Je len moja - 2. kapitola
Informace:
Ariko nerada zostáva doma sama, navyše nie, keď má hromadu povinností pred sebou. Zdá sa však, že napriek všetkému sa jej nikto na názor nepýta. Podarí sa jej nakoniec stihnúť splniť všetky povinnosti, ktoré si určila do začiatku zápasu? A pôjde naň nakoniec? A čo myslíte, ako sa naša hlavná hrdinka vyrovná s prvými náznakmi prichádzajúcej lásky? Prijme tento pocit s otvorenou náručou alebo sa bude snažiť vyhnúť akémukoľvek konfliktu? No, nechajte sa prekvapiť a pustite sa do čítania.
Budem rada sa všetky vaše krásne komentáre. :)
2. kapitola
Drahá Ariko,
dnes doobeda nám volali tvoji starí rodičia a vyzerá to tak, že nejaký čas budeš musieť zostať doma sama, pretože starý otec sa necíti veľmi dobre a stará mama potrebuje našu pomoc.
Nechali sme ti nejaké peniaze, avšak míňaj ich s rozumom, pretože naozaj nevieme kedy sa vrátime. Nehnevaj sa na nás a hlavne sa veľa uč, keďže ťa teraz čaká množstvo písomných skúšok.
Tvoji milovaní rodičia
P.S.: Ak by si mala akýkoľvek problém, neváhaj a zavolaj, telefóny máme ešte stále so sebou.
Popísaný zdrap papiera zhúžvala v dlani a zahodila do koša. Tak veľmi nerada zostávala doma sama, no zdalo sa, že nikto sa jej na názor pýtať nemieni. Potichu si vzdychla a roztvorila chladniču, v ktorej, ako zistila, mala pripravený obed. Opäť si povzdychla a vybrala ho. jedlo vložila do mikrovlnnej rúry, aby sa jej zohrialo a kým sa zohrievalo, rozhodla sa skontrolovať stav domácnosti.
Nahliadla do koša, kde sa nachádzalo prádlo pripravené na pranie. Bol celkom plný. Prv, než odíde pravdepodobne by mala niečo dať prať.. a tiež možno niečo ožehliť z už opraného prádla. No ak to aj nestihne všetko, počká si ju to na ďalší deň. "Dúfam, že to stihnem, pretože cez víkend nebudem mať už toľko času.." zamyslela sa nahlas a začala pripravovať do práčky prvú várku prádla. Všetko si šikovne nastavila, vymerala a nakoniec práčku spustila a vrátila sa do kuchyne, kde si z mikrovlnnej rúry vybrala už zohriaté jedlo a usadila sa s ním za stôl.
So žehlením nakoniec skončila hodinu pred svojim plánovaným odchodom. Bola so sebou nesmierne spokojná, podarilo sa jej splniť jednu úlohu, ktorú si určila. Poukladala ožehlené prádlo do skríň a rozhodla sa, že prv, než vyrazí na zápas, osvieži sa v sprche. Prichystala si nejaké čisté prádlo a zavrela sa v kúpeľni, kde zo seba zhodila všetko oblečenie. Venovala chvíľkový pohľad svojmu obnaženému telu. V tej krátkej chvíli vymenovala všetky jeho chyby a rýchlo vkĺzla pod teplú vodu.
Sprcha bola viac než príjemná. Ariko sa trocha upokojila a prinútila sa myslieť na trocha iné veci, než na to, že je znova sama doma, možno (ak sa k tomu odváži) si k sebe pozve niektorého zo spolužiakov na víkend, aby sa spolu venovali učeniu. Najlepšie by bolo, ak by ten niekto zo spolužiakov bolo dievča, pretože dosť pádne pochybovala o tom, že by sa s chlapcom dokázala čo len trocha niečo naučiť. Stále by musela myslieť na rôzne veci a s najväčšou pravdepodobnosťou by na testoch pohorela. A to akurát nechcela. Okrem toho, k nej by asi žiadny chalan dobrovoľne nešiel.
