Zámok a kľúč 2: Ja a on ?
Informace:
Pokračovanie krátkeho príbeh Zámok a kľúč. Dúfam že sa vám bude páčiť :)
S pozdravom, Misaki.
„To čo si mi včera povedal je pravda ?“pousmial sa na mňa, nežne pobozkal moju ľavú ruku a povedal:
„Áno, myslel som to vážne, naozaj ťa ľúbim. Chcela by si sa stať mojou milou ?“
„Č-č-čo ? Myslíš to vážne ? Nerobíš si zo mňa srandu ? Som ti naozaj dosť dobrá ? Tak to včera aj podľa teba bolo rande ?“ Ikuto ma objal a o pár sekúnd znova pustil.
„Prečo by som to nemal myslieť vážne ? Veď si nádherná ! Srandu si z teba nerobím, to by som asi nedokázal. Že váhaš, si to najúžasnejšie dievča ktoré som kedy stretol ! A áno, čo si si myslela že to je ? Pracovná večera ? Ach, prepáč trocha som to prehnal.“ povedal Ikuto začervenane. Znova ma objal a šeptom sa ma opýtal:
„Tak, aká je tvoja odpoveď ? Chceš sa stať mojou milou ?“ z Ikutovich očí priam žiarila úprimnosť a láska, no ako mu odpovedať ? Rada by som mu povedala že k nemu cítim to isté ako on ku mne, no ešte som nikdy nemala priateľa. Bojím sa že ak by nejaké veci zistil, opustil by ma. Ale mala by som mu dôverovať, veď mi už aspoň stokrát zachránil život a zaslúži si za to nejakú odmenu. Budem k nemu úprimná a priznám mu všetko.
„Ikuto, ja...“ prerušil ma vrzgot dverí, prišli do školy niekoľkí naši spolužiaci. Medzi nimi bola aj Nobu ktorá stihla zachytiť ako sa s Ikutom objímame. Ach nie, znova sa bude vypytovať čo je medzi mnou a Ikutom.
„Po škole to preberieme, dobre ? Aspoň budeš mať viac času na premyslenie.“ povedal Ikuto so smutným hlasom. Potľapkal ma po hlave a potom si sadol na svoju stoličku.
„Ikuto, ja čas nepotrebujem. Moju odpoveď určite poznáš. Poznáme sa len krátko, no moju dôveru si si vybojoval. Keď som s tebou cítim sa akoby snežilo každý deň aj keby zima prešla. Moja odpoveď je určite áno.“ Ikuto sa postavil a objal ma. Keď ma pustil uvidela som jeho oči, žiarili ešte viac než včera, keď snežilo. Pustil ma tak náhle až som začala padať. Keď to Ikuto zbadal chytil ma okolo pása a povedal :
„Princezná moja, dávaj si pozor, nechcem aby si si ublížila. Ak by sa ti niečo stalo nedokázal by som si to odpustiť !“ vyhodil na mňa šibalský úsmev a jemne na mňa vyplazil jazyk.
„Prosím nehovor mi princezná !“ povedala som začervenane. Ikuto na mňa pozrel vážnymi očami a povedal :
„Povedal som ti princezná kvôli tvojim nádherným vlasom. Sú kučeravé, dlhé a husté, dodáva ti to vzhľad mladej princeznej alebo grófky.“ Ikuto sa poklonil ako by som princeznou naozaj bola. Začervenane som sa naňho usmiala a zazvonilo na hodinu. Moje vlasy sú veľmi husté a dlhé tak mi na vyučovaní zavadzajú. Cez hodinu ich mám väčšinou v cope či v zapletanci, no po tom čo mi Ikuto povedal som si ich nechala rozpustené.
„Mei, zabudla si si gumičku ? Veď cez hodiny mávaš vlasy vždy zchytené.“ vytiahol si z lavice gumičku a podal mi ju. Bol úplne červený, bol úplne na zožranie. Asi začínam slintať, musím dávať pozor, inak nás učiteľka rozsadí. Schmatla som gumičku, poďakovala a rýchlo som si ju navliekla na vlasy. Ikuto sa usmial, ja som mu úsmev opätovala a potom sme písali ďalej.
