mysľou.

„Otcovi volali z nemocnice, takže naši šli tam a ja som zostala so starkou v dome, lenže tá spí a ja neviem, čo robiť. Cítim sa z toho všetkého tak trocha nanič.. na jednu stranu sa bojím o to, čo bude so starkým a na druhú stranu riešim svoje osobné problémy.“ Kamarátka na druhej strane počula ťažké vzdychnutie. Zľahka nadvihla obočie a uvažovala, ako čo najlepšie zareagovať na to, čo práve počula.

„Nechcela si miesto mňa zavolať na celkom iné číslo?“ Otázka, ktorú Ariko Mira položila jej doslova vyrazila dych. „Počuj, že ty chceš Kogu počuť a dokonca by si ho chcela aj v tejto chvíli vidieť? Priznaj si to, je to určite tak..“

„Nie...“ zakríkla svoju kamarátku prv, než stihla pokračovať vo svojej myšlienke, „... to nie je pravda. Netúžim ho vidieť, nechcem ho počuť a ... vlastne ani neviem, čo by som mu po..“ hlas sa jej už celkom zlomil. Nevládala dokončiť, čo začala hovoriť. „...povedala.“ dokončila nakoniec.

„Dráždi ťa, že mám pravdu, je to tak? Tak vieš čo? Teraz ti zložím, zavolám Koganeiovi  a navrhnem mu, aby sme za tebou prišli, dobre?“

„Ale po víkende sa píšu veľké testy,“ zamietla nápad okamžite.

„Učebnice si si predsa zbalila so sebou, stačia nám aj tvoje zošity na učenie, spoločne sme to už robili predsa toľkokrát predtým,“ pripomenula jej.

„Áno, ale to sme boli len my dve, v trojici to bude určite iné.. zložitejšie,“ namietala znova.

„Ale prosím ťa, v čom by to akože malo byť iné? Keď niečo vysvetľuješ vo dvojici, hovoríš to a ukazuješ v zošite dotyčnému, teraz tam budú dvaja, ktorí ťa budú počúvať, dokonca môžem povedať, že je to lepšie. Vo dvojici sa síce šliape lepšie, no v trojici ešte viac.“

„Ale neviem čo na to povedia naši.. sú v nemocnici a ani neviem kedy sa vrátia..“ Mira sa pri tejto námietke zatvárila mierne otrávene a nahlas zazívala.

„Chcela si so mnou riešiť nejaké problémy alebo sa vyhovárať? To som mohla rovno už aj spať a nie počúvať len samé výhovorky, mala by si si sama so sebou ujasniť, čo vlastne chceš, aby si Shinjimu len zbytočne neublížila. On to môže vnímať možno celkom inak..“

Medzi dievčatami na pár chvíľ nastalo ticho, počas ktorého Ariko rozmýšľala a v hlave si vyratúvala svoje možnosti. Kamarátka mala jednoznačne pravdu, ale znova sa ozvalo jej zbabelé ja, ktoré by najradšej od akýchkoľvek problémov utieklo.

„Dobre,“ ozvala sa po chvíli, „príďte teda.“

„Skvelé!“ zvýskla Mira na druhej strane a ďalej sa ozval už len skladací tón v mobile. Položila telefón do perín po svojom boku a zvalila sa na chrbát. Zamyslene sa zahľadela do stropu.

 

Keď sa Koganei konečne ohlásil v telefóne, Mira na neho okamžite vybalila, čo im naplánovala na víkend pred veľkými o všetkom rozhodujúcimi písomnými prácami.

„Počkať,“ prerušil tok nekonečných Miriných myšlienok, aby sa aspoň na chvíľu zorientoval v tom, čo si práve vypočul a v čom sa spolužiačka chystala pokračovať, „vravíš, že sa teraz pobalím, stretneme sa na autobusovej zastávke pred tvojim domom a odcestujeme za Ariko k jej starkej, ktorá ani nemá doma rodičov, aby sme ju podporili ako kamaráti?“

„Niečo v tom zmysle,“ pritakala Mira horlivo, „a nechcem počuť žiadne nie, bude to super, učiť sa môžeme spolu. Ariko učebnice má, takže tie si baliť nemusíš, predsa vieš, aké poznámky si ona píše.“

„Isteže, ale... si si istá, že je to dobrý nápad? Ani nevieme, čo na to povedia jej rodičia, ja na ich mieste by som nerád mal v dome cudzie decká, na ktoré treba dávať pozor a živiť ich.“

„Zabúdaš na to, že my vieme byť aj svojpomocní, budeme sa, samozrejme, snažiť byť čo najmenej príťažou. Jediné, čo nám zabezpečia na víkend je strecha nad hlavou.“

„No ako myslíš teda.. dám na teba,“ povzdychol si. Keď si Mira niečo raz zmyslela, väčšinou nemalo zmysel jej príliš dlho odporovať. Náhodou by sa mohla uraziť a to bolo to, čomu sa snažil vyhýbať. Poznal príliš dobre tie stavy, kedy sa kamarátka tvárila, že ho nevidí a celkom ho ignorovala. Mira to dokázala robiť aj niekoľko dlhých a útrpných mesiacov vkuse.

„Tak teda za hodinu na zastávke,“ s týmito slovami sa rozlúčili a šli sa baliť.

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.