Vyšla zo sprchy a začala si obliekať čisté oblečenie. Vlasy si presušila fénom a začesala do drdolu, aby jej nezavadzali. Umyla si v rýchlosti zúbky a trocha sa upravila, predsa nemusí vyzerať akoby práve vstala, aj keď je to len zápas chalanov, ktorí si pravdepodobne ani nevšimnú, že sa uráčila doraziť.
Kým vyrazila z domu, vypla práčku a vyvešala oblečenie, ktoré v nej bolo. Uistila sa, že okná sú pozatvárané a že v jej v taške je všetko, čo bude potrebovať, aby sa mohla učiť. Keď to všetko mala už niekoľkokrát skontrolované, bol už najvyšší čas na to, aby vypadla z domu. Zamkla teda dvere a vyrazila na cestu.
Pomalým pohybom položila ruku na kľučku a ešte pomalšie ju začala tlačiť smerom nadol.... Teraz, keď konečne bola na mieste, prišlo jej, že tu akosi nemá čo robiť. Načúvala zvukom ozývajúcich sa zvnútra. Zdalo sa, že tam prevláda celkom zaujímavá atmosféra. Počula dievčatá, ktoré vášnivo povzbudzovali svojich favoritov a tiež chlapčenské výkriky, či rýchle zmenu v postavení. Kričali si pokyny, ako ďalej pokračovať. "No.. prinajmenšom to stojí za pokus.." povzbudila sa a konečne sa odhodlala vstúpiť dnu.
"Výborne Kuroko!" ozvalo sa radostné jasanie a naskytol sa jej zaujímavý pohľad na hráčov na ihrisku, ktorí si naplno užívali hru. Rozhliadla sa po okolí a zamierila si to k jednej z lavičiek.
"Ariko.. Ariko.. tu.. tu!" začula najprv volanie a následne aj mávajúcu ruku a neskôr si uvedomila, že to je vlastne kamarátka, ktorá na ňu máva. Jemne sa usmiala a zamierila k nej.
"Neverila som, že ťa naozaj presvedčí.."
“No vidíš, tak sa mu to predsa len podarilo,” zľahla sa usmiala a roztvorila batoh, aby mohla vytiahnuť jednu z učebníc, ktoré v ňom mala sporadicky usporiadané podľa obtiažnosti na učenie. Rebríček obtiažnosti si zvolila podľa svojho úsudku a štúdijných možností. Mira ju hodnú chvíľu len tak sledovala a obočie jej vystrelilo smerom nahor, keď si uvedomila, že kamarátka si na zápas priniesla všetky učebnice z predmetov, z ktorých ich čakajú skúšky. Nikto z prítomných v telocvični by nebol schopný spraviť niečo také šialené. Vlastne, to by nebol správny výraz. Nikto okrem nej by nebol schopný spraviť niečo také šialené, to je ten správny výraz, ktorý mala na jazyku.
“Tuším už začínam chápať, ako sa mu podarilo presvedčiť tvoju maličkosť, aby nás poctila prítomnosťou na tomto zápase,” prehovorila po chvíli do ticha, ktoré nastalo.
“Jednoducho mi tvrdil, že moja prítomnosť povzbudí Seirin tím,” pohľadom v rýchlosti prebehla po ihrisku, na ktorom sa odohrával ďalší zo súbojov medzi hráčmi, “zdá sa však, že si takmer nikto nevšimol, že som dorazila.” Z úst jej vyšiel tichý povzdych a uprene sa zahľadela na Koganeia, ktorý práve na ihrisku vyhral súboj o loptu a šikovnými pohybmi ju hodil svojmu spoluhráčovi - ďalšiemu zo spolužiakov, Hyugovi, ktorý využil príležitosť na to, aby skóroval.
