Rytier nádeje - Kapitola 2
Informace:
Tak ste sa dočkali ďalšej časti ^^ Cez prázdniny budú (snáď) časti pribúdať rýchlejšie.
Na akékoľvek chyby alebo nedostatky určite upozornite v komentároch.
Auriel
Lukas teraz začínal naozaj ľutovať, že si nevzal so sebou koňa, i keď ho to prekvapovalo. S pretrvávajúcim neblahým pocitom sa blížil k jednej z križovatiek, kde sa mal stretnúť s mladším bratom Emilom. No už z diaľky nikde nevidel kávovo hnedý kabátik svojho brata ani jeho šticu farby platiny.
Roztržito si prehrabol vlasy a mierne pridal. Jeho nízke, pohodlné topánky sa možno hodili na prechádzky po dlaždených mestských chodníkoch, no na prašné vidiecke cesty sa nehodili ani trochu. Lukas by sa ani nečudoval, keby sa o chvíľu rozpadli na pár kúskov.
No ani predstava, že by kráčal po prachu bosý ho nezastavila. Potreboval nájsť Emila, potreboval ho mať blízko pri sebe a vedieť, že jeho bratovi sa nič nestalo a že ten zvláštny pocit sa Emila skrátka netýka.
Dostal sa až do stredu križovatky a ešte raz sa poriadne rozhliadol, no ako zistil už predtým, bol sám. Snažil sa upokojiť svoju rozbúrenú myseľ. Emil sa možno rozhodol ísť domov skôr a sám, bol predsa tak tvrdohlavý... Alebo po krátkom čakaní na Lukasa šiel popredu, pretože jeho starší brat si zatiaľ čítal knihu niekde v lese.
Lukas si zhlboka vydýchol. Určite to bude tak a nijako inak. S hlasno bijúcim srdcom sa vydal po prašnej ceste smerom k sídlu jeho rodiny. Uistil sám seba o tom, že doma bude všetko v poriadku, stretne sa s rodičmi, otec ho vezme za povinnosťami a Emil sa bude dávno hrať niekde vonku. S trochou šťastia bude naspäť už i Mathias...
Na zlatovlasého strážcu úplne zabudol. Veď pred pár hodinami obetoval jeho hľadaniu skoro jednu hodinu. Lukas si uvedomoval, že budúcemu grófovi by nemalo toľko záležať na obyčajnom opitom vojakovi, no nemohol si pomôcť.
Rukou si prešiel po tvári, aby si zmyl z kože pot a prach a zároveň mu to pomohlo sa začať sústrediť na svoje okolie a nie na Mathiasa, ktorý teraz pravdepodobne niekde ležal a nevedel o sebe.
V diaľke medzi stromami Lukas zazrel nízku, drevenú vežičku zdobenú krížom, ktorá patrila ku kaplnke sídla jeho rodiny. Už bol blízko domova a to ho naplnilo trochou istoty a radosti. V mysli sa karhal za to, že sa správa ako malé dieťa, ktoré sa veľmi teší domov a nikde inde nechce byť.
Nad hlavou mladíka sa ozvalo škrekľavé havranie krákanie a Lukas už takmer nahnevane vzhliadol hore. Vo veľkej výške nad ním krúžila čierna bodka a pri mávaní krídlami občas vydala svoj škrek. Uprostred modrého neba bez mrakov pôsobila tá čierna škvrna havranieho peria rušivo, ba až zlovestne.
Nakrčil nos. Mal by nad tým prestať rozmýšľať a nebyť poverčivý. Ten havran len zrejme hľadal svoju korisť a... Lukas zrazu zacítil vo vzduchu štipľavý dym. Ako kráčal ďalej a ďalej, pach dymu bol čoraz nepríjemnejší a silnejší.
Uvažoval nad tým, čo by tu asi mohlo horieť. Počul o tom, že v južných oblastiach počas horúcich období vznikajú v lesoch požiare, no na severe a na začiatku leta? Ten oheň musel niekto založiť. Ale kto by tu chcel niečo podpaľovať?
Nepríjemné a skľučujúce pocity, ktoré ho nikdy úplne neopustili, sa vrátili v plnej sile. Nemal čas premýšľať, spomedzi stromov sa vynáral obrys malého zámku jeho rodiny, ku ktorému sa klusom rýchlo približoval, nedbajúc na to, že sa niekoľkokrát potkol.
No akonáhle uvidel to, čo kedysi bývalo honosným sídlom grófa z Fjaliru, Lukas nebol schopný pohybu. Dym ho dusil v pľúcach, po celom tele sa mu rinul pot a pálčivo ho pichalo v boku, no on na to nedbal.
