Je len moja - 4. kapitola
Informace:
Mama začína mať trocha obavy o správanie svojej dcéry. Príde na to, prečo sa Ariko správa v poslednej dobe tak trocha zvláštne? Príde na to, prečo sa tvári tak skleslo a čo ju zožiera? No nechaj sa prekvapiť v ďalšej kapitole.
Btw: Za prípadné chyby sa naozaj ospravedlňujem. :)
4. kapitola
Uprený pohľad. Smutný pohľad. Pohľad plný sĺz. Zúfalý pohľad. Pohľad plný spomienok a myšlienok. Bolo by sa dalo povedať, že bol taký otvorený až sa v ňom dalo jasne čítať, čo si mladé dievča hľadiace von z okna auta myslí a pritom to ani nemusela vysloviť.
Matka sa utrápene otočila znova dopredu, aby dávala pozor, kam ide. To ona mala totiž najväčšiu zodpovednosť za stav jej milovaného dievčatka. Možno sa nemala zmieniť o tom, že sa jej starému otcovi pohoršilo. Možno mala jednoducho povedať, že po ňu prídu, pretože ju potrebujú. Možno by si to tak nevšimla. Možno potom by sa netrápil. A tiež tu bolo ešte jedno možno, ktoré matku trápilo a totiž bolu tu fakt, že sa jej dcérka netrápi ani toľko tým, čo sa stalo jej starému otcovi. Možno sa jej niečo stalo v súkomnom živote. V tom, s ktorým sa nezdôveruje svojim rodičom už riadne dlho. Myšlienka na to, že by niečo také bolo možné, ju dosť znepokojovala. Tak rada by bola za jej úsmev. Úprimný a od srdca. Kedy ho naposledy videla? Nie, tak to nie je.. napomenula samus seba v duchu a zavrtela slabo hlavou. Opäť sústredila pozornosť na situáciu na ceste pred sebou. Nebolo to tak, že by sa už nebola viac usmievala. No od istého času jej to prišlo celé akési iné. Akoby sa to pre ňu stalo len akýmsi prázdnym nacivčeným gestom.
To, kedy sa to stalo, vedela určiť celkom presne. Mrzelo ju však, že sa jej dcéra so svojimi pocitmi nezdôveruje. A takto vyzerá akoby trpela omnoho viac.
Vo chvíli, keď sa už-už chystala prehovoriť do ticha, ktoré v aute nastalo, aby trocha uvoľnila atmosféru, hlava Ariko sa otočila trocha na bok. Pohľadom sa presunula na svoju mamu. Tá sa cítila trocha neisto. Vie snáď čítať myšlienky? pýtala sa sama seba v duchu.
Dcéra si len v tichosti povzdychla a potom sa zhlboka nadýchla. Na moment privrela oči a keď ich znova otvorila, hľadela na ňu úplne inými očami. Po slzách nebolo ani znaku. Zúfalstvo spolu s kopou bolesti sa tiež kamsi vytratili. Obdivovala túto mladú osobu. Tak veľmi ju obdivovala za to, ako vedela ovládať svoje emócie. Potom to však bola aj strach. Bála sa.. ako matka sa báť musela. Ak jej dcéra takto dusí v sebe svoje pocity, čo to môže v neskoršom veku spôsobiť?
“Mami,” ticho nakoniec narušila samotná Ariko. Oslovila ju. Má taký jemný hlások, uvedomila si. Vždy si to uvedomovala, ale tento raz možno o niečo viac.
“Za chvíľku tam budeme,” bola si vedomá toho, že Ariko nezaujíma táto informácia, no napriek tomu odpovedala práve takto.
“Áno, ja viem, ale to som nechcela,” pokývala hlavou.
“Čo ťa trápi?” znela nasledujúca otázka. Nádej na to, že by sa jej dcéra zdôverila sa znova prebudila. Alebo možno ani nikdy celkom nezomrela. Na chvíľu znova nastalo ticho. Zdalo sa, že Ariko premýšľa. Čo ju trápi? Vyzerá to dosť vážne…
“Vieš..” prehovorila po chvíľkovej odmlke, “mám pocit, že svojim odchodom som mohla ublížiť niekomu, na kom mi práve začalo záležať.”
Toto je sen. Toto je asi naozaj len sen. Je to len ilúzia alebo ju práve dcéra nepriamo požiadala o pomoc? Nie, z tejto situácie sa nechcela tešiť. Ariko riešila nejaký problém a preto by sa mala sústrediť hlavne na to, aby jej nejako pomohla vyriešiť ho,
“Prečo si to myslíš?” spýtala sa jej, aby dokázala lepšie porozumieť jej problému.
“Pretože, kým si mi nevolala, čakala som na koniec zápasu, aby som si mohla pohovoriť s osobou, ktorej som sľúbila, že neutečiem pred svojimi problémami, ale… potom si volala ty a hovorila si, že starému otcovi sa pohoršilo a ja som proste odišla. Mám teraz dosť hlúpy pocit, pretože som si istá, že mu to ublížilo..” zo začiatku sa snažila vyjadrovať v naurčitom čase o osobe, ktorej niečo také sľúbila, ale nakoniec sa predsa len nechtiac preriekla. Je to chlapec… ona sa trápi chlapcom
“A myslíš si, že vo chvíli, keď si sa rozhodla odísť si spravila zle?”
“Neodpustila by som si, ak by som nešla domov, no teraz si asi nedokážem odpustiť, že som niekomu ublížila,” pokývala hlavou. Opäť mala ten zúfalý výraz ako pred chvíľou. “Cítim sa dosť rozpoltene.”
“Ariko, ak ide o vzťah s niekým, kto ti je blízky a dokáže pochopiť tvoje rozhodnutia, potom by si nemala trpieť podobnými pocitmi. Mala by si skôr mať istotu, že tvoje rozhodnutie bude rešpektovať a porozumie tvojej situácii. Ak máš pocit, že si sa ho nejako dotkla, skús za ním prísť sama po víkende a uvidíš, ako sa bude tváriť.”
“To nedokážem..” začula tiché vzdychnutie. Očkom mrkla do spätného zrkadla, aby videla, ako sa tvári. Nebolo to práve nadšené.
“A to sa chceš kvôli tvojej zbabelosti utápať v smútku celý víkend? Jednoducho by si to mala spraviť, som si istá, že sa tým nič nepokazí.”
“Ja neviem… ja už nič neviem.. ja už ani neviem poriadne, čo cítim..” toto znelo ako volanie o pomoc.
“Tak mi to popíš trocha bližšie..” vyzvala svoju dcéru a s autom zašla do jednej z bočných uličiek dediny, v ktorej vyrastala. Pomaly sa blížili k miestu. Nechcela na to však nijako upozorňovať, ba dokonca trocha spomalila, aby tak skoro nedorazili do ciela.
“Mami..” Ariko znova oslovila matku.
“Áno?”
“Ja asi niekoho ľúbim a mám pocit, že on si to uvedomuje tiež a že by to mohlo byť obojstranné, ale neviem, či som na niečo také prirpavená..”
V aute nastalo ticho.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.