“Naozaj je toto len prípravný zápas Seirin-u medzi spoluhráčmi?” spýtala sa tichým hláskom, no napriek tomu však mohla byť na istom, že spolusediaca ju počula via, než dobre, “berú to celkom vážne.”
“Ja sa im ani nečudujem,” na krku cítila Mirin pohľad. Otočila sa na ňu a pohľady sa im stretli, “počula si predsa ich prísahy, ktoré predniesli, keď mal byť príhovor do nového školského roka, nie?”
“Zdá sa, že náš basketbalový tím sa rozhodol zaviesť si zopár tradícií, ktoré budú dodržiavať..” zľahka sa usmiala, “spomínam si na to celkom jasne, odznelo tam pár zaujímavých záväzkov. Naozaj som zvedavá, ako to bude tento rok prebiehať. Minulý rok sa im to nepodarilo, ale v podstate by som povedala, že s niečím takým počítali aj napriek tomu, že do poslednej chvíle verili, že sa im podarí dostať sa krôčik ďalej než sa dostali.”
“Tak sa mi zdá, že vnímaš dianie na basketbalovom ihrisku viac, než priznávaš,” Mira nechápavo zavrtela hlavou, “ako je to možné? Myslela som, že sa o športy minimálne posledný pol rok nezaujímaš.”
“Myslím, že to bude z veľmi veľkej časti preto, že s Kogom sa veľmi často dostávame k téme basketbalu ako takému,” zamyslela sa nahlas.
“No áno, aj dnes tu si vlastne len kvôli nemu,” chytila sa Mira-chan za hlavu, “ako to s vami vlastne vyzerá?”
“Je to len čisto priateľský vzťah,” odpovedala možno až trocha prirýchlo. Z dôvodov, ktorým celkom nerozumela, sa jej začala do tváre hrnúť červeň. Nemala rada témy tohto druhu nikdy predtým a očividne sa to nezmenilo. Už sa pomaly začínala čudovať, že jej Mira dala celkom dlhý čas pokoj s nejakými dohadzovačkami. Teraz si to však pokazila. Zjavne ju znova chytila mánia: “Daj Ariko s niekým dokopy”.
“Tak čisto priateľský, čo?” začala si ju kamarátka prehliadať podozrievavým pohľadom.
“Prestaň, už som ti niekoľkokrát zdôraznila, že za to nestojím…”
“Dievča, ja si myslím, že ak za to ty nestojíš, tak potom neviem kto..” zacítila náhle zovretie na svojom ramene, čo ju prinútilo prudko sa otočiť. Pohľady sa im stretli takmer v sekunde. Začínala znova červenieť v tvári a srdce sa jej prudko rozbúšilo. Bože, prečo na len na ten zápas vlastne chodila? Toto rozhodne nepotrebovala a pravdepodobne ani nechcela.
Už-už sa chystala vstať, keď vtom si uvedomila, že Koga ju tisne rukou smerom nadol, čím jej marí plán. Robí to úmyselne alebo si toho ani nie je vedomý?
“Čo tu robíš?” spýtala sa a v sekunde oľutovala, že túto hlúpu a otrepanú otázku vôbec vypustila z úst.
“Čakal by som trocha viac radosti z tvojej strany, prišiel ťa predsa pozdraviť Koganei!” žiarivo sa na ňu usmial a musela si priznať, že vyznela trocha hlúpo a nezdvorilo.
“Nechcela som byť nezdvorilá, len ma to jednoducho prekvapilo,” ospravedlnila sa a začula Mirin smiech za svojim chrbtom.
“Dievča, ty si beznádejný prípad..” počula ju hovoriť pomedzi smiech.
“Čo ste to tu vlastne riešili?” spýtal sa Koga.
"To nie je po..."
"Ariko ťa miluje!" skočila jej do reči Mira, ktorá bola presvečená o tom, že je to pravda.
"Naozaj?" znela jeho prvá reakcia na novinku, ktorú sa práve dozvedel. Pohľadom sa presúval z jedného dievčaťa na druhé a čakal na ich ďalšiu reakciu.
