Tváre duší
Informace:
/Príbeh o dvoch dievčatách, ktoré sa stretnú nečakane, keď sa jedna z nich dostane na novú školu. Príbeh, ktorý nebude obyčajný. Príbeh, v ktorom sa rozhodne, kto je víťaz./
-Prepáčte, moje písanie je veľmi nejasné a zaujímavé. Ospravedlňujem sa, ak to nebude mať hlavu a ani pätu.
Predom dúfam, že nebudem až tak kritizovaná :D
(Dúfam, že vám to nepríde príliš nudné.. nechcem aby ste sa nudili k smrti. (=)
-Zatiaľ som dala ako žáner iba školský život, iné žánre budem pridávať postupne :)-
Otvorím oči. Cez okno ma oslepuje slnko, ktoré už dávno vyšlo. *A, sakra..* pomyslím si a ihneď vyskočím z postele. Znova nestíham, skoro ako každý deň. Obliekla som na seba väčšinou tmavé veci, tým som bola dobre v našej triede známa. Čierna, samá čierna. Áno, farby som nemala v láske, upozorňovali na mňa, akoby kričali- Aha, tu je Zuki, pozerajte všetci na ňu.. Neznášala som, keď sa na mňa pozerali. Tie pohľady mi prišli až príliš neosobné, vtieravé, nepríjemné.
Vždy som vybiehala z domu z obrovským úsmevom, niekedy to mojej mame prišlo divné, ale nikdy ma neupozornila na to, aby som to nerobila. Taška sa mi kývala z jednej strany na druhú, skoro prázdna. Všetky veci som si nechávala v škole, okrem zošita, ktorý som si vždy nosila domov. Na kreslenie.. Milujem kreslenie, maľovanie a úplne všetko, s čím sa dá vyhrať a síce farby nemusím, rada kreslím farebné obrázky. Mama mi vždy hovorila, aby som stále nekreslila iba tých malých démonov a všelijakých psycho- maniakov. Jej sa to veľmi nepáčilo, keďže si už pomaly začínala myslieť, že uctievam diabla, či čo. Ubezpečovala som ju, že nič také nehrozí, ale ona si stále hovorila svoje.
A taktiež mi vždy hovorila, aby som si nehrýzla spodnú peru, no zlozvyk sa nedá odstrániť jedným krikom. Pery som už mala síce dokusané do krvi, ale mňa to už vlastne ani nebolelo.
Tento deň by som si ale mala pohnúť. Na ceste do školy už nebol nikto, koho väčšinou stretávam a to bolo zlé znamenie, že meškám viac, než by som chcela. Riaditeľka sa už bude mame sťažovať, to bude zas nepríjemné. Prechádzam okolo ľudí, niektorí sa náhlia, iní sa zas vlečú a párkrát niekomu vrazím do ramena. Vždy sa potichu ospravedlním, aj keď viem, že to nikto nepočul. Takto by som upútavala ešte viac pozornosti. Zdvihla som hlavu a na vrchu ulice som už videla školu. Pozrela som na hodinky. *Mám ešte tri minúty, to zvládnem..* pomyslím si a rozbehnem sa ulicou pomedzi ľudí, ktorí sa nedokážu uhnúť.
Vyliezla som po chodníku ku škole, pred bránou som sa zastavila a oddychovala som. Pozrela som znova na hodinky. Jedna minúta. Bežím dovnútra a akurát, keď sa postavím na prah, zazvoní. Potrebujem sa nadýchnuť, tak chvíľu stojím pri dverách so zvesenou hlavou. Nádych.. a výdych.. ako vždy. Zahryznem sa do pery. Zacítim na jazyku sladkú kovovú chuť krvi, ktorú som cítila už toľkokrát.
Pomaly som vychádzala po schodoch do triedy. Bola som s tými istými ľuďmi, ako minulý rok. Aspoň som si nemusela zvykať na nové tváre, pamätať si nové mená. A taktiež mi ako spolužiačka ostala aspoň Kiriki Goshah, najlepšia kamarátka. Peru som mala už vlhkú od toľkého olizovania, že keď som sa poriadne nadýchla ústami, ihneď boli popraskané a suché. Pomaly som otvorila dvere a nakukla do triedy. Nikto tam nebol.. Unudene som si premerala prázdne lavice. *To si hádam robia srandu?!* pomyslím si, vojdem dovnútra a potichu za sebou zavriem. Sadnem si na svoje miesto a opriem sa o ruku. Hľadím na stenu oproti mne a znudene vzdychnem.
