Watchdog | ep. 4
Informace:
„Ja nechrápem, tak dúfam že ani ty, aj keď podľa veľkosti tvojho Adamovho jablka, ktoré je mimochodom veľmi sexy, by som povedal že asi chrápať budeš...“
„Hm- ...“ Počkať...
________________________________________________________
Eeeej minna xD Viem čo som sľúbila, a ani neviete ako ma to mrzí, ale teraz sa môj život zmenil na hru Indiana Joanes kde sa za vami v úzkom tunely valí obrovská ohnivá guľa a ja už neviem čo skôr, ži bežať pred ňou alebo potiť sa z tepla. Takže je tu aspoň jedna kapitolka, budem sa snažiť pridávať častejšie :3
Bíb, bíb, bíb... Ebisu pootvoril jedno unavené oko. Lenivo ním prešiel na budík a skontroloval čas: 5:48. Lenže to nebol budík čo zobudilo Ebisua.
Bolo to naliehavé a energické bzučanie zvončeka pri dverách. Prevalil sa na chrbát a utrel si vlhké čelo. Kto to môže byť teraz? Prehrabol si čierne vlasy a nemotorne sa posadil. Vtedy sa mu do mysle nahrnuli všetky podrobnosti včerajšieho dňa. Oh, je z neho pes na vodítku. Odfúkol si otrávene. Vstal, natiahol si tričko a tepláky, zatiaľ čo zvonček zvonil ako šialený.
„Hej, už idem,“ zakričal kým si nazúval papuče a so zívaním sa odšuchtal ku vchodovým dverám. Smrkol a otvoril ich. To som mohol čakať, pomyslel si. Za dverami stál vyškerený Sato. Opuch mu z tváre síce zmizol, no modriny a tržná rana na obočí zostali a tak skoro sa nezahoja. Vlasy mal stiahnuté do drdola a na pere sa mu leskol čierny krúžok. Ďalší piercing do zbierky. Medzi nohami mu ležala obrovská modrá cestovná taška na ktorej svietila biela fajka Nike.
„Dobré ráno, Akujin-san,“ pozdravil vyškerený ako mesiačik na hnoji. „Viem že je skoro, ale pomyslel som si že keď prídem trochu skôr, stihnem sa vybaliť kým pôjdeme do školy.“ Ebisuovi to nedochádzalo. V hlave mal jedine obraz svojej postele a teplého vankúša pod hlavou. Preto len hmkol a pustil Sata dovnútra. Šuchtal sa do kuchyne, zatiaľ čo ten prevít neprestal rozprávať.
„Páni, nemyslel som si že to vezmeš takto dobre. Aniki sa dokonca stavil s Onee-san, že ma vyrazíš hneď ako na mňa pozrieš. Ďalšia prehratá stávka, hehe.“
„Hm.“
„Aniki prehral so Saiko onee-san už 25 000 jenov. Nuž, mal by spoznať koňa na ktorého stavia, ak vieš čo tým myslím. Mimochodom, keďže nemáš gauč, premýšľal som, že by sme mohli spať v jednej posteli, ak ti to nebude vadiť.“
„Hmmm.“
„Ja nechrápem, tak dúfam že ani ty, aj keď podľa veľkosti tvojho Adamovho jablka, ktoré je mimochodom veľmi sexy, by som povedal že asi chrápať budeš...“
„Hm- ...“ Počkať... Aká stávka, aký gauč, aké chrápanie. Ebisu sa na Sata prudko obrátil, teraz už plne čulý a pozrel na tašku, ktorú ťahal svojimi chudými rukami z chodby.
„Čooo?!“ zhúkol Ebisu až sa Sato prikrčil. „Ja som, s ničím takýmto nesúhlasil. To je... Že čo, ako...?!“ v pomykove koktal Ebisu. Dafaaaaak!!!? Rozbehol sa do izby, z nočného stolíka schmatol svoj mobil a otvoril ho. Svietila mu tam prijatá správa. Otvoril ju a čítal:
Milý Nijimura-kun,
Nerád ťa takto prekvapujem, ale dúfam že si na to zvykneš, lebo je to zábava sledovať tvoju kamennú tvár v šoku. Ale k veci – Hiro musí zostať nejaký čas s tebou, takže ako jeho bodyguard dúfam, že sa oňho patrične postaráš.
