Sľub - 1. kapitola
Informace:
Tak a je tu prvá kapitola môjho One piece vedľajšieho príbehu, pevne verím, že sa bude páčiť. Za prípadné chyby sa ospravedlňujem, snažila som sa trocha o korekciu, ale stať sa môže všeličo. :) Komentáre a hodnotenie potešia. :)
Kuchyňa je asi jediné miesto, na ktorom sa cítim bezpečne a môžem sa spoľahnúť na to, že nech by sa stalo čokoľvek, situáciu nejako zvládnem. Pobyt v kuchyni ma vždy vracia o pár rokov
dozadu, keď ešte žili moji rodičia...
...vlastne.. vtedy bolo ešte všetko celkom inak, než je dnes. Keby mi ktokoľvek za tých čias povedal, že jedného dňa budem dobrovoľne variť na pirátskej lodi, s najväčšou pravdepodobnosťou by som sa na mieste zvrtla a odkráčala od neho čo najďalej. Bolo to nerálne. V našej dedine ľudia pirátov nenávideli a bojovali proti nim.. až jedného dňa… všetko sa zmenilo… a to doslovne…
Mierne nemilosrdne ma vráti hlas jedného z členov posádky späť do reality, keď sa ma na čosi pýta. Som tak nútená vrátiť sa zo svojej túry po spomienkach späť do prítomnosti a odpovedať na otázku, ktorá bola síce položená mne, no akosi som jednak nepostrehla jej znenie a tiež som ešte riadne mimo na to, aby som odpovedala. Vnímam len zvukové vlny, ktoré doľahli k mojim ušiam a vzhľadom na to, že som v miestnosti (kuchyni) jediná, usudzujem, že hlas sa prihovára mne. Otáčam sa od sporáku, pri ktorom pracujem na obede, ktorý sa má zanedlho podávať, a pohľadom sa zastavím na Yasoppovi, ktorý ma vlastne oslovil.
“O čo ide?” spýtam sa, pričom absolútne netuším, čo sa pýtal pred chvíľou.
“Keď so mnou pôjdeš na chvíľu von, dozvieš sa odpovede na všetky otázky, ktoré ťa v tejto chvíli začali trápiť..” odpovie na moju otázku mierne záhadným tónom. Môj problém je však v tom, že momentálne ma trápi len to, čo potrebuje a čo sa pýtal predtým, pretože som to akosi prepočula.
“Prečo by som mala chodiť von? A kto dokončí obed? Máš ty vôbec predstavu o tom, čo ja tu v tejto kuchyni robím?” zahrniem ho automaticky pohoršenými otázkami, ktorých sa mi v mysli hromadí čím ďalej, tým viac. Dokázala by som vydolovať ešte ďalšie, ale akosi si uvedomím, že už na mňa nehľadí tým tajomným pohľadom ako pred chvíľou. Skôr by sa dalo povedať, že ma prebodáva netrpezlivým pohľadom a čaká, kým sa upokojím. Zhlboka sa nadýchnem, až ma to trocha zabolí a zhlboka vydýchnem. V duchu počítam do desať v snahe ukľudniť sa. Nikdy som túto počítaciu metódu nepovažovala za nejako extra účinnú, ale možno je to trocha aj o tom, či tomu človek uverí. Ako inak, nezabrala mi ani tentoraz a tak som Yasoppov nasrdený výraz opätovala podobne.
“Boha, to ťa zabije ak na päť minúť opustíš túto zasranú miestnosť? Nikdy nepochopím ženskú gebulu… bohatstvo, poď už rýchlo von, lebo ťa tam dotiahnem násilím, naozaj ťa tam potrebujeme!” Náhle ku mne vykročí a prv, než sa stihnem akokoľvek ohradiť, schmatne ma rukami okolo pása a prehodí si ma cez rameno.
“Uááh! Pusti ma, sakra… pustíš ma?!” spustím krik, aj keď viem, že je to celkom márne. Cítim, ako sa moje telo namáhavo a, miestami, aj bolestivo otriasa pri tom, keď spoluobyvateľ lode (ten zasratý pirát!) kráča von z kuchyne. Ako viem, že smeruje von? No kam inam by asi šiel, keď ma pozýval von z kuchyne? Vlasy mi ovisnú a zanedlho mám možnosť vidieť, ako mi ich krásne rozfúkava vietor. Slabo sa pousmejem a na malý moment prestanem kričať, aby ma pustil.
