Cesta po Patronusa /last part
Informace:
Prepáčte že som pokračovanie tak dlho nenapísala. Mala som rozpísané iné veci >_<
Je to posledný diel :) soo prajem príjemné čítanie (Prepáčte za chyby :/ )
Jessie stál iba na mieste a z očí sa mu von ťahali slzy. V momente zacítil teplo na jeho ľaver ruke. Uvedomil si že to bol nôž ktorý mu tam zapichol ten chlapec. Ked sa Jessie pozrel na chlapca z blízka zistil že je to Max, chlapec s ktorým sa rafol pri nástupe do arény. Jessiho zahalili rôzne pocity, strach, bolesť, bezmocnosť ale najviac to všetko prekonávala zúrivosť. Jessie sa predklonil a vrazil Maxovi päsť do tváre ktorá ku položila na zem. Sadol si na neho a stále ho udieral do lícnych kostí a do brady. "Si slabý ked sa snažíš ochrániť druhých a pri tom nemyslíš na seba." (Max) Jessie vytiahol dýku a dal ju Maxovi pod krk. "No tak! Pod! Zabi ma, ak to dokážeš slaboch!" (Max) Vtedy tam dobehli aj Ema a Evzuu. Ked vydeli svoju sestru mrtvu na zemi začali plakať a kričať. To mohlo prilákať hocičo aj hocikoho. Ved aj prilákalo. Vlky. Obklúčili ich. "Zaslúžiš si zomrieť, zaslúžiš si zomrieť ale nie mojou rukou Max." Potom sa Jessie postavil a Ema ho hned odtiahla a objala. "Aké krásne dojemné!" Max len naznačil svoj psycho úsmev a hned po ňom skočil jeden z vlkov.Bol obrovský čierny pravdepodobné bol vodca. Ten roztrhal Maxa na malé kúsky a mäso porozhadzoval pomedzi stromy. "Vlky zabíjajú väčšinou len kôli potrave." (Evzuu) Ako vlk započul další hlas zdvihol hlavu a ťahal sa za hlasom. Jessie sa postavil pred dievčatá, mal pocit že musí ochrániť aspoň "ostatok". Evzuu vždy mlčí ako to že ked niečo prvý krát povie sa stane niečo hrozné? Ble..fuj..Nepríjemný mokrý a lepkavý pocit. Otvorím oči a vídím ako mi ranu líže obrovský vlk. Je to ten čierny,no, už nieje, jjeho srsť sa postupne mení na bielu a oči sfarbujú do jantárovej farby.
Vlk olízne moje lícne kosti a optiera sa mi ako mačka o nohy. Som trochu v šoku ale to asi každý ked dostane svoju polovičku duše. Cítim sa..obýčajne. No na toto teraz nieje čas. Pomali som podišiel k Rite a zobral na ruky. "Takto si sa chcela nies na mojich rukách ?" Zahrýzol som si do pery a pár mojich slz stieklo na Ritinu tvár.
Od vtedy prešlo pár mesiacov. Lepšie povedané posledných mesiacov. Ritu aj jej líšku sme pochovali vedla seba aby spolu mohli zostať navždy, teraz už ako jedna duša. Ema ležala na zemi a Jessie a Evzuu sedeli vedla nej. Nemohla sa ani postaviť. Umierala, pretože nemala ešte svojho patronusa. Raz v noci ked Jessie a Evzuu spali sa Ema snažila vytratiť. Kymácala sa medzi stromy. Oprela sa o vetvičku ktorú náhle zlomila. Iba dúfala že nikoho nezbudila. "Kam sa strácaš?" (Jessie) Usmiala sa na mňa a natiahla ku mne ruku. Odlepil som sa od stromu o ktorý som bol opretý a objal som ju. Zamiloval som sa do nej už dávno a chcem ju ochranovať ale ...ona..mi to moc nedovoluje. musím ju ale ajtak teraz nechať ísť. Keby ju tu zadržím tak zomrie. Ona. Musí násjsť svoju polovičku. Inač by to zničilo mňa. Pomali opúštam jej objatie a sledujem jej chrbát ako sa odomňa vzdaluje a necháva za sebou iba velkú čiernu škvrnu v pozadí.
Vrátil som sa späť za Evzuu. Spala ako anjel. Ako anjel s fialovými vlasmi. Posadil som sa Vedla svôjo vlka a zachumlal som mu prsty do jeho hebkej srste. Dúfajme že budeš v poriadku Ema.
Pomali som sa ťarbala cez stromy a opatrne nadvihovala nohy. Bolo to dosť tažšké pohybovať sa v takomto stave. Začalo pršať. "Krása, aspoň mi to zmyje slzy zo strachu a paniky." Usmiala som sa na nebo zatial čo mi vlasy ťaželi vodou. Pokračovala som dalej a stále sa mi chodilo oršie a horšie. Aby nie, za pár hodín je koniec "cesty po potronusa" tý čo získali patronusa sa vrátia domov k rodinám a tí čo boli slabí... tu zomru. Mala by som sa vydať cestou k bráne z kade som prišla, ajtak nemám úž žiadnu nádej. Možno budem mať štastie a otec a mama ma neuvidia ako som potupila ich česť.
