♥Mori no monogatari♥ (Prolog)
Informace:
Po dlhej dobe.. Vlastne po pár rokoch, je tu zas príbeh od Shikori. Už mi chýbali tie staré časy kedy som písala príbehy s prázdnou zasnenou hlavou. Tento je venovaný istej osobe, ktorá mi dala sľub. Sľub, ktorý mi zasiahol srdce. Sľub o tom, že bude vždy stáť pri mne, že budem navždy v jeho srdci. Pomerne naivné, že tomu verím.. všakže. Človek, ktorý je zamilovaný pácha hlúposti a myslí iracionálne. Ale to je na tom ta najväčšia zábava. Dúfam, že vás tento prológ nadchne a budete chcieť pokračovanie.
Vaša Shikori♥
Tento príbeh vypráva o tom čo bolo ešte predtým ako ľudia prestali veriť v mágiu a kúzla.
Kedysi dávno žila jedna víla. Bola to ochránkyňa obrieho lesa neďaleko jednej malej dedinky. Mala na starosti vše čo v ňom žilo a bolo. Jej spomienky nezasahovali príliš ďaleko, zjednodušene povedané. Nevedela ako dlho tam bola, odkiaľ prišla dokonca ani jej meno. No vedela, že musí zotrvávať a chrániť les pred jeho skázou. A tak žila ďalej. po dobu veľa a veľa rokov. Až jedného dňa istého roku keď si len tak vykračovala popri vodopáde, zbadala nejakú postavu. Bola to postava muža. Opatrne sa za ním vydala. Vyzeralo to, že sa stratil a tak ho jemne štuchla do ramena a šepla jemným hlasom. ,,Stratil ste sa, pane?". Muž sa otočil, no nič nevidel, iba pocítil prchavý dotyk na jeho rameni. Ešte chvíľu sa díval na miesto kde stála víla, no nakoniec sa otočil a odkráčal. Vílu to veľmi prekvapilo. Pre ľudské oko sa stala neviditeľnou, to znamenalo, že jej osamelý život bude ešte dlhší než si myslela.
Od jej prvého stretnutia s človekom do lesa začalo chodiť čoraz viac a viac ľudí. No, ani jeden z nich vílu nevidel. A tak ubehli stovky rokov. Pre ňu sa nič nemenilo, jej čas sa od toho ľudského dosť líšil. Čož zapríčinilo, že i skoro vôbec nestárla. Ona sa nezmenila, no les ,ktorý mala chrániť áno. Ľudia začali kácať stromy a tak z kedysi majestátného lesa. ostal len nie moc veľký lesík a pár stromami a vodopádom. Tým istým okolo, ktorého šla v deň keď stretla strateného muža. Väčšina zvierat čo v lese žilo zabili ľudia a odniesli si ich ako trofeje. Iné zas stihli utiecť kým sa ešte dalo. No víla nemohla. Nemohla opustiť to miesto... bola k nemu pritiahnutá. Nedokázala ho ochrániť, ale nedokázala ho ani opustiť. A tak čas išiel ďalej a ona chradla pri starom vodopáde. Až kým si k nej jedného letného dňa neprisadol neznámi chlapec. Mohol mať najviac okolo 17 rokov. Víla si to ako vždy nevšímala, pretože tušila, že ju i tak nevidí. Tak ako všetci ostatný. No všetko sa zmenilo keď sa k nej nahol a s úsmevom sa povedal. ,,Ahoj. Prečo tu tak smutne sedíš?"
Tie slová sa jej vryli do hlavy ako nikdy žiadne predtým. Zodvihla hlavu a pohľadla naň. Jeho Sivomodré oči upínali pohľad len a len na ňu. ,,Ty ma vidíš?" šepla jemným hlasom a poodhrnula si vlasy, ktoré jej padali do očí. V tu chvíľu netušila, že tento okamih zmení celú jej budúcnosť.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