PS: Okolo 15:30 má Hiro prehliadku u lekára, prosím eskortuj ho tam ako najbezpečnejšie vieš.
Sato Motoki
Číslo bolo utajené. Ebisu zaklapol mobil, sadol si na posteľ a zízal do steny. Jeho život teraz patrí niekomu inému. No fasa. Na rám dverí zaklopal Sato a nakukol dnu.
„Pozri, ja viem že sme neboli dobrý spolužiaci, ale v záujme vlastnej bezpečnosti by som ti radil, aby sme spolu vychádzali.“ Podišiel k posteli a vystrel ruku.
„Tak začnime znova. Moje meno je Sato Hiroki, mám 17 rokov a 45 trestných záznamov v registri. Som alergický na chaluhy a veľa ľudí vravelo, že až brutálne úprimný, tak si neber osobne veci ktoré poviem. Teší ma.“ Ebisu naňho hľadel, ako teľa. Bože spamätaj sa, začni uvažovať ako racionálny človek. Tak sa teda postavil a vzal Satovu ruku.
„Teší ma, Nijimura Ebisu.“ Bolo všetko čo povedal, keďže nebol veľmi zhovorčivý a rozhodne sa nemienil spovedať zo svojich súkromných vecí človeku, ktorý rozpráva až nezdravo veľa. Pustil jeho ruku a prešiel ako bez duše popri ňom do kuchyne. Nalial do kávovaru vodu a zapol ho.
„Um, dobré... Na začiatok to stačí,“ zasmial sa Sato a hanblivo si poškriabal krk. Ebisu preklínal svoju dobrú povahu, lebo ako náhle zbadal, ako sa Sato obzerá, kam by sa mohol odpratať z tejto trápnej situácie, prišlo mu ho ľúto a zmäkol.
„Veci si zatiaľ môžeš nechať v obývačke, to vyriešime potom. A po tej tvojej prehliadke u doktora pôjdeme kúpiť nejaký futon,“ rozprával zatiaľ čo vyberal dva poháre z malej skrinky nad drezom a nalieval do nich kávu. „Dúfam že máš peniaze,“ dodal a naklonil sa aby naňho mohol pozrieť. Sato sa celý rozžiaril, bežal k taške a vytiahol peňaženku, v ktorej mal asi desať zlatých kreditných kariet.
„Super,“ skonštatoval Ebisu a v hrdle mu vyschlo. Bol to ďalší príznak toho, že ten, s kým mal dočinenia je člen mafie, na to nesmie zabúdať. Vzal hrnčeky a položil oba na malý pult v kuchyni. Položil do stredu cukor a z chladničky vzal mlieko. Kývol Satovi, že jedna šálka je jeho.
„Máš auto?“ spýtal sa Sato a bohato si nasypal do hávy cukru.
„Nie, ale cez ulicu prechádza električka, takže do školy sa dostaneme načas,“ odpovedal mu nezaujate Ebisu. Miešal si svoju kávu a pošúchal si oči. Zbadal, ako sa Sato tvári.
„To vážne? Nemáš auto?“ šokovane naňho pozeral tými hnedo-zelenými očami a vyzeral fakt prekvapene. Ebisu na to nič nepovedal, len presunul kamenné oči z kávy naňho. Sato si pod ťarchou jeho pohľadu odkašľal a uchlipol si z kávy.
„Jasné, veď prečo by si mal, no nie? Kto v dnešnej dobe potrebuje jedno, pf,“ Pil ďalej a už naňho nepozrel. Ebisu si pomyslel, že napriek tomu, ako sa k nemu jeho rodina správala bol zvyknutý na iné sociálne pomery. Smola. Ebisu pomaly dopíjal kávu a pozeral ako sa sekundová ručička posúva, až dosiahla 12. Bolo presne šesť. Ebisu dopil a položil pohár do drezu.
„O pól siedmej ide električka. Sato, dovtedy buď pripravený a urob niečo jesť, ja sa idem osprchovať.“ Ebisu nechal Sata samého v kuchyni a pobral sa do kúpeľne. Vyzliekol zo seba veci a postavil sa do malej sprchy v kúte. Zatiahol sivý záves a pustil teplú vodu. Naplnilo ho teplo a on sa uvoľnene oprel čelom o stenu pokrytú kachličkami. Na svoj vek bol Ebisu vskutku vysoký. Nebol športový typ, no nebol zasa lenivec. Mal v sebe zvláštnu gráciu, ktorá sa miešala s občasnou nešikovnosťou, a ktorej jeho stará mama hovorila havrania ladnosť. Neposilňoval často, ale chodieval behať, vďaka čomu mal pekne tvarovaný chrbát a stehná.
