Anime World CZ/SK - Příběhy

SVET SEGYE

Keby som si mala predstaviť svet v dnešnej dobe, bol by pre mňa ten najkrajší. Nenachádzal by sa na planéte a ani na žiadnom kuse zeme. Bol by na malom mieste, vo veľkom košatom strome. Strom, stojaci na kraji priepasti, veľký, tmavý, s dlhými konármi až po zem, ktoré zakrývajú vchod do Segye. Vchod skoro nevidieť, je olemovaný trochou smoly a malým tŕním. K vchodu sa mnoho ľudí nedostane, pretože sa nachádza v horách, obkolesených lesmi a vysokou žltkastou trávou, kde chodím iba ja.

Keď vojdete dovnútra, prechádzate malou, temnou cestičkou, tvorenou pieskom, ktorý žiari modrým svetlom a ožaruje sochy, ktoré stoja okolo. Sochy z bieleho mramoru a achátov, vymodelované a okresané do zvieracích tvárí. Tváre zvierat, ktoré ešte nikto nikdy nevidel. Keby ste sa zapozerali do ich achátových očí, možno by ste od nich pohľad už nikdy neodtrhli. Kým prejdete na druhú stranu chodníka, sochy sú pomaly menšie a čím ďalej, tým viac sa odhaľuje obloha nad vami, ktorá bola predtým ukrytá čiernou zeminou, ktorú držali modrasté pavučiny. Všade vládne ticho.

Na konci cestičky je jedovato zelená lúka. Tak nádherne zelená. Tráva na nej je vysoká, skoro po kolená a vlní sa v slabom vánku ako zelené more. Máte chuť sa rozbehnúť a ponoriť sa do nej. Ale ďalej lúka nekončí, je tam prázdno. Ak by ste cez ňu prebehli a pozreli sa na jej kraj, uvidíte obrovský les tvorený stromami divných tvarov a druhov. Ozývajú sa zvuky a zavíjania bytostí, ktoré nevidel nikto z nás. A ak by ste sa nezľakli a neutiekli znova von, všimli by ste si, že lúka je iba jedna z dolných častí veľkej, obrovitánskej hory, ktorá sa tiahne k azúrovému nebu, ktoré vôbec nie je také šedivé, ako u nás. Hora je tiež posiata divnými, nízkymi stromčekmi s bielymi lístočkami, preto vyzerá, akoby bola zasnežená.

 

No na jednom kraji lúky vytŕča nebádané zábradlie a preto sa treba lepšie dívať. Od zábradlia sa tiahnu hrozne dlhé čierne schody, z divného, lesknúceho sa dreva a zábradlie je olemované ohybnými konármi, na ktorých visia ešte stále zelené lístočky. Ak by ste sa na schody postavili, ani by sa nepohli, akoby ich držala neviditeľná magická sila. Tie schody zasahujú až do lesa, takže sú dlhé, presne ako schody do čínskych kláštorov. Od lúky dole sa nízke stromčeky s bielymi lístočkami nenachádzajú a aj keby áno, už dávno by sa listy zmenili na zelenú.

