Anime World CZ/SK - Příběhy

Počula som už všeličo o anjeloch strážnych. Niektorí tvrdia, že niečo také, ako bytosti, ktoré dozerajú na naše činy a strážia nás pred všetkým zlým, sú len ľudským výmyslom a v skutočnosti nemôžu existovať. Druhí sú zasa zarytými zástancami teórie o nadprirodzených bytostiach, ktoré stoja nad vybranými ľuďmi a chránia ich pre nešťastím akéhokoľvek druhu.

Ak si myslíš, že som osoba, ktorá by sa jednoznačne dokázala zaradiť do jednej z týchto skupín, tak si na omyle. Po zopár udalostiach, ktoré sa udiali v mojom živote som si jednoducho začala uvedomovať veci, ktoré som si dovtedy nevšímala a jednoducho ich prehliadala aj napriek tomu, že som ich mala priamo pod očami.

 

...UŽ ANI KROK!... mohla som normálne počuť, ako ktosi kričí, keď som bez rozmyslu vykročila na prechod pre chodcov, keď sme sa rozbláznené vracali zo školy. Možno to znie bláznivo, ale niečo ma jednoducho prinútilo zastaviť a nespraviť už ani krok. Aj keby som chcela, nemohla som. Na to, aby som sa vrátila bolo už síce prineskoro, no bolo to presne včas na to, aby som zastavila a vyhla sa vážnejším zraneniam pri kolízii s autom.

 

Áno, mala som autonehodu. Nie, nie som na to hrdá a nikde sa tým nechválim, ale niektoré situácie sa v živote človeka jednoducho musia udiať, aby si ten následne uvedomil svoje správanie a trocha sa za sebou zamyslel.

 

A ja som začala premýšľať. Vedela som, že chyba bola na mojej strane, nielen na strane vodiča, ktorý si mal rovnako tak dávať pozor. Dokonca by sa dalo povedať, že som niesla omnoho väčšiu zodpovednosť za to, čo sa dialo. Nikdy predtým som nevykročila tak nezodpovedne na prechod. Netuším, čo to vtedy bolo, ale proste sa to stalo. A kdesi tu som sa dostala do štádia, kedy som začala uvažovať o príčine svojho konania. Znova, znova a znova som si v hlave prehrávala všetko, čo sa stalo a uvažovala, čo ma vtedy zastavilo. Vedela som, že niečo v mojom vnútri kričalo: UŽ ANI KROK! Už sa nehýb, lebo je zle! Začala som si uvedomovať, že je to akoby sa so mnou niekto spojil.. akoby ma niekto schmatol za ruku a zastavil. Akoby mi niekto priam kričal do ucha: Nerob to! Už nechoď!

 

Mohla by toto byť tá osoba, ktorá na mňa dáva pozor a nikdy ma nenechá samu?Napadlo ma vtedy. Prvýkrát som si uvedomila, že na tomto svete možno nikdy nie som sama, aj keď sa stratí posledný priateľ z môjho dosahu a ocitnem sa sama kdesi v miestnosti. Uvedomila som si, že to všetko môže byť len zdanie a že samota je len ilúzia.

Ako vyzerá bytosť, ktorá sa mi nikdy neukáže, ale je tu stále, aby ma podporila, keď mi je ťažko? Napadalo ma, ako som tak ďalej uvažovala. Ako znie jej hlas? Počula som ho už niekedy? Pýtala som sa ďalej. Takto by som vo svojich otázkach, ktoré ma trápili mohla pokračovať asi donekonečna. Vďaka ním som si však v hlave postupne začala utvárať obraz bytosti, ktorá na mňa dáva pozor kdesi zhora (a možno ani nie tak zhora ako priamo z môjho vnútra).

 

Keby to malo byť správne pri dievčati, akým som ja je potrebné, aby to bol práve chlap. Nevychádzala som pri tejto predstave z toho, že by som bola uprednostňovala nejakého pekného chlapa, skôr mi šlo o to, že na to, aby bola moja prudká a nevyspytateľná povaha zastavená včas je treba pevnú ruku a nie jemnú a ľahko odstrániteľnú ruku ženy. Na ženu som moc tvrdý oriešok. Preto to od začiatku nepripadalo v úvahu.

 

Vyššieho vzrastu, asi tak o hlavu vyšší ako ja. Na tvári úsmev, no v nebesky modrých očiach starostlivý pohľad, ktorým sleduje každučký môj pohyb a skutok. A keď už sme pri tej tvári, mohli by sme sa chvíľu zdržať. Že bábätkovská tvárička? Tak to ani nie. Jemne oblá brada a nedokonalý nos väčší, než by sa patrilo, no k jeho tvári sedí. Strnisko tiahnuce sa od líc až po bradu. Plné pery. Tmavé stredne dlhé vlasy mu zakrývajú aj čelo a vytvárajú dojem celkom mladého človeka aj napriek tomu, že jeho vek je len veľmi ťažké určiť.

Má pevné ramená, ktoré priam volajú po tom, aby sa o ne človek oprel, keď padá na dno a potrebuje oporu a tá nie a nie prísť.

A čo by som povedala k oblečeniu? Aby sa priblížil k mojej maličkosti, nosí na sebe rôzne voľné mikiny, ktoré mu sedia ako uliate a sú na nich rôzne anglické nápisy, ktorým rozumie len vďaka mojim vedomostiam z angličitny (predsa je mojou súčasťou, no nie?) a tmavé rifľové nohavice, ktoré zvýrazňujú jeho postavu.

 

Príliš často spolu rozhovory nevedieme, no aj napriek tomu viem, že tento obraz z mojej hlavy len tak jednoducho nevybledne. Som si istá, že tu niekto takýto je a podporuje ma. Vždy keď spadnem, podáva mi pomocnú ruku, aby mi pomohol vstať. Keď plačem, zotiera mi slzy, hladí ma po tvári, po vlasoch a snaží sa utíšiť moje boľavé srdce, keď sa cítim najviac ukrivdená pred verejnosťou. Keď sa smejem, teší sa spolu so mnou. Áno, je to ten pravý človek, s ktorým trávim najviac času vo svojom živote a spoločne s ním prekonávam to veľké množstvo prekážok, ktoré mi život kladie pod nohy.

Na jednu stranu sú tu ľudia, bez ktorých by som si svoj život nevedela predstaviť. Oni mi pomáhajú skutočnými činmi a slovami. Pomáhajú mi činmi, ktoré môžem cítiť a počuť. A potom je tu bytosť, ktorú nemôžem vidieť, no mám predstavu o tom, že tu niekto taký je. V noci sa mi prihovára prostredníctvom snov a kým spím, jemne ma drží za ruku, sedí na kraji postele a dohliada na môj pokojný spánok. Cez deň zase na moje bezpečie a pokoj v duši. Nie vždy sa to však dá ustriehnuť, to chápem, preto nikoho neviním za bolesť, ktorú som prežila. To ma predsa formuje. Nič predsa nejde dosiahnuť bez bolesti. Aj to ma naučil život.