Zámok a kľúč 3: Začiatok starej legendy
Informace:
Prepáčte že mi to toľko trvalo, no mala som pár problémov a tak som na čas stratila inšpiráciu.
Ďakujem za pochopenie, Misaki.
„Mei, toto bolo úžasné.“ Ikuto na mňa
pozeral s obrovským záujmom. Znova ma ob
jal a keď ma pustil, začal sa ku mne približovať. Prichádzal čoraz bližšie a bližšie až som zacítila jeho vôňu. Bola jemná a nádherná. Zrazu som si všimla že sa jeho pery dotýkali môjho líca, začervenala som sa.
„I-I-I-Ikuto...“ striasol sa akoby sa prebral z hypnózy a tiež sa začervenal.
„M-Mei, odpusť mi prosím, nevšimol som si čo robím. Neber to akoby som chcel zrýchliť vyvíjanie nášho vzťahu ale voniaš tak nádherne že ma to zhypnotizovalo. Je mi to vážne ľú...“ priložila som prst na jeho pery na znak toho aby bol ticho.
„Nevadí, u-už sa stalo, ale najbližšie si všímaj čo robíš, dobre ?“ Ikuto začal prikyvovať a potom sa na mňa znova usmial. Zrazu mi začal zvoniť mobil, volala mi moja najlepšia kamarátka.
„Ikuto, prepáč toto musím zdvihnúť.“ postavila som sa a išla som na chodbu. Moja kamarátka Amu mi oznámila že v piatok poobede príde ku mne a zostane u mňa na celý víkend, ako to už bolo d
ohodnuté. Vrátila som sa do izby kde na mňa čakal Ikuto. Pozrel sa na hodinky a vypraštil oči.
„Prepáč Mei ale mala by si už ísť. Pomaly sa začne stmievať a
vtedy sa bojíš vísť von.“ hľadel na mňa veľmi ustarostene.
„Máš pravdu, odkiaľ to vlastne vieš ?“
„Keď sme včera boli na rande, tvoja mama ti zavolala. Potom si pozrela von oknom a v tvojich až žiariaco - tyrkysových očiach sa objavil strach a okrem toho si sa celú cestu čo som ťa odprevádzal triasla.“ jeho úsmev bol ešte sladší než obyčajne. Je vážne úžasný a som neuveriteľne šťastná že má rád práve mňa. Úsmev som mu opätovala.
„Ďakujem. Som ti vďačná a máš pravdu pôjdem.“ zrazu mi schmatol ruku a povedal:
„Nie, nepôjdeš sama, to ti nedovolím! Čo ak sa zotmie skôr akoby si sa dostala domov? Odprevadím ťa. A prosím dala by si mi svoje číslo?“ zišli sme dole schodmi, obliekli sa a išli. Cestou s
om mu poďakovala za všetko čo pre mňa robí. Zrazu som zacítila akoby sa niekto dotýkal mojej ruky, pozrela som na Ikuta, začervenal sa a ja som si uvedomila čo sa deje.
„Prepáč Mei, ale mohli by sme sa držať za ruky ako pár?“ veľmi opatrne mi podal svoju ruku. Ja som sa naňho zahanbene pozrela a podala mu tú svoju. Usmial sa a išli sme ďalej, rozprávali sme sa až sme prišli k môjmu domu. Rozlúčili sme sa, dala som mu svoje číslo a odišiel. Naučila som sa a išla som spať, dnešný prechod na Franfurkskú planétu bol iný. Dnes sme nemuseli bojovať a všimla som si že sme obaja v slávnostnom oblečení. Na Ikutovi bola staromódna košeľa bielej farby nad ňou bol nádherný modrý kabát, na boku mal meč a na chrbte obal od huslí. Ja som bola vo fialových šatách plných vzormi zo zvlnenej látky, sú mi približne po kolená a boli zdobené modrými sedmokráskami. Na chrbte som mala bieli luk zdobený fialovou stuškou a perlami, na boku som mala tulec plný bielich šípov a na rukách som mala všetky potrebné chrániče.