"Už som ti predsa predtým povedala, aby si s tým dala pokoj, nie je to pravda.." hájila si Ariko svoj názor pred tým, ktorý si vytvorila jej kamarátka a snažila sa ho vsugerovať ostatku spoločnosti. Problém však bol ten, že jej názor takmer nikdy nikto nerešpektoval, čo by mohlo byť v niektorých prípadoch trocha problémom. Hlavne pokiaľ šlo o situáciu, akou bola tá, ktorá nastala.
"A ja som tiež povedala, že si to ešte neuvedomuješ.."
"Myslím si, že sama musím najlepšie vedieť, čo si uvedomujem a čo nie, a moje pocity nie sú žiadnou výnimkou!" zvýšila hlas na svoju spolužiačku. Oboch spoločníkov prekvapil zvýšený tón hlasu, ktorý použila, pretože toto dievča nebolo osobou, ktorá by bola zvykla zvyšovať hlas. Prečo ho teda teraz zvýšila? Odpoveď v tom momente mala možnosť poznať jedine samotná Ariko. Nikto ďalší si nemohol byť v tejto situácii istý, prečo jej hlas nabral na výške a podráždenom podtóne.
V tom momente sa dievčine hnali hlavou rôzne myšlienky. Snažila sa usporiadať si ich a zachovať, ako vždy, pokojný postoj k situácii, v ktorej sa ocitla. Z neznámych dôvodov, a sama nevedela, ako si to vysvetliť, sa nedokázala celkom upokojiť. Srdce jej neustále prudko búšilo a v hlave mala taký chaos, že si ani neuvedomovala, na koľko zvláštnych vecí vlastne myslí.
"Ari-chan.." ozval s Koga spolu s kamarátkou takmer v jednom momente. Uvedomila si, že nemala kričať. Z priateľského uvoľneného prostredia sa naraz stalo celkom napäté a nepríjemné.
"Prepáčte, nechcela som kričať..." ospravedlnila sa potichu, čo dosť kontrastovalo s jej predchádzajúcim vysokým tónom hlasu. "..tuším už pôjdem, takto sa nikdy nič nenaučím." Po svojich posledných slovách sa pokúsila znova postaviť zo svojho miesta a tentoraz sa jej to aj naozaj podarilo, keďže Kogovo zovretie ramena už nebolo zďaleka také pevné ako ešte pred pár minútami.
“Mohla by si, prosím, prestať odchádzať zakaždým, keď sa ocitneš v situácii, s ktorou sa nedokážeš vysporiadať okamžite?” poprosil ju Koganei. Šokoval ju vyčítavý tón, ktorý použil. Otočila sa, aby mu niečo povedala, no v momente, keď sa chystala prehovoriť, ktosi ju prerušil: "Ehm, Koga, nerád narúšam tvoje problémy, ale Riko ťa prosí, aby si sa vrátil k tímu, potrebujeme ťa."Nestihla akosi postrehnúť, kto to vlastne hovorí, kým jej pohľad nepadol trocha nižšie pod úroveň Kogovej brady. Ten chalan, kde sa tam vzal? Až to ňou hrklo.
"Mohla by si vydržať do konca zápasu?" chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že jeho slová boli ešte stále adresované jej, “aspoň raz neodíď.”
“Neboj sa, postarám sa, aby neodišla, v pohode bež, Riko ťa potrebuje,” zapojila sa po dlhej dobe aj Mira, čím Ariko zmarila nádeje ešte sa nejako vykrútiť a vypariť sa.
“Neodídem,” dodala a znova sa usadila na miesto na lavičke, aby mu naznačila, že sa to naozaj nechystá spraviť, “hlavne už bež, aby si nemal problém.”
“Vrátim sa hneď, ako sa bude dať,” uistil ju, načo so svojim prváckym spoluhráčom odbehol.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