„Mei, čo robíš po škole ? Máš čas ? Chcel by som ťa pozvať na jedno oficiálne stretnutie s mojou rodinou. Chcel by som im ťa predstaviť.“
„Č-č-čo ? Stretnutie s tvojou rodinou ? A čo ak sa im nebudem páčiť ? I-I-Ikuto, ja sa bojím.“ som celá roztrasená už len z pomyslenia na to že spoznám Ikutovu rodinu.
„Neboj, môj otec nehryzie. Vieš, ešte som ti to nestihol povedať ale bývam len s adoptívnym otcom.“ v jeho vždy žiariacich očiach sa objavil smútok.
„Viem aké to je, ja žijem s adoptívnou mamov. Ale je veľmi milá a sľúbila mi že nedovolí aby mi ona znovu ublížila.“ Ikuto ma objal a začal mi hladkať chrbát.
„Nemusíš hovoriť o ničom nepríjemnom, keď si pri mne, zabudnime na všetko zlé a zaoberajme sa len tým čo je pekné, príjemné a dobré. Chcem aby ti ten tvoj pekný úsmev zostal na tvári až kým nezačneme bojovať proti Franfurkom.“ po týchto slovách sme boli celý deň ticho. Ikuto sa na mňa raz za čas zaškeril a Nobu na nás zízala na tvári s výrazom Vám šibe? , ako vždy. Keď škola skončila s Ikutom sme sa pobalili a išli sme sa prezuť. Keď sme boli hotový zavolala som mame že budem meškať. Obliekli sme sa a išli sme von, znova snežilo. Bolo to ešte krajšie než včera. Asi o desať minút sme zastavili a Ikuto začal hrabať vo svojej taške, o pár sekúnd vytiahol kľúče a otvoril bránu. Ikutov dom bol veľmi pekný a čistý. Keď sme vošli našli sme na kuchynskej linke odkaz od jeho otca. Vraj odišiel na pracovnú cestu a vráti sa domov až o mesiac. Počkať, ak tu Ikutov otec nie je... Som s ním sama v jeho dome ?
„Mei, poď ukážem ti dom. Potom sa najeme a pôjdeme do mojej izby aby sme mali kľud.“ povedal Ikuto nežným hlasom. Jeho dom bol aj z vonka aj z vnútra nádherný. Zrazu sme sa objavili v jeho izbe, bola iná než akú som čakala. Bola čistá, uprataná a neboli tam žiadne plagáty s ženami, to ma potešilo. Sadli sme si na jeho posteľ a rozoberali sme ako nádherne tam je upratané aj keď tam žije len on so svojim otcom. Zrazu som v rohu jeho izby uvidela obal na husle.
„Ikuto, ty hráš na husle ?“ opýtala som sa ho začudovane
„Hej, raz za čas si zahrám. Prečo ? Ak máme už takúto hudobnú otázku, ty spievaš ?“
„Zvyknem si spievať ale nikdy som to neskúšala profesionálne. Bojím sa že by ma vysmiali.“ povedala som začervenane.
„Zaspievaš mi niečo ? Ak chceš ja ti potom na oplátku zahrám.“ Ikutovi na tvári svietil obrovský úsmev. Prikývla som na znak toho že mu zaspievam, zatvorila som si oči a začala som:
„There is a flover, within my heart, Daisy, Daisy! Planted one day, by a glancing dart, by Daisy Bell. Whether she loves me , or not, it´s hard to tell. Yet I am longing to share the lot of beautiful Daisy Bell!“
„Mei, toto bolo úžasné.“ Ikuto na mňa pozeral s obrovským záujmom. Znova ma objal a keď ma pustil, začal sa ku mne približovať. Prichádzal čoraz bližšie a bližšie až...
Pokračovanie nabudúce :)
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