Ďalej za lesom, ktorý sa tiahne cez polovicu sveta, sa nachádza obrovská „mláka“ vody, ktorá chutí presne ako voda v mori- slano. Ale pritom je chutná a je väčšinou najväčším zdrojom pitného režimu. V lese je aj mnoho menších potokov a väčších riek, ktoré chutia tiež slano. Zem v lese je hlinitá, lenže hlina je čierna a béžová zároveň. A les je tmavý až čierny, no osvetľujú ho biele mušky, svietiace slimáky a jahodovo červené bludičky, ktoré ukazujú cestu k matnému zámku v strede lesa, zarastenému čiernymi lianami, ktorý obkolesujú rastliny, ktoré svietia rovnako ako bludičky. Zámok nie je až tak veľký, no zvnútra sa zdá byť obrovský. Nábytok je väčšinou modrej a čiernej farby, ale steny sú krémové, aby sa ten kontrast vyrovnával. Zámok nemá tak veľa miestností, ale každá z nich je obrovská. V zámku býva mladý muž, blondiak okolo dvadsiatky, s krásnymi hnedými očami- Geremy DiNoize, ktorý je veľmi múdry a nešikovný. Je veselý a preto často na dvore zámku usporiada veľké zábavné oslavy a posedenia pri čaji a víne, na ktoré chodia rôzne bytosti tohto sveta- dámy v čiernom s bielymi očami a smutným výrazom, meniace sa na dym. Malé ligotavé víly, ktorých spev sa roznáša po lese, ich krídla majú neuveriteľnú rýchlosť a ich vlasy sú neskutočne jemné a farebné. Napoly ľudia a napoly zvieratá, s ľudskou hlavou a zvieracími končatinami (napoly medvede, šakaly, mačky a labute). Divné bublinkové bytosti so stálym úškrnom na tvári s piskľavým smiechom a veselými očami.

Za zámkom je malá jaskyňa zarastená žltou trávou, v ktorej žijú kŕdle bielych havranov, ktoré vyletujú každý deň na svitaní a letia k oceánu, aby si každý z nich mohol uloviť podiel svojej koristi- malé modré rybky, ktoré sa rozplývajú na jazyku.

Stromy v lese po čase menia farbu, tvar, výšku a tvrdosť. Kým na začiatku lesa boli stromy malé, kým ste sa dostali k zámku, boli už vysoké a tenké. No ešte ďalej za zámkom začínajú stromy tvrdnúť a hrubnúť.

Tieto hrubé stromy využívajú vysoké biele bytosti, lenže nie elfovia. Tieto bytosti nemajú uši, takže nič nepočujú. Riadia sa podľa čuchu, pretože ich nosy sú citlivé. Majú väčšinou svetlo-modré až biele oči a dlhý jazyk. Tieto bytosti sa vyznačujú vysokým skákaním a ich chvosty znázorňujú postavenie. Kým tí s kratšími chvostmi sú vysoko postavení, práve tí s najdlhšími chvostmi patria do chudobnej časti a preto aj svoje tváre označujú rôznymi znakmi. Väčšinou sa veľmi neobliekajú a majú iba niečo ako kožené spodné prádlo a na rukách nosia zlaté hrubé náramky. Ostatné bytosti z lesa majú pred nimi rešpekt, pretože majú početné zastúpenie a žijú prevažne na hrubých stromoch, ktorých je v lese najviac. Národ lesných bytostí- Mimijovia. Ich domy na stromoch sú stredne rozsiahle, väčšinou rovnaké. Zvnútra je ale viditeľne vidno, kto má aké postavenie. Tí chudobnejší mávajú okna odkryté a nábytok je prevažne z dreva, zatiaľ čo u vyššie postavených je nábytok medený a okna bývajú zavreté.

Keby ste prešli okolo zámku a dostali sa do časti Mimijov, mali by ste si dať pozor, pretože ich zbrane sú premyslené a nebezpečné a oni nemajú radi, keď sa im niekto cudzí votrie do sveta. Hlina v tejto časti lesa je prevažne zeleno-žltá a úrodná a keďže je tu les tmavý, na stromy Mimijovia vešajú malé biele lampióny, ktoré majú silný jas.

Niekde za horou, kde sa „končí“ oceán, je malá diera do zeme. V zemi vraj pobehujú zvieratá podobné zajacom, ktoré majú výborný zrak a horia. Ohnivé zajace. Nevedia rozprávať, ale dokážu napodobňovať spev vtákov, ktoré v tomto svete žijú- žltozelené škovránky, vrabce s dvoma pármi krídel, sláviky s čiernymi zobákmi.

