Zámok a kľúč
Informace:
Postavy v tomto príbehu sú deťmi niektorých anime postáv no príbeh je originálny.
Ďakujem za pochopenie, Misaki.
Celý môj príbeh sa začal asi pred mesiacom, keď babička umrela. Pred svojou smrťou mi však dala jeden nádherný zámok a povedala že ho mám mať vždy pri sebe. Vraj ma bude chrániť a pomôže mi pochopiť kto som. Ešte v tú noc sa mi začal snívať zvláštny sen. Objavila som sa na inej planéte kde žili zvláštny ľudia, Franfrukovia. Medzi nimi a nami je len niekoľko malých rozdielov. Majú elfie uši, kožu bielu ako sneh a tiež hrozné správanie. Jeden z nich mi povedal že som nádherná a preto musím umrieť. No našťastie okrem Franfurkov bol na tej planéte ešte niekto, nádherný chlapec asi v mojom veku. Bojoval na mojej strane, chránil ma a pomáhal mi. No svoje meno mi ešte neprezradil.
Pri boji proti Franfurkom som stratila vedomie. Keď som otvorila oči stál tam on môj blízky priateľ, ochranca. Boli sme v nejakej jaskyni. Otočil sa ku mne a opýtal sa:
"Si v poriadku ?" v jeho nežnom hlase bolo počuť jemnú starosť. V jeho nádherných zelených očiach bolo vidieť len nežnosť a lásku.
"Áno, som. Nič sa mi nestalo a ty, si v poriadku ? A vlastne volám sa Mei."
"Ach, prepáč že som sa ti doteraz nepredstavil, som Ikuto. Prosím podala by si mi svoju ľavú ruku ?" podala som mu svoju ľavú ruku a on mi na ňu dal nádherný ručne vyrobený náramok a na svoju ruku dal jeden rovnaký. a v tej chvíli som sa zobudila a ten náramok som mala na ruke...
Dnes prišiel ten hrozný deň, sťahujeme sa. Bude mi to tu veľmi chýbať. Ešte dnes pôjdem na posledné hodiny do novej školy. Je pekná, čistá a sú tam aj dobré učiteľky ale predsa to bude nová škola, nový domov, nové okolie a nikto známi. Hneď ako som vošla hlavným vchodom do školy prišla ku mne jedna učiteľka a podala mi knihy ktoré som na dnešok potrebovala a tiež aj kľúčik od skrinky. Keď sme skončili odviedla ma k jednej triede a povedala že sem budem chodiť. Otvorila dvere a povedala:
"Je tu vaša nová spolužiačka." keď učiteľka dohovorila jeden chalan z triedy sa na mňa pozrel a tváril sa akoby videl ducha. O pár sekúnd som si uvedomila kto to je a potichu som začudovane povedala:
"I-I-Ikuto ?" bol to ten nádherný princ z mojich snov. Učiteľka ma k nemu posadila a hneď som sa pozrela na jeho ľavú ruku. Bol tam ten náramok ktorého pár mám na ruke. Po niekoľkých minútach obzerania sa ma opýtal:
"M-Mei ?“ pozrela som sa do jeho očí nadvihla som ľavú ruku on po mne pohyb zopakoval, náramok bol naozaj tam.
„Áno, som to ja.“ Ikuto sa na mňa nežne usmial a v tej sekunde zazvonilo na prestávku. K našej lavici prišlo jedno dievča.
„Ahoj, ja som Nobu. Chceš byť mojou kamarátkov ?“ Ikuto sa na ňu nahnevane pozrel a odišiel.
„Odkiaľ sa poznáte s Ikutom ? Je to tvoj frajer ? Je od neho hnusné že sa k nám ostaným babám správa inak ako k tebe.“
„O-on nie je môj chalan a áno poznáme sa ale odkiaľ to ti nepoviem.“ ach nie asi sa začínam červenať.