„Čo to... Ako sa na nás toto oblečenie dostalo ? A prečo mám na chrbte luk ?“ Ikuto nechápavo pokrčil plecia a išli sme ďalej. Zrazu sa pred nami objavil nejaký cudzí muž, podľa uší Franfurk. Ikuto sa postavil predomňa a vytiahol svoj meč. Ja som schmatla luk,vybrala šíp a zamierila.
„Prosím, neublížte mi. Dnes je deň keď sme všetci v mieri, máme zákonom zakázané bojovať, dnes má princezná Daisy narodeniny! Pozývame vás na slávnosť modrých sedmokrások, kde budeme spomínať na princeznú Daisy.“ muž na mňa hľadel akoby som bola duch. Potom mi podal ruku a povedal:
„Všetko najlepšie k narodeninám princezná, čakali sme na váš návrat už pomaly 50 rokov, idem oznámiť vašej rodine že ste v poriadku! Ach, vrátil sa s vami aj ten nevďačný rytier ktorý vás uniesol ?“ Ikuto vyzeral veľmi nahnevane a vykríkol:
„Ona nie je žiadna princezná a ja nie som rytier, sme obyčajný ľudia z planéty Zem!“ muž vyzeral zmätene. Ospravedlnil sa a odprevadil nás do Franfurkskej dediny, ktorá bola nádherne vyzdoben
á a bola plná modrých sedmokrások. Dali mi jednu kyticu modrých sedmokrások ako znak mieru, kytica bola obviazaná fialovou stuškou, bola nádherná. Potom nás odviedol do modro-fialovej budovy kde boli dve sklenené rakvy. V prvej ležalo Franfurkské dievča, približne v mojom veku. Vyzeralo takmer ako ja, mala len o trocha dlhšie vlasy. V druhej ležal Franfurkský chlapec približne v rovnakom veku, s Ikutom sa podobali ako vajce vajcu. Nechápavo sme pozerali na rakvy, položila som pred ne kyticu no zobrala som odtiaľ dve sedmokrásky, jednu som dala Ikutovi a druhú som si pritisla k srdcu, pozrela som na Ikuta ktorý už z pohľadu pochopil čo idem urobiť a vytiahol husle z obalu. Začal hrať melódiu piesne Daisy Bell, ktorú spievala keď som bola uňho. Zavrela som oči a začala spievať, no tentokrát som pieseň zaspievala celú. Keď som oči otvorila, všetci Franfurkovia v mojom okolí plakali a ja s Ikutom sme žiarili zlatistým svetlom.
„Slečna, prosím odkiaľ poznáte pieseň princeznej Daisy ?“
„Túto pieseň mi zvykla spievať moja stará mama, keď som bola ešte malá. Jednoducho som mala zlý pocit že som pre princeznú nič vlastné nedoniesla a ak sa smiem opýtať prečo sme svietili ?“ vysvetlenie sme už nedostali, zobudili sme sa. Tú sedmokrásku som mala vedľa vankúša. Zrazu mi zazvonil mobil, volal mi Ikuto.
„Ahoj Mei, mohli by sme ísť spolu do šk
oly? Aj keď už je to jedno, čakám ťa pred tvojím domom.“ ako som to začula neuveriteľnou rýchlosťou som sa obliekla, zišla som dole a povedala mame o koho ide. Pozvala som Ikuta dnu aby sa so mnou naraňajkoval. Vošiel dnu.
„Mami toto je môj...“
„Som Meiin priateľ, moje meno je Ikuto som rád že vás môžem spoznať.“ prerušil ma Ikuto. Po spoločných raňajkách sme išli do školy, po celý čas sme sa držali za ruky. Keď sme prišli do školy zbadala som že mám svoj zámok na krku a Ikuto má svoj kľúč. Keď nás naši spolužiaci zbadali všetkých prekvapilo že sa držíme za ruky. Zrazu ma niekto drgol zozadu a Ikuto ma znova zachránil.
„Kto to bol ?“ vykríkol Ikuto...
Pokračovanie nabudúce :)
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