V lese neďaleko zámku sa ukrýva v malom jazierku ružový krokodíl, ktorý sa živý výlučne mäkkýšmi a rybkami a jeho vek dosahuje veľmi vysoko. Je to hermafrodit a v určitom veku sa oplodní a o pár týždňov na svet privedie jedno mláďa. Chvíľu žujú spolu, no potom sa starší poberie na cestu do oceánu, kde následne umrie.

Potom niekde na pláži majú vraj svoje malé mesto rytieri Migi. Ich oblečenie sa skladá väčšinou z kože a ľanovej látky. Je to ale veľmi zaostalý ľud, ktorý je výborný v boji. Ich zbrane sú ešte lepšie než zbrane Mimijov. Sú vraj vyrobené z ocele, ktorá je ukrytá hlboko v hore, kde sa ešte nikto iný neodvážil. Sú to odvážni rytieri, ale ak ide o porovnávanie, tak Mimijovia sú na tom viditeľne lepšie. Muži mávajú väčšinou krátku čiernu bradu a ženy dlhé kučeravé vlasy. A čo je na týchto ľuďoch zaujímavé je, že všetci muži majú čierne vlasy a ženy majú vlasy väčšinou ryšavé. A oči týchto ľudí sú väčšinou hnedé. Domy týchto ľudí sú dvojposchodové a delia sa na ženskú časť a mužskú. Ženská časť je vyzdobená peknými vzormi na stenách a kvetinami pri dverách. Mužská časť je jednoduchá, väčšinou iba jedna posteľ a vlastná kúpeľňa.

No v lese koluje legenda, že na vrchu hory, ktorá sa volá Mavata, žije vraj ešte niekto. Žije tam vysoký vychudnutý mladý chlapec, ktorého ešte skoro nikto nevidel. Vraj je jeho tvár roztomilá, jeho oči sú tmavé až čierne a jeho vlasy každú chvíľu menia farbu. Niektorí z hory počujú ozvenu spevu. Hlas, ktorý patrí tomuto chlapcovi. A ozvenu huslí, na ktoré hrá- strieborných huslí. Vraj je osamotený, pretože nemal rodičov. Vraj prišiel z neba, no krídla mu odpadli. Niektorí tvrdia, že nevie rozprávať a niektorí hovoria, že sa snaží dotknúť oblohy. Je mnoho príbehov o tomto chlapcovi, no iba jediný človek pozná pravdu.

A ak začneme o oceáne, tak stoja za zmienku čierne medúzy, ktorých dotyk je smrteľný, pretože ostne na nich sú napustené prudkým jedom. Väčšinou sa nachádzajú vo väčších hĺbkach a preto sa väčšinou všetci zdržiavajú pri brehu.

A ak by ste kráčali pozdĺž pobrežia oceánu, narazili by ste na lanové schody, ktoré pevne držia. A ak by ste sa vybrali hore, vyliezli by ste na veľký lietajúci ostrov menom Ashita. Nadnáša sa nad morom a v jeho tieni sa túlajú morské koníky a mäsožravé delfíny. Na ostrove je mnoho vysokých a nízkych stromov a cez stred ostrova sa tiahne úzka rieka so sladkou vodou. Na ostrove je podnebie teplé a suché s občasnými dažďami.

Na ostrove tiež žije jeden národ- Furaiti. Tieto bytosti sú veľmi malé, podobajú sa skôr na opice s ľudskou tvárou. Celé telo majú pokryté chlpmi, ale na svoj výzor sú celkom bystrí. Sú to mierumilovné stvorenia, všetko sa snažia riešiť kompromisom. Na sebe nosia väčšinou iba rúško alebo vôbec nič. Sú to zvieratá s ľudskou hlavou. Žijú v dierach v stromoch a v korunách stromov. Sú ale skvelý v miešaní liečiv. Furaiti ale žijú iba na kraji ostrova, pretože čím ďalej pôjdete, tým je úroda neúrodná a suchá a nerastú tam stromy. No výhľad na oblohu tam stojí za to, pretože ostrov je vysoko, dá sa tam vidieť mesiac a hviezdy aj cez deň.