“Konečne stíchla…” začujem Yasoppov hlas.
“Hej, človeče, čo si jej spravil?”
“Myslíte, že ešte žije?”
“Tuším odpadla..”
Jednotlivé hlasy takto v tichosti priraďujem jednotlivým členom posádky a slabo sa usmejem.
“Nebojte sa, zlá burina nevykape..” zašepkám potichu.
“Nepočuli ste niečo?!”
“OJ, Misaki, nežartuj..”
“Kapitán nás zabije..”
Pane bože, toto sa naozaj nedá počúvať. “Ja ešte žijem, pre boha!”
“TO BOLA MISAKI!”
“Tak zložíš ma?!” Konečne je mojej prosbe vyhovené. Zhlboka sa nadýchnem a uhladím si vlasy. Následne sa rozhliadnem okolo seba a trocha sa vydesím, keď si uvedomím, že okolo mňa posadká vytvorila kruh.
“Tak počkať..” prehovorím potichu, “prečo ste sa uložili do takejto formácie?” Dodávam ešte potichšie.
“Milá naša Misaki,” začujem kapitánov hlas a spozorniem. Rozoberám každučký detail tónu hlasu, ktorým ku mne prehovoril. Znie nahnevane? Nie, nie je nahnevaný, ale na druhú stranu nezdá sa mi ani že by žartoval. Takže to nebola len dlhá chvíľa, počas ktorej sa posádka opila a potrebovala nejakú zábavu, ako sa mi to už raz stalo. Hovorí vážnym pomalým tónom, nie však monotónnym. Zdôraznil moje meno, takže je to pravdepodobne len o mne. Všetky závity v mojej hlavičke sa v jednej sekunde uvedú do prevádzky naplno a snažím sa prísť na to, čo sa to vlastne deje a prečo som sa tu ocitla. Prečo na mňa všetci hľadia a nepovedia ani jedno slovo? Spravila som niečo zlé? Niečo čím som si ich znepriatelila? Prečo trvá tak dlho, kým Shanks znova prehovorí? Čo si mám o tom všetkom akože myslieť?
“Stalo sa niečo?” vyhŕknem do ticha, pretože to ticho ma neznesiteľne užiera.
“Možno by si sa mala najprv upokojiť a prestať myslieť na hlúposti, inak nebudeme mať možnosť pokračovať,” povie kapitán, pričom nerozumiem tomu, akú to má súvislosť s tým, na čo som sa pýtala. Vstúpi do kruhu, v ktorom sa nachádzam a zahľadí sa na mňa.
“Však som absolútne pokojná, len som sa pýtala, čo sa stalo..”
“Prečo v minulom čase?”
“Tak to netuším, mala by som sa pýtať v prítomnom čase?”
“A čo takto v budúcom?”
“Ešte dlho mi budeš klásť tie zavádzajúce otázky?”
“Ešte dlho sa budeš odpovedať na moje otázky otázkou?”
“Ani som si to neuvedomila..” miknem ramenami napriek tomu, že som si to uvedomila veľmi dobre. Lenže práve toto robím zo všetkého najradšej. Ľudia sa bránia rôznymi spôsobmi pred stresovými situáciami. No a toto je môj spôsob.
“To znamená, že si stále nervózna..” dodáva a ja skloním hlavu tak, že mi vlasy padnú do tváre. Odhalil ma. Nikdy som celkom nepochopila ako to robí, no odkedy sa poznáme, vždy vedel nejakým záhadným spôsobom určiť moje vnútorné rozpoloženie lepšie než ktokoľvek iný. Istým spôsobom mi pripomínal moju matku, ktorá tiež vždy veľmi dobre vedela, na čo myslím alebo čo sa chystám vykonať.
Zhlboka sa nadýchnem a znova zdvihnem hlavu. Upriem pohľad na neho a vyčarujem slabý úsmev. “Znova si sa trafil.”
“Takže môžem pokračovať v tom, v čom som začal?” spýta sa a ja tentoraz už trocha pokojnejšie prikývnem.
