Tváre duší- 2
Informace:
/Príbeh o dvoch dievčatách, ktoré sa stretnú nečakane, keď sa jedna z nich dostane na novú školu. Príbeh, ktorý nebude obyčajný. Príbeh, v ktorom sa rozhodne, kto je víťaz./
1. Prepáčte za neskorú časť, ale nemala som veľa času.
2. Neviem, čo som to zo seba vyprodukovala, ale to nevadí.
3. Ďakujem za hodnotenie a komentáre.
Pousmiala som sa a ona takisto. Vyšla som spoza riaditeľky, ktorá na mňa hodila neuveriteľne milý pohľad, že som skoro spadla z nôh. Tento deň bol naozaj zaujímavý, hlavne kvôli Ryoko, ktorú tak milú vidím po prvý raz, od kedy chodím na túto školu. Podišla som k bielovlasému dievčaťu a natiahla som k nej ruku. ,,Zdravím, som Zuki..“ predstavila som sa a pousmiala som sa. Dievčaťu zahrali v očiach iskričky. ,,Som Vedi.“ povedala, ale ruku mi nepodala. Stiahla som sa.
,,Vidím, že si budete rozumieť.“ Zasmiala sa riaditeľka Ryoko. Musela som na ňu vrhnúť zlý pohľad, pretože zvážnela a zagánila na mňa. ,,Tak.. Zuki, poukazuj jej to tu, keď sa ulievaš. Videla som, že si dnes prišla neskoro. Budem ťa tu poobede čakať a niečo ti ešte vymyslím.“ Povedala vážne učiteľka a pousmiala sa. ,,Tak už choďte.“ Popohnala nás preč a zabuchla za sebou dvere. ,,Awwr.. sakra.“ Zavrčala som a hľadela som na riaditeľkine dvere. ,,To si hádam robí srandu..“ Pootočila som sa k Vedi, ktorá na mňa neprítomne hľadela. ,,Tak poď, ukážem ti to tu..“
Ukázala som jej všetko, čo kde nájde. Nevyzerala nadšene, ani nahnevane. Mala neprítomný výraz, nič nehovorila. Nevedela som, čo by som sa jej mala opýtať. Sem-tam som na ňu pozrela, ale ona mi pohľad nevenovala a iba sa obzerala okolo seba, alebo iba pred seba. Bola divná... Už tie biele vlasy napovedali, že asi nebude tak úplne obyčajná, no mne to bolo fuk. Ja vlasy neriešim, ale to jej chovanie mi liezlo na nervy.
,,Hej, ozvala som sa a mierne som sa k nej pootočila, pretože kráčala za mnou. Prudko na mňa presmerovala pohľad a pousmiala sa. *Hee?* pomyslela som si a stále som na ňu hľadela poza rameno. ,,Nemám rada ticho..“ povedala som jej a potom som prišla k našej triede. ,,No, tu mám triedu ja.. ty si v druhej triede, hneď vedľa.“ Preniesla som prednášku a ukázala som na dvere. ,,Teraz by sme mali zájsť za Ryoko, už by ťa mala uviesť do triedy.“ Znudene som sa obrátila a pozrela som na ňu. ,,Tak poď.“ Prešla som okolo nej a venovala som jej krátky pohľad. Zrazu ma zachytila za ruku a ja som k nej otočila hlavu.
Vtedy som mala pocit, že niečo nie je v poriadku. V tú chvíľu mi prišlo, že to dievča bude mať na môj život silný vplyv. ,,Prepáč mi..“ povedala a smutne na mňa pozrela. ,,Nie nie, za čo sa ospravedlňuješ?“ zrazu som vyhŕkla skľúčene, že som ju svojim chovaním ranila alebo čo. Veď bola nová a ja som sa k nej chovala, akoby mala už všetko poznať a so všetkými sa rozprávať. ,,No, že je so mnou nuda a ticho..“ preniesla potichu. Zasmiala som sa. ,,No ták, to je v poriadku.. Je to moja chyba, tak sa neospravedlňuj, dobre?“ preniesla som, otočila som sa a pobrala som sa za Ryoko.
...
Po vyučovaní ma Kiriki zavolala na čokoládu do novej reštaurácie Yam Yam. Ten názov sa mi zdal roztomilý a celú cestu som liezla Kiriki na nervy tým, ako som to dookola opakovala. ,,Yam Yam, Yam Yam...“ hrkútala som a Kiriki by už bola najradšej, keby som zmĺkla. Videla som na nej, že už jej je zo mňa zle a tak som sa k nej nahla a prevesila som jej ruku cez plecia. ,,Kiriki, hádam sa nebudeme hnevať, hm?“ zasmiala som sa a tak sme kráčali. Vôbec som nevedela, kde sa tá reštaurácia nachádza, ale tak nejak ma to tam viedlo aj bez Kirikinej pomoci.
Zrazu sa spoza rohu jednej budovy objavila malá červená reštaurácia. Dvere boli v úrovni chodníka, zatiaľ čo vo vnútri schody viedli dole, čiže viedli akoby do podzemia. Zatáčali doprava a potom sa pre nami rozprestrela malá útulná reštaurácia. Pekne to tam voňalo po levanduli a všade rozvoniavalo jedlo, ako kurča, sushi alebo Soboro Donburi alebo moje obľúbené Nikuman. Na stenách viseli veľké tenké plátna, na ktorých vystupovali maličké postavy v prostredí Japonska. V kútoch stáli malé črepníky s rastlinkami a všade stáli stoly pre dvoch, troch alebo viacerých ľudí, prestreté boli biele alebo červené obrusy a stoličky mali mäkké sedadlá.