„Hovoríš akoby si bola aspoň o desať rokov staršia. Prečo si červená ako rak ?“ hovorila namysleným hlasom. Zrazu ma niekto potľapkal po hlave a povedal:
„Hovorí takto lebo je k tomu dostatočne inteligentná. Je to dievča ktoré sa nezaujíma len o veci ako make-up či chalani. A prečo sa červená ? Neviem ale pristane jej to. Nevypytuj sa jej hlúposti ako kto sa jej páči alebo kde ma spoznala je to jej vec a nie tvoja. A teraz zmizni!“ žeby bol taký úžasný ako v mojich snoch ?
„Ďakujem že si ma znova zachránil. A neboj neplánujem nikomu povedať o tom ako sme sa spoznali, o mojom čudnom sne vie len moja najlepšia kamarátka Amu.“
„Mei, máš čas po škole ? Chcel by som ťa pozvať do svojej obľúbenej kaviarne.“
„Rada s tebou pôjdem.“ povedala som s šibalským úsmevom na tvári, Ikuto mi úsmev opätoval a pokračovali sme v učení. Školský deň sa blížil k svojmu koncu a moje srdce bilo čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Keď zazvonilo na konci poslednej hodiny Ikuto mi navrhol že mi ukáže celú školu. Po obhliadke školy sme išli do šatne, Ikuto bol rýchlejší pri obliekaní a čakal ma vonku pri dverách školy. Kým som sa obliekala pricupkala ku mne Nobu:
„Mei, máš chuť ísť so mnou do mesta ? Je výpredaj a tak mi napadlo že ťa pozvem.“ zrazu sa tu znova objavil Ikuto a povedal:
„Prepáč ale Mei ide so mnou.“ Ikuto bol rozhodne nahnevaný. Schmatol ma za ruku a jemne potiahol na znak toho aby som si švihla. Keď sme vyšli zo školy spomalil krok, asi aby sme nespadli. Vonku bolo namrznuté a pomaly začínalo snežiť. Vločky sa začali zväčšovať a mesto bolo čoraz krajšie a krajšie, bolo takmer ako z rozprávky.
„Mei, prečo ti tak žiaria oči ? Aj ty miluješ sneh ?“ v jeho vlasoch, čiernych ako havranie perie, sa pomaly usádzali jemné vločky, bol ešte krajší ako obyčajne.
„Sneh je tá najnádhernejšia vec ktorú poznám. Keď sneží, cítim sa akoby som sa stala znovu malým dieťaťom. Sneh ma ukludňuje, dodáva mi sebadôveru a ukazuje mi že svet nie je zlý.“ keď som dohovorila Ikuto mi otvoril dvere do kaviarne. Bola nádherná, dali sme si horúcu čokoládu, rozprávali sme sa a smiali. Čas utekal neuveriteľne rýchlo, ani som si neuvedomila že sme tam boli asi dve hodiny. Ikuto ma odprevadil domov, vraj je nebezpečné aby sa dievča ako ja túlalo večer po ulici samé. Keď som vošla rýchlo som sa naučila, osprchovala a išla spať. Môj dnešný sen ma nemilo prekvapil, Ikuto meškal. Franfurkovia ma premohli a znova som stratila vedomie.
„Mei! Mei! Mei, preber sa už prosím!“ začula som Ikutov hlas, keď som otvorila oči uvidela som že je celý doráňaný. Rýchlo som ho schmatla za ruku a vtiahla do našej jaskyne kde som jeho rany ošetrila. Skoro som sa rozplakala.
„Ikuto, takéto veci mi už prosím nerob! Neobetuj svoje zdravie pre mňa!“ rozplakala som sa. Ikuto ma objal a potichu mi povedal:
„Mei, ty si pre mňa dôležitejšia než môj život! A tieto veci robím lebo ťa ľúbim.“ keď Ikuto dohovoril, zobudila som sa. Rýchlo som sa obliekla, naraňajkovala a utekala som do školy, kde ma už čakal Ikuto. Pozrela som do jeho nádherných očí a opýtala som sa ho:
„To čo si mi včera povedal je pravda ?“pousmial sa na mňa, nežne pobozkal moju ľavú ruku a povedal:
„Áno, myslel som to vážne, naozaj ťa ľúbim. Chcela by si sa stať mojou milou ?“
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
