Tenebrarum
Informace:
Tento príbeh napísal môj "kamarát" ktorý je lenivý vytvoriť si účet. :D
Fúkal chladný zimný vietor. Pokožka na odokrytých rukách a tvári štípala a červenela. Z okoloidúcich ľudí bolo vidieť iba lesklé oči obklopené hrubými šálmi a šatkami. Krajina okolo mňa bola pokrytá ľadovou bielou prikrývkou, príliš žiarivou na to, aby pohľad na ňu ľudské oko znieslo bez žmúrenia.
Zohla som sa a prehrabla som rukou čerstvo napadaný sneh. Bol studený, skrehnuté prsty ma štípali, ale predsa som neprestala a hľadala som predmet, ktorý mi tu vypadol.
Boli to malé zlaté ručičkové hodinky. Zdedila som ich po otcovi, ktorý zomrel pred rokom. Pamätám si na ten deň, ako keby to bolo včera. Otec zomrel pri autohavárii. Veľa ľudí vtedy zomrelo, zaznamenal sa rekordný počet úmrtí za týždeň. Mama mi volala, plačúcky mi oznamujúc, že už ho nikdy neuvidím, že ho pochovávajú následujúci deň. Vtedy som bola pracovne v Anglicku, takže som sa pohrebu nemohla zúčastniť.
Po chvíľke som hodinky našla. Boli celé mokré a studené. Vopchala som ich do vrecka, vzpriamila sa a obzrela. Ulica už bola prázdna, slnko zapadalo a všetko hralo v oranžových a zlatých farbách plameňa. Celá táto scenéria ma ukľudňovala. Bolo tu ticho, mŕtve ticho, ako keby oheň blčal bez pukotania.
Keď som sa rozhodla ísť domov, slnko už zapadlo a lampy sa rozsvietili. Bola mi už poriadna zima a teplo kozuba a šálka horúcej čokolády ma lákali tak ako nikdy predtým. Rýchlym krokom som sa vybrala do centra mesta, kde som mala prenajatý byt.
Na uliciach sa ešte miestami motali ľudia, alebo skôr len ich tmavé tiene. Bolo už vážne neskoro. Mala by som sa poponáhľať. Zrýchlila som takmer do behu, ale tiene postáv ma prenásledovali. Vždy, keď som sa obzrela, boli stále bližšie a bližšie, načahovali sa za mnou, chceli ma vziať medzi seba. Poznala som ich tajomstvo. Tajomstvo tohto mesta, o ktorom nikto nehovorí.
Keď som sa konečne dostala k vchodu do budovy, rýchlo som vytiahla kľúče a odomykala som dvere. Za sebou som počula hlasy, ako si niečo šepkajú, ale snažila som sa ich ignorovať, dokiaľ sa niečo nedotklo môjho ramena. V tom momente som sa strhla a otočila sa.
Stál tam vysoký muž v tmavom plášti. Díval sa na mňa a usmieval sa.
"Kto- Kto ste?" pýtala som sa vydesene. Neodpovedal, iba sa na mňa díval. Mal oči čierne ako.. Ako moc čierne ich vlastne mal? Boli ako najhlbšia temnota, tieň, ktorý nemusí zápasiť so svetlom.
Vyceril na mňa zuby v divnom úsmeve. Vyzeral naozaj odpudzujúco napriek tomu, že mal krásnu tvár. Pomaly svoju tvár približoval k mojej a ja som tam len v šoku stála. Nevedela som, čo sa bude diať, ale myslela som na najhoršie. Zavrela som oči a inštinktívne zdvihla ruky pred seba, aby som ho odtisla, ale bol tam už len prázdny priestor. Otvorila som oči a dívala som sa na prázdnu ulicu ohraničenú tmavými zákutiami, kam svetlo nedosiahlo.
Rýchlo som vybehla hore do svojho bytu a pozasvecovala som svetlá. Zapla som si televízor a kým šli správy o kriminálnikoch, spravila som si čokoládu. Krb som zapla, našťastie bol iba elektrický a sadla som si do čalúneného červeného kresla. Nohy som si vyložila na taburetku a dívala som sa von veľkým oknom na scenériu spiaceho mesta. Usrkla som si z kakaa a v tej chvíli sa vypla televízia. Strnula som v jednej polohe a pomaly som položila hrnček na stolík vedľa nabitej pištole.
Zhasli sa svetlá. Môj byt sa ponoril do tmy. Ticho som sedela v kresle a po lícach mi stekali slzy. Bála som sa čo i len pohnúť. Počula som spoza seba hlasy, ktoré si šepkali niečo v neznámych jazykoch. Šepkali stále hlasnejšie a bližšie, cítila som ich dych na krku. Skĺzla som rukou z kolien a vzala som zo stola pištoľ. Odistila som ju.
Už nikdy nebudem tieto hlasy počuť. Už nikdy sa nebudem musieť báť vlastnej mysľe. Už nikdy..
Stlačila som spúšť a výstrel pištole bol to posledné, čo som na tomto mizernom, temnom svete počula.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