Sledujem, ako sa zhlboka nadýchne a znova prehovorí: “Milá naša Misaki, všetci sme sa tu zišli pre jednu veľmi dôležitú vec.” Ako tak počúvam, moje obočie sa samo od seba začne posúvať do výšin. Jeho slová ma svojim spôsobom prekvapujú. Čo za dôležitú vec to je? Pýtam sa sama seba v duchu. “Aby som bol presnejší, je to skôr dôležitá udalosť než vec. Dnes je totiž deň, kedy naša milovaná kuchárka, ktorá nám tak oddane a ochotne každý deň vyvára rôzne chutné jedlá, slávi svoj veľký deň.” Obočie v momente, keď sa odmlčí vyletí tak vysoko ako je to možné. Môj veľký deň? Zdá sa, že si to všimne, pretože sa znova nadýchne a na tvári si mu zjaví mierny úškrn: “Ľudia, ja som vám to hovoril, že ona o tom naozaj nevie.” otočí sa na zvyšok posádky.
“To len hrá formu, chce byť skromná..”
“Vidíš? To ma nenapadlo.”
“Predsa by nezabudla na svoj deň..”
“Ale čo ak predsa?”
“To je nereálne, nepoznám človeka, ktorému by sa to stalo.”
Sledujem roztržku, ktorá sa medzi nimi strhla a usadím sa tam na zemi do tureckého sedu. Rozmýšľam, čo za deň vlastne slávim. Ruky si založím za hlavu a zavriem na chvíľu oči.
“Všetko najlepšie k tvojim narodeninám Misaki..”začujem šepot priamo pri mojom uchu. Prudko roztvorím oči.
“Čože?” vyhŕknem a v sekunde si spojím dve a dve dokopy. Pre boha, ja som zabudla!
“Pane bože, ona naozaj zabudla!” udrie ma Shanks po hlave.
“Au!” zatvárim sa pohoršene. “No a čo?! Pri toľkých hladných krkoch by zabudol asi každý.” Hajím sa. “Okrem iného nerozumiem celkom tomu, čo sa môže oslavovať na tom, že je človek zase o rok starší.”
“Takže ty nechceš počuť, čo sme si pre teba pripravili?” zatiahne sklamane. “Tak dobre, bež zase do kuchyne a stráv svoje narodeniny ako každý obyčajný deň.” Vystrie sa a otočí sa mi chrbtom. Prudko sa natiahnem a zachytím jeho plášť. “Ja som nepovedala, že to nechcem osláviť, iba som sa hájila pred vašimi útokmi!” zvolám.
“Ty si strašná…” zavrtí hlavou.
“A tá Strašná vám varí na lodi, čo s tým mienite spraviť, pán kapitán?”
“Najradšej by som ťa teraz hodil cez palubu.”
“To by si naozaj spravil?”
“Chlapci… berte ju!” Pri jeho posledných slovách sa zopár chlapov nebezpečne priblíži k mojej maličkosti s úmyslom chytiť ma. Prudko vyskočím na nohy a schovám sa za Shanksa.
“Takéto darčeky sa nedávajú…” obviním ho.
“V skutočnosti som si pre teba pripravil niečo iné, ale sama si to chcela..”
“Nič také som nepovedala. Rada by som vedela, čo si si to pre mňa pripravil..” natočím ho tak, aby všetky útoky smerované na mňa zasiahli jeho.
“Dobre chlapci, to by stačilo.. rozhodla sa prijať náš darček, povieme jej o čo ide?”
“Má narodeniny, je vo výhode..” zahundrú viacerí.
“Vieš čo, Misaki?”
“Čo?”
“Vybavili sme ti krátky pobyt v jednej reštaurácii..”
“Hmm? Ako, že sa tam naobedujem?” nakloním hlavu mierne na bok.
“Spomínala si, že tvoje schopnosti ešte nie sú celkom to, čo by si si celkom predstavovala pod pojmom dokonalosť, preto sme sa všetci zhodli, že naša kuchárka by chcela zapracovať na svojich schopnostiach.. no… a tak sa stalo…. budeš mať možnosť zostať tam asi týždeň pričom účelom je, aby si sa niečo naučila.”
“Pane bože, už viem prečo som sa rozhodla zostať na tomto mieste..” zašepkám a do očí sa mi nahrnú slzy.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
