Mačacie oči - 1. Časť
Informace:
Príbeh... alebo rozprávka... ??
Musím sa samej seba pýtať...
Však posúďte vy...
Sedím pri okne a pozerám sa do okna. Sneží... Vonku začalo snežiť... Zdvihnem zrak, otvorím okno a vystrčím hlavu.
,,Jé... vonku sneží...!" od radosti vykríknem.
Konečne niečo čo poteší. Po celí ten čas nič zaujímavé...Konečne sa niečo deje.
Ešte chvíľu sa pozerám z okna no potom idem za nevlastnou sestrou Kirou.
,,Kira... pozri vonku sneží... nie je to super?" vysmiata sa pýtam.
,,To predsa každý rok Ichigo... nie je to nič zaujímavé!" kritycky mi odpovedá.
,,Hm... stále si taká zlá..." urazene odpovedám.
,,Heh, ja viem..."
So skriveným úsmevom odchádzam z domu. Padá krásny biely sneh. Cítim ako keby som bola volná.
,,Hm... je to ako keby padala tá najhebkejšie perie." poviem si pre seba.
Prebehnem okolo záhrady až dojdem ku zamrznutému jazeru. Dotknem sa ho špičkou nohy no nič sa nestane, tak naň stúpim celou nohou. Každým švihom som ďalej od brehu a bližšie k druhému brehu. Puká... Ľad puká...!
,,Padám... padám do hlbiny..."
,,Nemôžem s-sa nadýchnuť..." pomyslím si.
,,Cítim že... moje telo... opadáva..."
,,Počujem...hlas..."
,,Tvoje očká sa zatvárajú,
tvoj úsmev už niet..."
,,Tvoje srdce sa zatvára,
a tvoj hlások vybledne."
,,Ublížiť ti nechcem,
lásku chcem ti dať."
,,Na tvoju tvár ti bozk chcem dať..."
Zatvorila som oči... a zaspala.
,,Ichigo!... Ichigo! Prosím... otvor oči! Prosím..." naliehavo kričala niaka žena.
Otvorila som moje modré oči...
,,Ach ... Ichigo..." povedala moja nevlastná mama. Do jej očí sa ryli slzy. Vedľa nej stála Kira.
,,Mama... K-kira... č-čo sa s-stalo?" so oslabeným hlasom som sa pýtala.
,,Prepadla si sa ... ľad ten nátlak nevydržal..." so sklesnutým hlasom povedala Kira.
,,Ichigo ty si to nepamätáš?" prekvapene sa pýtala Kira.
,,N-nie... p-pamätám si len ten h-hlas... a tu jemnú m-melodiu p-piesne..." koktavo som povedala.
Mama a Kira sa na seba ustarostene pozreli.
,,Ichigo zlatko... to mohol spôsobiť ten šok." pozrela sa mi mama do očí a zovrela mi ruku.
Ja som sa na ňu len usmiala...
No aj tak som určite počula ten hlas...
Za ten čas čo som bola v nemocnici som nad tým neustále rozmýšľala... behala mi po hlave stále tá istá pieseň...
,,Tvoje očká sa zatvárajú,
tvoj úsmev už niet...
Bola to... bola to uspávanka...
No od toho momentu som tušila že celí môj život sa od základu zmení...
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
