Je len moja 1. kapitola
Informace:
A príbeh sa môže začať. :)
1. kapitola
".. a prvorado majte na vedomí, že na budúci týždeň sú písomné previerky, ktoré majú za úlohu preveriť vaše vedomosti do najmenších detailov, takže by ste sa mali poriadne pripraviť." Stihla oznámiť profesorka skôr, než zazvonilo na koniec poslednej vyučovacej hodiny. Nebola si síce istá, či ju všetci žiaci dostatočne vnímali, no ak ju aspoň niekto vnímal, mala nádej, že to dajú do podvedomia aj tým, ktorí boli duchom kdesi mimo. Mala túto triedu veľmi rada aj napriek problémom, ktoré jej občas spôsobovali. No predsa sú to len decká v puberte, ktoré ešte občas nevedia, čo so sebou a svojim časom. Práve preto im to nemohla dávať za zlé. Keď bývala v ich veku, tiež veľmi často stvárala podobné vylomeniny napriek tomu, že dnes by to do nej už nikto nepovedal.
Keď vyšla z triedy, žiaci sa smelo začali stavať zo svojich miest a baliť si učebnice. Každý z nich sa už tešil na víkend, ktorý mali pred sebou. Každý dával najavo svoju radosť po svojom.
"Ariko, ty sa snáď vôbec netešíš.." prehovorila dievčina s krásnymi plavými vlasmi a modrými anjelsky neodolateľnými očkami ku svojej kamarátke, ktorá zamyslene hľadela von oknom a, bez toho, aby si to nejako uvedomovala alebo do toho dávala akúkoľvek energiu, vkladala si učebnice a poznámkové zošity do svojho batohu. Keď si uvedomila, že k nej ktosi prehovoril, prudko sa strhla a vrátila sa do reality.
"Hm, prosím?" otočila sa so spýtavým pohľadom na svoju spolužiačku.
"Ty ani nevnímaš, čo ti človek hovorí.." povzdychla si kamarátka, "naznačovala som ti, že by si si tento deň mohla trocha viac užiť, pretože cez víkend nás čaká učenie. Plánuješ niečo?"
"Plánujem ísť domov a začať sa učiť už dnes," oznámila svoj postoj. Nemala rada piatky. Nemala ich rada preto, lebo jej prinášali mnoho spomienok a tiež so sebou prinášali fakt, že v podstate ich nemala s kým tráviť tak, aby sa skutočne zabavila, preto uprednostňovala chodiť domov a učiť sa alebo sa venovať svojim záľubám. Keďže v ten piatok si nemohla dovoliť akúkoľvek zábavu, rozhodla sa pre učenie.
"Neblázni, budeš mať na to celý víkend, poď konečne niekam von, za posledných pár mesiacov si nikde nebola. Určite ti nerobí dobre byť stále doma, mala by si sa ísť niekde zabaviť.."
"Prepáč, ale obávam sa, že doma mám aj tak ešte nejaké povinnosti okrem učenia, takže dnes to asi nepôjde, možno inokedy.." konečne sa jej podarilo napchať do tašky všetky svoje veci, zapnúť ju a mohla vypadnúť. "Tak sa teda maj pekne a uži si večer.." rozlúčila sa so svojou kamarátkou a namierila si to von z triedy.
"Beriem ťa za slovo!" zakričala za ňou ešte spolužiačka.
Keď vyšla von z triedy, z hrdla jej vyšiel tichý povzdych a vykročila po schodoch dole do šatní, kde sa prezula a navliekla sa seba jednoduchý kabátik so šálom, ktorý si zľahka obmotala okolo krku, aby mohol plniť svoj účel. Bola pripravená na odchod.
Tašku si prehodila cez rameno, spod popruhu si bolestivo povyťahovala vlasy a zamierila von zo šatní znova raz pohrúžená do vlastných myšlienok. Nevšimla si spolužiaka, okolo ktorého prechádzala.. teda, kým ju nezastavil.
"Ari-chan, síce som počul, že máš doma povinnosti, ale nezašla by si večer podporiť náš školský tím na prípravnom zápase?" oslovil ju s prosbou. Tento chlapec bol zo školského basketbalového družstva, to ona vedela veľmi dobre a tiež vedela, že ich v blízkej budúcnosti čakajú náročné zápasy, na ktoré sa teraz pripravujú. Dosť často členov družstva počula rozprávať sa o tom v triede či šuškať si kdesi na chodbe. Vnímala to, aj keď to nedávala nejako veľmi najavo.
"Koga.." oslovila potichu svojho spolužiaka. On sa vždy tak veľmi snažil zapojiť ju do ostatných školských aktivít napriek tomu, že ona sa v poslednej dobe radšej držala bokom a nechcela sa nechať presvedčiť ani od najlepšej kamarátky akú si kedy mohla priať.
"Nemôžeš predsa celý večer sedieť doma, okrem toho učebnice a zošity si môžeš priniesť aj do telocvične. Tvoja spoločnosť nás naozaj podporí, budú tam aj ostatní spolužiaci," zabránil jej v zápornej reakcii na jeho ponuku. Nemala rada, keď to robil. Keď to totiž nezamietla hneď, bolo omnoho ľahšie presvedčiť ju rozumnými argumentami. Musela mu uznať, že jednoznačne vedel, aká je.
"Kto ti hovoril, že chcem zostať doma?"
"Mira-chan niečo spomínala, vraj má pocit, že sa zase uzatváraš do seba... prosím, príjdi, môžeš sa tam naozaj aj učiť.." na tvári sa mu objavil prosebný výraz.
"O koľkej začínate?"
"O siedmej večer.. tak prídeš?" rozžiarili sa mu očká.
"Uvidím, čo sa dá robiť.." odpovedala neurčito.
"Počítam s tebou!" zvolal nadšene a vrhol sa jej okolo krku. Strnula. Takúto reakciu naozaj nečakala. Občas mával dosť bláznivé nápady, ale toto spravil po prvýkrát odkedy si ju začal viac všímať. Vlastne si už ani nedokáže spomenúť, kedy si ju začal všímať. Jednoducho sa rozhovory s ním zrazu stali súčasťou jej života.
"Uhm..Koga, dusíš ma.."
"Ach, prepáč, nechal som sa uniesť.." opäť ju pustil a odstúpil, "každopádne, teším sa na tvoju prítomnosť."
"Prepáč, ale teraz naozaj budem musieť ísť, aby som do siedmej stihla všetko, čo si nemôžem vziať so sebou," na tvári sa jej mihol slabý úsmev. Koga chápavo pokýval hlavou a nechal spolužiačku ísť.
Ešte hodnú chvíľu sledoval zamyslene jej vzďaľujúci sa chrbát, kým mu nezmizol z dohľadu. Keď sa tak po nejakom tom čase stalo, otočil sa a vykročil ku skrinke, ktorá mu patrila veselo si popiskujúc melódiu pesničky, ktorú počul ešte v to ráno a odvtedy sa mu nepodarilo vytriasť ju z hlavy.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