Vzal sprchový gél, namydlil si ruky a začal si umývať krk, hruď a brucho. Pomaly sa posúval nižšie, keď zrazu začul v kúpeľni zvuk. Odhrnul záves aby zistil, čo ten zvuk spôsobilo, pričom si prehrabol uhľovo čierne vlhké vlasy namydlenou rukou, aby videl. Na zemi kľačal Sato. Koberec pod ním bol zhúžvaný, akoby sa oňho potkol a začal hromžiť a ospravedlňovať sa.
„Ježíš, prepáč. Len som sa chcel spýtať kde máš....“ Sato zdvihol pohľad a zamrzol. Jeho hlas slabol a hovoril čoraz pomalšie.
„... hriankovač,“ dopovedal potichu s očami upretými na Ebisuovo telo. A role sa vymenili, pomyslel si Ebisu škodoradostne, keďže táto scéna sa predtým už stala. Nanešťastie, Sato nemal takú kamennú tvár, ako mal Ebisu a všetko sa v ňom dalo čítať ako nejakom lacnom časopise. Od vrchnej pery až po korienky vlasov mu vyskákali červené fľaky, až jeho modriny a zranenia takmer zmizli. Sánka mu dobre že nevypadla z pántov a Ebisu bol vo veľkom pokušení mu s veľmi sarkastickým úsmevom povedať tú istú vetu, ktorú mu povedal aj on: Čo je? Vidíš niečo čo sa ti páči? Lenže Sato kľačal len nejaký ten meter od neho, a nechcel byť nevrlý.
Miesto toho sa prestal mydliť, predklonil sa a natiahol a chytil Satovu bradu do prstov. Potlačil ju nahor a jemne mu ju zatvoril. Zostala mu na nej bublinka peny, ktorá mu stekala po krku.
„Hriankovač je v skrinke pod drezom tak ako toastový chleba, len treba otvoriť oči,“ zamrmlal Ebisu a zatiahol záves na sprche. Hehehee, taká malá pomsta. Začal sa zasa umývať a počúval, čo robí Sato na opačnej strane.
„Aha, hej jasné... s-sorry,“ koktal a vypotácal sa z kúpeľne. Ebisu sám sebe neveril, ale na perách sa mu objavil malý úsmev. Doumýval sa, vyšiel zo sprchy a poutieral sa. Omotal si ručník okolo bokov a pobral sa do izby. V byte bolo prekvapivo ticho a nikde Sata nevidel. V izbe si vzal čistú košeľu a obliekol si čistú náhradnú uniformu, keďže tá zo včera bola ešte stále pokrčená v sušičke. Včera rozhodne nemal silu premýšľať nad niečím takým primitívnym ako žehlenie, takže to nechal na neskôr a aj tak na to zabudol. Prečesal si vlasy, ktoré veľmi rýchlo schli, vzal tašku a vošiel do kuchyne.
Našiel Sata sedieť ako za trest za pultom, už prezlečený v uniforme a s rozpustenými vlasmi. Pred ním ležal nedotknutý sendvič s nátierkovým maslom, šalátom a vypraženým vajíčkom. Ten istý čakal aj naňho. Položil tašku ku stene a sadol si oproti nemu. Pustil sa do svojich raňajok a uznal, že ujdú. Sledoval ako sa Sato ošíva.
„Je to dobré,“ povedal a jedol ďalej a spokojne sledoval, ako Satova tvár nadobudla ešte ostrejší odtieň marhuľovej. Mal chuť sa rozosmiať, no jeho myšlienky prerušil zvonec, ktorý sa ozýval vždy keď električky prichádzali na zastávku. Obaja sa pozreli cez malé okienko v stene medzi drezom a skrinkou s pohármi, kde bolo perfektne vidieť strmí kopec, z ktorého sa práve spúšťala električka. Hltavo zjedli svoje chlebíky a rozbehli sa von. Ebisu narýchlo zamkol a spolu bežali na vlak.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
