Svet plný tajomstiev - 1. Diel
Informace:
Yukki... chúďa Yukki... zažíva najväčšie peklo vo svojom živote....
Krv. Všade navôkol sa rozprestierala krv. Stála som ako zarazená a dívala som sa ako zabíjajú moju matku. Spadla na zem. Jej zelené oči naplnila krv. Ukázala mi svoj posledný úsmev a skonala.
,, Nie! Nie! Nie! Prosím... vstaň!" prosila som ju.
,, Mama prosím... vstaň!"
,, Prosím... Prosím," so slzami v očiach som na ňu kričala.
Jeden z vrahov mi z celej sily vrazil do oka. Valila sa mi z nej červená tekutina... krv.
,, Nie!!!... Prosím už dosť!" vrieskala som z celých pľúc.
Kopol ma do hrude čo ma odstrčilo dva metre do zadu. Z úst mi vyprskla krv. Oko som mala celé napuchnuté.
,, Prestaňte... ja vás prosím," šepla som.
Jediné čo som počula boli kroky a hlasný smiech. Odchádzali. Nakoniec mi zmizli z dohľadu. Postupne sa mi zatvárali oči až som upadla dom komy.
Prebrala som sa v nemocnici. Nepamätala som si z tejto hroznej príhody nič. Pozerala som sa zo strany na stranu. Všetko bolo biele. Všimla som si vedľa mňa niaky cez ktoré boli napojené tenké hadičky ktoré viedli do môjho tela. Pretekala cez ne červená tekutina. Krv. Z očí mi vytriskli slzy. Stekali po tvári a dopadali na bielu obliečku. V hlave mi behali otázky: Čo sa to so mnou deje? Čo sa stalo? Prečo plačem?...
Čím dlhšie som nad tým rozmýšľala tým viac slz zo mňa vyšlo.
Otvorili sa dvere, dnu vošiel doktor. Sadol si na kraj postele a spýtal sa.
Prosím vás slečna, môžem sa vás spýtať na vaše meno?
Ano. Moje meno jediná vec ktorú som si pamätala.
,, Moje meno je... je... Yukki... moje meno je Yukki," tichým hláskom zo mňa vyšlo.
,, A druhé meno?" súrne sa ma pýtal doktor.
,, To... si... už nepamätám. Viem len to že menom sa volám... Yukki," zakoktávala som sa.
,, Aha... ak si spomeniete tak mi potom povedzte," prísne povedal a odišiel.
Bola som sama. Sama zavretá v bielej miestnosti. Mala som strach no cítila som aj pocit bezpečia. Dívala som sa na stenu z ktorej každú chvíľu odpadával kúsok omietky. Za celé hodiny ma nikto nenavštívil. Plakala som, snažila som sa niekoho zavolať no nikto nikde.
Po chvíli snaženia o zavolanie niekoho som to vzdala a ľahla si. Zavrela som oči a zaspala som.
Znovu som ich otvorila ale nebola som v bielej miestnosti, všade bolo temno. Nikde nikto. Skrčila som sa.
,, J - je tu n - niekto?" vyhrkla som.
Nikto sa neozýval tak som zvýšila hlas a spýtala som sa:
,, Je tu niekto?!"
Kroky. Započula som kroky. Boli čím ďalej tým bližšie. Mala som strach...
Z tej hustej temnoty vyšiel chlapec. Zhýkla som.
Jeho havranie vlasy boli od ... od ... krvi. V jeho očiach bolo vidieť hnev, stratu, no aj smútok. Blížil sa ku mne. Takmer sa ma dotkol...
,, Ach...!" skríkla som.
Obzerala som sa okolo seba. Všetko bolo ako predtým. Znovu som bola v tej bielej miestnosti.
Môj tep sa postupne upokojoval...
Premýšľala som nad tým čo sa mi to stalo... V tú chvíľu som si myslela že je to len obyčajný sen... no skutočnosť bola omnoho horšia...
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