 

A presne na tejto časti ostrova žijú obrovské levy, ktoré vyzerajú presne tak, ako u nás, len ich výška je oveľa väčšia. Levy nie sú agresívne, ale ak ich niekto nahnevá, získa silného protivníka a nepriateľa. Tieto levy milujú pohľad na oblohu.

A potom je tu miesto, ktoré som si obľúbila najviac- Shinzou. Keby ste sa vybrali na úplný koniec ostrova, našli by ste tam veľký kameň na úplnom kraji. A ak by ste sa na neho postavili a skočili z neho dole do oceána, do vody sa nikdy neponoríte, pretože vás to prevedie ešte do jednej časti tohto sveta, ktorú mám zo všetkého najradšej.

Obloha je tam v rôznych odtieňoch modrej a fialovej. Svietia tam hviezdy, ktorými je všetko naokolo osvetlené. Tráva je tam do polovice lýtok, krásna jedovato zelená. Stromy majú rôznu výšku, ich kmene sú bronzovo-hnedé a listy sú žlté, zelené, tmavozelené, čierne a biele. Od miesta, kde stojíte, sa tiahne úzky chodník. Na tomto mieste je tá najúrodnejšia zem v Segyi, ale mnoho bytostí to nevie, keď toto miesto ešte nenašli. No ak budete pokračovať po tomto chodníku, narazíte na malý kopec, na ktorom stojí dom z čierneho zinku a platiny. Vo vnútri domu je to osvetlené neónovým zeleným svetlom. Dom je rozsiahli, pretože v ňom žijú traja chlapci.

Prvý má biele vlasy a červené oči. Skoro nikdy sa neusmieva a jeho pohľad je vždy vážny. Zdá sa byť bezcitný, no nie je. Je chudý a stredne vysoký a má dvadsaťpäť rokov. Jeho schopnosť spočíva v tom, že jeho jedy sú tie najúčinnejšie a úžasne hrá na čierny klavír a strieborné husle. Jeho meno je Kan.

Druhý má dvadsať rokov. Jeho oči sú tmavé skoro čierne, vlasy má červené a je veľmi roztomilý. Je vysoký a až príliš chudý a jeho pohyby sú veľmi obozretné. Jeho povaha je starostlivá a milá a keď príde do tuhého, vždy sa zastane slabšieho. Jeho schopnosť je v tom, že je inteligentný. A jeho hlas je najkrajší na svete. Volá sa Ilhu.

 

A tretí je Chi. Pätnásťročný chlapec. Vždy usmievavý, veselý, no vo vnútri vždy smutný. Má hnedé vlasy a hnedé oči a nie je veľmi úprimný, čo sa týka jeho pocitov. Rád trávi čas sám. Jeho schopnosť je v úžasnom tancovaní a v tom, že keď tancuje, les tancuje s ním a kvety ožívajú.

 

Na tomto mieste nežije nikto iný, iba oni sami. Ani vtáky a ani zvieratá, no oni sa nikdy necítili osamotene. Túto časť Segye mám najradšej. Je tu teplo a príjemne, niekedy tu zas prudko prší a je búrka.

A ak sa chcete dostať späť na ostrov, stačí nájsť biele zrkadlo, ktoré vás vezme späť. A potom, keď vyleziete späť na lúku, ktorou ste prišli, začujete melódiu, ktorá sa vám zaryje do pamäte a vždy sa budete chcieť vrátiť. V tomto svete sa žije voľne, slobodne a bez hraníc, mierumilovne. A ak sa do Segye dostanete, tento svet na vás nikdy nezabudne presne tak, ako nezabudnete ani vy.

Tento svet je úplne iný, než je ten náš. Pretože sila všetkého, čo je v tomto svete, v realite chýba. A aj keď je ešte mnoho ďalších a ďalších detailov tohto sveta, na tie už musíte prísť sami... keď sa tu raz pozriete. A potom nezabudnete.

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.