Hneď, ako sme s Kiriki vošli, nás privítal mladý chlapec. Mohol mať okolo dvadsať a oči mu krásne žiarili. Pousmiali sme sa a opýtali sme sa na voľný stôl pre dvoch. Zaviedol nás k malému akváriu, ktoré stále trochu ďalej od dverí. Obe sme naraz poďakovali a Kiriki nám hneď objednala bielu čokoládu.
,,Hejže je zlatý?“ ozvala som sa a zahľadela som sa na mladého chlapca. Mal havranie čierne vlasy a v očiach mu hrala neprirodzená radosť. Ako tam tak chodil, pripadal mi veľmi zaujímavo. A aj keď mu oči hrali, neusmieval sa a ani sa nijak netváril. Mal presne ten istý neprítomný pohľad, ako aj Vedi. Sledovala som ho neprirodzene dlho, až do mňa musela štuchnúť Kiriki. ,,Prebudíme sa, mladá slečna..“ zasmiala sa a ja som sa na ňu prekvapene pozrela. ,,Jáj, prepáč..“ zasmiala som sa a potom som na chlapca vrhla ešte rýchli pohľad, keď som si všimla, že sa rozpráva s nejakým bielovlasým dievčaťom. ,,Vedi?“ vyhŕkla som a ani som si neuvedomovala, že som to povedala nahlas. Zrazu sa chlapec pobral preč a Vedi ku mne zdvihla veľké modrozelené oči, také isté, ako ten chlapec. Pousmiala sa a smutne sa pobrala niekde preč. ,,Zuki? Si v poriadku?“ hučala do mňa Kiriki. ,,Áno, počkaj chvíľu... musím na chvíľu ísť na záchod.“ Pousmiala som sa a pobrala som sa úplne iným smerom, kde ten záchod bol. Kiriki za mnou kričala, no ja som sa pobrala k miestu, kde zmizla Vedi.
Zrazu sa pri mne objavil chlapec. ,,Tam by si nemala.“ Zašepkal milo a ja som sa zastavila blízko pri ňom. ,,Počkaj, chcela by som ísť za Vedi.“ Zavrčala som a prudko som na neho pozrela. Nebol až taký vysoký oproti mne. ,,Poznáš sa s ňou? Ste kamarátky?“ opýtal sa prekvapene a vyvalil na mňa tie žiarivé oči s neprítomným pohľadom. Prikývla som namosúrene a pustil ma.
*Čo to malo byť?* pomyslela som si a prešla som cez nejaký jemný záves do tmavej chodby. *Nemala by som tu byť.. to bude nejaký sklad alebo čo.* pomyslela som si, no tak nejak som tam aj chcela byť. Vzadu, v jednej miestnosti, sa svietilo. Pomaly som sa tam pobrala a keď som bola tam, naklonila som sa, aby som pozrela do miestnosti. Nikoho som nevidela, iba malé debničky. ,,Vedi?“ zašepkala som, pretože keby som hulákala, hrozne by sa to tam ozývalo. Všetko stíchlo, začula som kroky a zrazu sa hneď predo mnou objavilo bielovlasé dievča.
,,Čo tu robíš?“ prekvapene sa opýtala. ,,No, ten pekný chlapec ma tu pustil.. kto to vlastne je, ty ho poznáš?“ opýtala som sa a narovnala som sa pri nej. ,,Áno, je to môj starší brat..“ vzdychla Vedi a pobrala sa späť na miesto, kde bola predtým. ,,Môžem ísť ďalej?“ preniesla som, pretože som stále stála pred dverami. Začula som tiché zahmkanie a vošla som dnu. Bolo to tam priestranné, skoro ako u nás v hale. ,,Páni, mate pekný sklad.“ Preniesla som. Vedi na mňa ihneď pozrela. ,,Sklad?“ opýtala sa nechápavo. ,,To nie je sklad?“ bola som prekvapená, no keď som zbadala otvorenú jednu z debničiek, pochopila som. ,,Takže vy tu bývate?“ ozvala som sa a podišla som k nej. Sedela na zemi a niečo vyťahovala. ,,Áno, toto je moja izba.“ Odpovedala mi a potom na mňa zdola pozrela. ,,Chceš niečo vidieť?“ naradostene sa opýtala a ani nečakala na moju odpoveď a pobrala sa k jednej veľkej krabici. Začala sa v nej hrabať, až zrazu vytiahla Katanu. Bola dlhá, čepeľ bola omotaná svetlo-modrým hodvábom a rukoväť bola pekne zdobená zlatou a tmavou modrou. ,,Je neuveriteľná, však?“ preniesla Vedi a pomaly odmotala hodváb a vo svetle lampy sa zaligotala lesklá čistá čepeľ. ,,Páni..“ zajasala som a podišla som k Vedi. ,,Možno niekedy, ak budeš chcieť, ukážem ti, ako sa s ňou narába.“ Povedala a pomaly ju aj s hodvábom odložila späť.
,,Muselo to byť neuveriteľne drahé..“ preniesla som prekvapene. ,,No, ani nie. Dostala som to od panovníka Shuoha. Dal mi to ako znak vďaky ta skvelé vykonané povinnosti a nesmiernu ochotu.“ Povedala, no aj keď na mňa pozerala, zdalo sa, akoby pozerala niekde za mňa. *Je to divné..* povedala som si v mysli a pousmiala som sa a keď sa obrátila, že ide pokračovať v práci, ozvala som sa: ,,Čo robíš zajtra..?“
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