*Znova išli do úplne inej triedy, mohli mi dať vedieť.. Vlastne, mobil nenosím.. no nič, počkám tu.* poviem si v mysli a zájdem si na druhú stranu triedy do skrinky po zošity. S celou kopou si sadnem na miesto, napchám si ju do tašky, aby to vyzeralo, že všetko si nosím so sebou, i keď už skoro všetci vedeli, že to tak nerobím.
Pozerala som von oknom, nudila som sa. Tento rok už piaty krát, a to chodíme do školy iba dva mesiace. Riaditeľka by nebola nadšená.. ,,Pche, Matsugaia Ryoko..“ zavrčala som a buchla som päsťou o lavicu. Otriaslo mi to rukou. Tá ženská si proste na mňa asi zasadla, pretože aj pre každú hlúposť to hneď rieši s rodičmi a dáva mi poškolské úlohy, ktoré musím spĺňať, inak budem mať problém. Preto väčšinou po škole chodím zametať pred školu, alebo umývam dlážky na chodbách, či jej ukladám papiere v kancelárií, čo mi celkom vyhovuje, keďže si môžem zistiť známky spolužiakov a iných žiakov našej Vyššej strednej školy.
Čas ubiehal pomaly, skoro nepozorovane sa ručička na hodinkách vliekla. S veľkým povzdychom som sa zvalila na lavicu a oddychovala som. Načo som sa vlastne tak ponáhľala, keď tu aj tak iba sedím? ,,Agrr, nabudúce už prídem skôr..“ poviem si, aj keď viem, že to tak nespravím.
Už iba dvadsať minút, to zvládnem. *Fajn, nejde to až tak pomaly, veď pred chvíľou som prišla.. ale nekonečne sa nudím..* hovorím si v hlave a mrvím sa na mieste, pričom stále vydám nejaký otravný zvuk, ktorý naznačuje, že už by som bola najradšej doma. V škole som nerada trávila čas a keby nebolo Kiriki, asi by som z nej utiekla už dávno. Spolužiaci si ma aj tak veľmi nevšímali a bolo im jedno, koľko toho povystrájam. Veď mojej triede spolupráca a organizácia v triede nič nehovorí.. a síce aj tak by som vyčnievala, lebo si nerada nechávam rozkazovať, kým sa to netýka riaditeľky Ryoko.
Prudko sa postavím a so založenými rukami sa postavím k oknu a pozerám na ľudí, ktorý chodia popred našu školu. Unavený, nazúrený.. možno ich práve prepustili, alebo práve odchádzajú z nočnej. No nevyzerajú, že by ich to potešilo.
Zrazu sa prudko otvoria dvere. ,,Zuki.. Asano!“ ozval sa hlas, ktorý som nenávidela najviac na svete.
,,Ryoko-... senpai?!“ otočila som sa veľmi pomaly a s malým úsmevom na tvári. Toto si nevyžehlím, našla ma tu. Tak toto bude problém, to obe vieme.
,,Pôjdeš so mnou!“ rozkázala riaditeľka a otočila sa na päte. Kráčala som vyrovnane za ňou. Už som z nej nemala taký strach, ako po prvé. Už som si zvykla. Kráčala predo mnou s veľkým zadkom, ktorým krútila zo strany na stranu, že sa mi chcelo smiať. Išla namosúrene, akoby jej niekto zožral kanárika. Musela som sa snažiť, aby som sa nerozosmiala. Vrazila do riaditeľne a ja ihneď pomaly za ňou.
,,Takže.. Toto je Zuki.“ Povedala riaditeľka Ryoko milým hlasom, ktorý som od nej nikdy ešte nepočula. Zaujímavé.. prečo vlastne?
Naklonila som sa spoza jej veľkého tela a zbadala som na stoličke vedľa stola sedieť približne také vysoké dievča ako ja. Od jej bielych vlasov sa odrážali slnečné lúče. V očiach mi zahrala radosť..
Ach, nová študentka..
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
