Sľub - 3. kapitola
Informace:
Vedľajší One piece príbeh pokračuje a ja pevne verím, že sa pokračovanie bude páčiť. :) Za komentáre s názormi budem len rada. :)
Vždy keď sa večer stmieva, robím všetko pre to, aby som nezostala sama v tme a ak sa tak už má stať, nech mám pri sebe aspoň malé svetielko, ktoré mi ukáže cestu predo mnou a či som skutočne sama. Avšak každá sviečka raz vyhasne a spánok nie je nekonečný. Preto by ma nemalo prekvapovať, že som znova po niekoľkýkrát za noc prebudila a nič som nevidela. Desí ma to. V tme sa cítim skutočne bezmocná.
V hlave si prehrávam všetko, čo sa odohralo v mojej hlave počas spánku…
***
Vrátila som sa späť do svojej rodnej dediny. Tam som vyrastala.. tam som sa narodila… tam som mala svojho brata, svojich rodičov. Mala som tam všetko, čo som k životu potrebovala a zdalo sa, že som bola znova šťastná. Rodičia ma vítali s otvorenou náručou a so slovami: “Chýbala si nám Misaki, bola si tak dlho preč.” Okrem týchto slov som počula aj iné privítania od našich susedov či predávačov v miestnych obchodíkoch. Každého, koho som stretla na ulici, ktorou som prechádzala, som veľmi dobre poznala. V našej dedine bol každý s každým nejako rodinne prepojený a ak aj náhodou nie, prechovávali sme medzi sebou úzko späté vzťahy. Preto nieto divu, že som videla samé známe tváre. Každé milé slovko, ktoré som začula z davu priateľov a rodiny sa mi vrývalo do pamäti. “Bolo to dlho, ako si sa mala?”, “Mysleli sme si, že si navždy preč..” a mnohé iné, na ktoré si ani nechcem spomínať.
***
Je nereálne, aby som sa kedykoľvek vrátila na miesto, kde som vyrastala a kam ma to ťahá asi zo všetkého najviac. Je jedno, ako veľmi by som sa tam chcela vrátiť, jednoducho nemôžem. Shanksovi som viac než vďačná, že ma toho dňa vzal k sebe na loď. Neviem čo by so mnou bolo dnes, ak by sa neobjavil on. Vlastne ani neviem, či by som sa bola dnešného dňa vôbec dožila. To je otázka, ktorou sa občas zvyknem zaoberať. Problém je v tom, že pred Shanksom nesmiem dať nijako najavo, čo ma trápi. Keď si totiž spomeniem, čo spravil naposledy pri mojom výleve citov, musím sa pousmiať. Som si však istá, že ho to zasiahlo. Určite nepotrebuje v posádke urevanú týnedžerku, ktorá nevie, čo so svojimi pocitmi a je absolútne nemožná a rovnako tak je stále len na príťaž.
Posadím sa na posteli a zahľadím sa do tmy pred sebou. Zhlboka sa nadýchnem. Mala by som s týmto svojim strachom niečo konečne robiť, inak sa zo mňa jedného krásneho slnečného (alebo by som mala radšej napísať upršaného?) dňa táto posádka zblázni a vylodia ma na najbližšom ostrove so slovami: “Maj sa Misaki.” Následne odplávajú bezo mňa.
Zatrasiem hlavou, aby som vyhnala predstavu z hlavy a postavím sa. Rozsvietim v miestnosti svetlo a celé moje vnútro zaplesá radosťou, keď svetlo vyhrá boj s tmou. Podídem ku skrini a chvíľu rozmýšľam, čo si oblečiem. Dúfam, že počasie sa veľmi nezmenilo, ale pre istotu by som to asi mala skontrolovať. Prejdem ku dverám a pootvorím ich. Vystrčím na chvíľu hlavu von a zhlboka sa nadýchnem sviežeho ranného vzduchu.
Po menšej kontrole počasia, znova zatváram dvere na svojej izbe a dokončujem svoje rozhodnutie. Túto noc na nás nikto neútočil a zdá sa, že sa nestalo nič zvláštne, preto je posádka v pokoji a pravdepodobne spia. Takto si môžem získať celkom dobrý náskok s prípravou jedla.
Prevlečiem si cez hlavu mikinu a popotiahnem si ju dole, aby zakryla všetko, čo má. Oblečiem si nohavice a natiahnem na seba topánky. Prečešem si vlasy a nechám ich voľne rozpustené na ramenách. Keď odkladám hrebeň, uvedomím si, že moje vlasy už poriadne vyrástli odkedy som na palube tejto lodi. Kedysi som ich mala po ramená, teraz sú už takmer pod lopatky a možno by boli aj dlhšie, keby som si jedného dňa nezmyslela, že si ich sama ostrihám.