"Evzuu pod nemáme časť zaspali sme. Ak sa k bráne nedostaneme dovtedy čo nezahrá húkačka." Pozrel som sa na Evzuu sediacu pod stromom hrajúcu sa s motýlom. "Kde je Ema?" spýtala sa ked jej motýl dopadol na prst. "To.. ja neviem, ale skúsime ju najsť." Evzuu sa postavila a chytila ma za líce. Ja som len vytreštil oči. "Možno sa správam ako dieťa a stále sa hrám,moc nehovorím a neprežívam vštko tak ako by som mala...ale.. verím v lásku. A ..aj ja viem že by sme v tom prípade mali Emu hned nájsť." Položila svoju ruku z môjho líca a zobrala moju ruku pod pazuchu . Zvlášne pri chôdzi sa jej ten motýl natriasa na hlave ako mašľa. Strašne mi chýba, Ema. Po ceste sme našli pár ľudí. No teraz už sme nikto nemal dôvod s nikým bojovať. Zvieratá sa minuli, ľudia poumierali, sú tu už len tý čo majú svoje zviera. Ľavou rukou som trochu pošmátral a pohladkal svojho vlka aby som sa ujisil že tam bol a neušiel. Videl som jedno dievča s menším bruškom a chlapcom vedla nej. To bude vysvetlovania. S inými ľudmi som sa pozdravil kývnutím hlavy a oni mi to oplatili. Prišli sme až ku bráne a tu mi explodovalo srdce. Videl som Emu ako sa opiera o kamenné dvere ale... nemala pri sebe žiadne zviera. Evzuu sa za ňou rozbehla a objala ju. No ja som sa nemohol na chvílu ani pohnúť. 1...2..3..4.. 4 slzy mi stiekli po tvári. Ema sa na mňa pozrela a znovu za mnou natiahla ruku. Pobehol som za ňou a objal som ju.
V tú chvílu zahrala húkačka a obrovské kamenné dvere sa otvorili. Ľudia čo chceli vidieť svoje rodiny nás obchádzali a bežali dnu. Z vnútra bol počuť smiech, plač, krik, ale aj nadávanie a náreky plné sklamania. "Evzuu chod dovnútra." (Ema) Evzuu ako správna sestra poslúchla ale čakala ma za kamennými dverami. Klačal som pri Eme a pozeral ako jej slzy stekajú po tváry. Musel som to urobiť, proste musel. Naklonil som sa k nej a jemne ju pobozkal. Nadvihla ruku a chytila ma okolo krku. Potom som sa odtiahol a otvoril oči. Prekvapene som sa na ňu díval a ona na mňa. Niektoré pramene jej vlasov sa sfarbyli do biela a kúsky očí sa jej sfarbyli do jantárovej farby. Mne sa pár pramenov sfarbilo do blond a oči do polovice do modrej. Obaja sme boli v šoku ale dvere sa zatvárali. Zobral som ju rýchlo na ruky a aj s vlkom sme ledva stihli vojsť dnu. Ked sa dvere zatvorili vštci sa pozerali na nás, skôr na môjho vlka lebo ten mal teraz tiež trochu inú farbu. a ajtak všetci mali jednoduché zvieratá, ja som mal najväčšie. Oprel som sa o stenu a aj s Emou na rukách som sa zošúchol dole. Po chvíli sa k nám blížila žena v peknom červenom kostíme a muž v saku, celkom k sebe šli. "Oci? Mami?" (Ema) Ema sa v tedy zo mňa postavila a spoločne s Evzuu objali svojich rodičov. Vtedy ale padla ona otázka. "Kde je Rita, nevidím ju tu nikde." (Ich matka) Medzitým zamnou prišli moji rodičia. No nejak som nemal náladu na obímanie. Postvil som sa a prišiel k rodičom Evzuu. "Prepáčte mi to pane, ale Rita tu nieje preto lebo som ju nedokázal ochrániť.
Emin otec sa na mňa zahnal a dal mi facku. To ale zacítila aj Ema aj vlk. Hned som podišiel k Eme a pozrel jej líce. "Potronusovia cítia tú istú bolesť." (Evzuu) Vtedy Evzinej matke kvapla slza a objala mňa aj Emu. "Už je to dobré, už je to dobré."
-Rozprávač-
Prešiel nejak možno rok od našej cesty po patronusa a môžem povedať. Ich a moji rodičia sa celkom spriatelili a teraz spolu obedujú každú nedeľu ako rodina. Teda neostáva im nič iné. Sme si istý že Rite a jej líške sa odpočíva dobre. Evzuu sa dostala na umeleckú školu na ktorú chcela ísť aj so svojim motýľom. No a ja a Ema sme si kúpili spoločný byt žijeme tam aj s mojim vlkom. Pretože sme patronusovia nemôžeme byť odseba. Ehm ehm ehm teda to je dôvod našich rodičov. Ja mám iné dôvody prečo s ňou žiť. Som predsa jej druhá polovica duše.
THE END
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
