Posledná slza
Informace:
Príbeh o chlapcovi Hirotovi. O úbohom chlapcovi ktorému sa nepošťastilo vo svojom žovote...
Prvé slnečné lúče mu zaiskrili v očiach. V okamihu si ich zakryl a otočil sa. Pozrel na svoj zpráchnivený stolík na ktorom boli hodené jeho tupé ceruzky spolu s pastelkami. Jeho krásne zelené oči sa zužili do malej čiaročky. Hiroto sa nemal na čo pozerať. Izbu mal celú zchatrnenú, zo stien mu odpadávala omietka, pri okne mal malú postel z ktorej vyskakovali pružiny a uprostred izby bol malý stolík ktorý sa ledva držal na nohách. Zavrel oči. Po chvíli sa mu začali vynárať prvé slzy, postupne padali ďalšie a ďalšie. Chcel z celých pľúc vykríknuť. No len čo sa nadýchol, jeho hlas ho zradil. Popravde nikdy nič nepovedal. Bol nemí.
Ráno.Nastalo to čoho sa Hiroto vždy bál najviac. Ráno preňho znamenolo výsmech, šikanu... Oči mu zavalil strach. Už to neboli tie krásne, jasné, zelené oči. Jeho oči boli naplnené strachom, bolesťou, smútkom. Postavil sa y postele, čo spôsobilo hlasné zapraskanie. Vykročil k dverám a otvoril ich. Zdvihol zrak a pozrel sa na schody. Staré schody ktoré sa rozpadávali. Snažil sa čo najtichšie zliesť dolu no na každom schode bolo bolo počuť zaškrípanie. Keď zišiel z posledného schodu, konečne si vydýchol. Obzrel sa zo strany na stranu. Nikto nikde. Vyšiel z domu a pomalým krokom sa vybral do školy. Čím bol bližšie ku škole, tým mal väčší strach. Smiech. Započul smiech. Otočil sa. Vyskočila naňho skupina chalanov. V okamžiku mu jeden vrazil. Do triedy sa dostal až po zazvonení. Všetci sa ne neho otočili a očami ho ľutovali. Pod lavím okom sa mu nachádzal monokel. Sadol si. Otvorili sa dvere a do triedy vošiel ich učiteľ Kogoma. Prísnym a hlasným hlasom povedal: ,, Dnes by som vám tu chcel predstaviť novú študentku... Akame Killushi". Hiroto zdvihol zrak a zahľadel sa na ňu. Zreničky sa mu zväčšili, pričom aj pootvoril ústa. Bola naozaj nádherná. Krásne, veľké, modré oči, nádherné čierne vlasy. Nikdy sa na nikoho takto nepozeral... Vykročila k nemu. On asi ku nemu prisadla. Začervenal sa. Otočila sa a pozrela sa na neho. Jej modré oči sa rozžiarili. Pozdravila ho. No on sa len mlčky pozeral do okna. Po chvíli to vzala a nechala ho na pokoji.
Po škole sa šiel Hiroto prejsť okolo jazera. Všade naokolo sa rozprestierali Sakuri. Keď sa na ne pozrel, hneď mu to vyčarovalo úsmev na tvári. ,,A-Ahoj" pozdravil sa niekto zo zadu. Otočil sa a tam stála Akame v krásnych červených šatách. Hľadela naňho a prezerala si ho. Zasmiala sa. Hiroto sa na ňu nechápavo pozeral. Po chvíli zistil že červený ako rajčina. Zdvihol zrak a pozrel sa zahanbene na oblaky. ,,Sú krásne..." prihovárala sa mu Akame. Prišla k nemu bližšie chytila ho za ruku a ťahala ho K najkrajšej Sakure zo všetkých. Sadla si pri čom sa opierala o jej kmeň. Jej ruka ho stiahla, sadol si vedľa nej. Spoločne sa pozerali na oblaky. Akame mu rozprávala o kráse celého sveta... Bolo to naozaj nádherné. Od toho dňa sa vždy stretávali. Písali si. Konečne sa Hiroto cítil šťastný. Bol to naozaj úžasný pocit...
Slnko odrážalo krásne farby. Všetky možné. Hiroto a Akame boli znovu pri ich krásnej Sakure. Akame mu rozprávala čo nového sa jej prihodilo. Hiroto len zo zatajeným dychom počúval. ,,Hej ty... choď preč od môjho dievčaťa." Z veľkého húfu kríkov sa vynoril Ed. Hirotovi vrazil rovno do hrude. Zosypal sa. Jeho úsmev mu z tváre zmizol. Bol z neho znova ten vystrašený chlapec. ,,Ed, prestaň" skríkla na neho Akame. No Ed sa neovládol a z celej sily ju buchol do hrude. Odstrčilo ju to rovno do jazera. Ed sa s vyplašenými očami prizeral. Hirato sa postavil a skočil do jazera, schytil Akame a priplával späť ku brehu. Obzrel sa no Ed už utiekol. Hiroto sa jej snažil pomôcť ako len vedel... snažil sa kričať no nemohol, jeho hlas ho pri každom nádychu zradil. Všimla si ho jedna žena, prišla spýtala sa čo sa deje. Keď zistila že nedokáže rozprávať, chytila mobila a zavolala sanitku. Hitoru poslali domov. Vo svojej izbe preplakal celé dni.
Po niekoľkých týždňoch, mu zazvonil zvonček. Pozrel sa z okna a tam uvidel Akame. Ihneď sa mu nahrnuli slzy do očí. Zvonila každý deň no nikdy jej nikto neotvoril. Hiroto zavalený žiaľom, smútkom a vinou už nikdy nevyšiel von. Nikdy sa s ňou nestretol.Niekdy nepočul jej krásny hlas. Nikdy už neuvidel jej modré oči. Navždy zostal v kúte zpráchniveného domu sám. Stratil všetko. Jeho posledná slza.