Vchádzam do kuchyne. Rozsvietim si a prv, než sa do čohokoľvek pustím, skontrolujem, či je všetko na svojom mieste. Zdá sa, že je všetko v poriadku a dokonca aj chladnička vyzerá nedotknuto. Neviem, ako to Shanks zariadil, ale odkedy som sa mu asi pred dvoma rokmi sťažovala na posádku, ktorá mi neustále chodila pojedať v noci z nudy suroviny do chladničky, už sa to viac neopakovalo. Skúšala som si predstaviť rôzne situácie, ktorými ich mohol odnaučiť od nočného lašovanie v chladničke, ale prišli mi príliš hlúpe, takže som takmer okamžite vedela, že tak sa to určite nestalo. Ale za predstavu to stojí.
V tichosti sa pustím do prípravy raňajok.
Kým varím, vždy som otočená chrbtom k dverám, takže nemám možnosť vidieť nikoho prichádzať do miestnosti. Môžem sa tak plne sústrediť na svoju prácu.
K cibuli pidávam do panvice mäso a ruka mi strnie v momente, keď sa načiahnem po korení. Respektíve, nestrnie, lež mi ju ktosi drží. Nie je to žiaden násilný dotyk, mohla by som ruku pohodlne uvoľniť, ak by som chcela a ak by som nebola prekvapená. Chytí do rúk aj moju druhú ruku a za sebou zacítim čiesi telo. Hm, ako inak by mohol držať obe moje ruky, ak by nebol za mnou, však?
“Dobré ráno, Misaki-san..” ozve sa pri mojom uchu. Na tvári sa mi mihne jemný úsmev a trocha sa upokojím. Vlastne som to mohla očakávať.
“Dobré ráno..” prehovorím trocha v rozpakoch, “prečo ešte nespíš? Je dosť skoro..”
“To isté by som sa mohol spýtať aj ja teba, prečo dievča ako ty neleží o takomto čase v posteli, ale postáva v kuchyni a varí?”
“No, už som bola hore, takže som sa rozhodla, že pre zmenu začnem o niečo skôr.. v pohode si bež ľahnúť..” proste som nechcela zostávať v tej tme.. dopĺňam v duchu, ale nechystám sa povedať to nahlas. Aj tak by nemal šancu pochopiť to.
“Čo to vlastne varíš?” informuje sa a vzdialenosť medzi nami sa ešte viac zmenší. Zakloním hlavu trocha dozadu, takže sa temänom oprem o jeho hruď, aby som naňho videla. Hľadí priamo na moje “umenie”. Takmer by som zabudla, že je kuchár, veď sa o tom už zmienil. Doteraz som však nemala možnosť zistiť, ako varí.
“Nič výnimočné..” zamrmlem potichu a uložím sa znova do normálnej polohy, teda… hľadím znova dopredu, pretože to tak bude rozhodne lepšie, ako hľadieť naňho zospodu.
Jedna z jeho rúk opustí moju a vezme si lyžicu. Druhá ruka na krátku chvíľu tiež opustí svoje pôvodné miesto, aby odokryla hrniec. Lyžicou si naberie trocha z variaceho sa jedla a následne hrniec zakrije.
“Hm, nie je to zlé..” začujem jeho tiché konštatovanie.
“Ale..?” vyzvem ho, aby dokončil myšlienku.
“...ale vedel by som ti pomôcť vylepšiť to. Tvojim priateľom by to istotne nevadilo..” jeho ruky sa znova presunú na moje a pri tom dotyku sa mierne zachvejem. Zhlboka sa nadýchnem.
“Naozaj by si mi pomohol?” spýtam sa.
“Žene by som nikdy neodmietol pomoc..” cítim, ako sa mi po tvári rozťahuje úškrn. Čakala som podobnú odpoveď. Síce ho veľmi dlho nepoznám, ale jeho láska k ženám je skrátka neprehliadnuteľná. Nie, že by som to chcela zneužiť.
“Tak mi, prosím, pomôž vylepšiť to jedlo..” poprosím ho.
“Rozkaz..”
Naše spoločné varenie vyzerá ako zvláštny druh tanca. Stojí za mojim chrbtom, jeho ruky zvierajú moje a ak niečo potrebuje vedie moje ruky správnym smerom, pritom ma naviguje a vysvetľuje prečo to tak robíme. Cítim sa dosť vtipne. Radšej si nepredstavujem, ako vyzerá to, čo stvárame v kuchyni. Sústredím sa na varenie a jeho pokyny a rady. Nechávam sa proste viesť.
“Ale.. ale… ako tak pozerám, niekto sa tu dobre baví..” hlas nového spoločníka nás na chvíľu vytrhne z konceptu. “Máme tu zraz najmladších na palube alebo čo?” Podpichuje Yasopp, ktorý je očividne vo veľmi dobre nálade. Ale vlastne si ani nespomínam, kedy naposledy bol nahnevaný tak, že by to myslel vážne. Väčšinou mám z neho pocit, že aj keď na niekoho kričí, nemyslí to vážne. “Nie, že nám odvedieš našu kuchárku preč, bez nej by sme boli stratení, mladý..” dodáva.
Sanjiho ruky skĺznu z mojich a cítim, ako sa vzdialenosť medzi nami predĺžila. “Rád by som si ju vzal, môžem?”
Vypnem plameň a otočím sa chrbtom k hrncom a zmapujem si situáciu, aby som zistila, či to myslia vážne alebo nie.
“Samozrejme, že nie, je to náš poklad..”
Potichu pri týchto slovách vzdychnem a presuniem sa k voľnej stoličke a zložím sa na ňu. “Poklad bez ceny..” doplním Yasoppovu výpoveď.
“Žiadna žena nie je bez ceny..” vyletí zrazu Sanji a zdá sa, že ho moje slová značne rozrušili.
“V tom prípade si stretol jednu takú..” uškrniem sa.
“To v žiadnom prípade, už len tvoje zručnosti v kuchyni sú na nezaplatenie…” háda sa ďalej.
“Hovorí ten, ktorý mi pomohol zlepšovať jedlo..” nedám sa.
“Hádate sa tu ako také malé holubičky… ste rozkošní, ale myslím, že zanedlho sem príde zvyšok posádky a bude chcieť jedlo… budete schopní pripraviť to?” spýta sa.
“PF!” odfrknem si. “Pochybuješ o mne?”
“Pomôžem ti, Misaki-san,” pripojí sa Sanji.
“Misaki, nestihol som si všimnúť, že si sa vo varení takto zlepšila.. je to naozaj chutné..”
“Vynikajúce jedlo..”
“Čo je pre piráta lepšie, než teplé a chutné jedlo? Toto je proste úžasné!”
Sedím bokom a načúvam samej chvále. “Pomáhal mi…” začnem, ale Sanji sediaci pri mne mi rukou zakryje ústa.
“Spravila si to všetko prakticky sama, ja som ti pomohol len na konci, som si istý, že ak sa budeš snažiť učiť sa novým veciam, budeš variť ešte omnoho lepšie jedlá, ako sú tieto..” hľadí na mňa a po chvíli svoju ruku zloží. Nie je pravda, že som to uvarila sama, predsa mi toľko pomohol. Nemôžem za to niesť zásluhu.. nebyť jeho, asi by som to takto nikdy nedokázala.
“Ale…”
“Už žiadne ale… rozhodol som sa..”
“Rozhodol?” zatvárim sa trocha prekvapene.
“Čosi som počul…”
“O čom?”
“Vraj si mala pred nedávnom narodeniny..”
“A čo s nimi?”
“Dostala si pekný narodeninový darček od tvojich kamarátov.. už viem, prečo máte namierené do Baratie..”
“A aké je tvoje rozhodnutie?” vrátim sa k pôvodnej téme, aj keď tuším, že sme tému vlastne nezmenili, iba sme sa bavili o tom, čo k tomu smerovalo.
“Rozhodol som sa, že keď dorazíme do plávajúcej reštaurácie, budem sa ti venovať a vynasnažím sa pomôcť ti zlepšiť tvoje kuchárske schopnosti.”
“To myslíš vážne?”
“Na lodi v skutočnosti nie je nikto iný, kto by sa na to hodil lepšie..” nejako sebavedomý.
“Pokúsim sa nesklamať ťa..” usmejem sa. Nepoznám síce nikoho z kuchárov, ktorí sa nachádzajú na lodi, ale myslím, že som rada, že ma bude mať na starosti Sanji. Je v mojom veku, čo búra všetky zábrany, aj napriek tomu, že ho poznám skutočne iba pár dní. Chcel ma zachrániť. To si vážim. A občas je fakt dosť vtipný, aj keď si to sám neuvedomuje, takže toto ešte môže byť celkom vtipné. Ale hlavne sa teším na naše spoločné varenie. Ak to bude aspoň približne vyzerať tak, ako to vyzeralo dnes ráno, potom sa mám rozhodne na čo tešiť.
“Teším sa na spoluprácu..” dodáva on a ja slabo pokývam hlavou a usmejem sa. Zahľadím sa na posádku, ktorá s chuťou požíva dielo, ktoré sme spoločnými silami vytvorili.
“Tak posádka, dúfam, že ste poriadne najedení!” dvere do kuchyne sa prudko roztvoria a zjaví sa v nich kapitán. Farba jeho vlasov je zvýraznená slnečnými lúčmi, ktoré sa pomaly prebíjajú k nám. Ani som si poriadne neuvedomila, ako čas pokročil.
Všetky pohľady sa pozorne uprú na kapitána a čakajú, čo povie. “Chystáme sa totiž zakotviť v plávajúcej reštaurácii. Na tomto mieste plánujeme pretrvať asi tak týždeň. Uvidíme podľa toho, ako sa nám tu bude páčiť, týždeň je minimum. Takže.. chystajte sa, poriadne si to tu užijeme..”
Po týchto slovách nastane v miestnosti na pár dlhých sekúnd hrobové ticho. Zdá sa, že čas sa mierne spomalil pre túto chvíľu. Naraz vypukne ohromný rev. Posádka sa teší z úspešnej plavby za cieľom. Usmejem sa a otočím sa na Sanjiho.
Postavím sa v rovnakom momente ako on a bez akýchkoľvek ďalších slov sa vyberiem von z kuchyne, aby som sa pozrela na miesto, kde sa mám priučiť novým skúsenostiam. Cítim sa zvláštne dobre.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