Strecha zámku na viacerých miestach horela vo veľkých plameňoch, okná boli rozbité a niektoré steny sa černeli popolom. Lukas počul praskanie horiaceho dreva a to, ako jedna z častí strechy hlučne spadla a roztrieštila sa na milión horiacich triesok.
Tento zvuk akoby ho prebral. Strhol sa a zažmurkal. Spomenul si, že tam niekde, medzi tými troskami, je stále jeho rodina. Vybavili sa mu tváre jeho rodičov a Emila, pomaly požierané plameňmi. Lukas sa rozbehol dnu najbližšími dverami.
Našťastie, časť zámku, kam vbehol, ešte nebola veľmi poškodená plameňmi. Lukas sa pustil do behu chodbou, volajúc svojich rodičov a brata, no všade okolo neho sa ozývalo len praskanie horiaceho dreva a hučanie plameňov, ktoré sa čoraz viac zosiľovalo. Dym prenikal z každej škáry medzi stenami a Lukas sa v spleti chodieb zahalených dymom prestával orientovať.
Hustý dym mu spaľoval nos i oči a to, že si tvár zakrýval rukami, veľmi nepomáhalo. Zúfalo schmatol kľučku na dverách najbližšej miestnosti, no ihneď ju pustil, pretože bola rozžeravená takmer dobiela.
Zreval od bolesti a spadol na zem, nevidiac už nič okolo seba. Izbou sa rozliehal jeho kašeľ, podráždený dymom a syčanie a stony, prezrádzajúce bolesť v ruke. Budem to považovať za zázrak, ak prežijem, povedal si, no vedel, že jeho smrť už je veľmi blízko. Nejak to však nemohol pochopiť. Ešte dnes ráno bolo jeho najväčšou starosťou to, že sa stane grófom. V porovnaní so smrťou v plameňoch by po tej šanci Lukas siahol hneď.
Dvere, ktorých kľučky sa predtým dotkol, zrazu hlasno zavŕzgali a Lukas stŕpol. Pravdepodobne vzplanuli a čo nevidieť sa oheň rozšíri aj do izby, v ktorej sa nachádza. Vydýchol s tichým stonom a pevne zavrel oči, pripravujúc sa na to, čo ho čaká.
No keďže sa dlhšiu dobu nič nedialo a Lukas necítil ani nejakú väčšiu zmenu okolitej teploty, uslzené oči zasa otvoril a strhol sa, keď pred sebou uvidel siluetu muža, ktorému nevidel do tváre. Chcel sa ho spýtať, kto je a čo tu robí, no jediné, na čo sa zmohol, bolo zakašľanie. Potom toho na Lukasa bolo už príliš a on cítil, ako vyčerpaný upadá do mdlôb.
Keď sa prebral, slnečné svetlo mu udrelo do očí a pod rukami cítil mäkkú trávu. Pretrel si oči a skúsil sa podoprieť na lakťoch a poobzerať sa okolo seba, no boleli ho všetky svaly a tak to so zastonaním vzdal. Nad ním sa niekto chrapľavo zasmial. Lukas zažmurkal a rozoznal opálenú tvár so strniskom a malými očami, ktorá sa na neho škerila. Zatváril sa zhnusene a pokúsil sa odvrátiť, no kvôli bolesti v krku mi to nešlo.
"Ale ale, aký si zrazu hrdý," drsným hlasom prehovoril chlap nad ním. "Predtým si sa netváril takto... Predtým si sa tváril zdesene, rovnako zdesene ako tvoja matka keď..."
"Čo viete o mojej matke? Kde je?" prerušil ho Lukas, mračiac sa na toho chlapa. Snažil sa vyzerať chladne, no bolo to ťažké, vzhľadom na to, čím si za posledných pár hodín prešiel.
"Takže si to ty, Lukas Bondevik, budúci gróf de Fjalir," zasmial sa ten odporný chlap. Lukas silno zovrel ruky do pästí a nechtami si skoro presekol kožu.
"Ako to viete?" zavrčal mladík.
"Prezradil si sa sám, nikomu inému ako tebe som matku neuniesol," odvetil cudzinec a rukou si pohladil bradu s otrasným úškrnom.
Lukas sa zrazu cítil ako hlupák. Keby viac premýšľal... A čo sa teraz stane s ním? Premkol ho strach. Prečo by niekto chcel unášať jeho rodičov?
"A čo môj otec a brat? Čo vám urobili a prečo ste ich uniesli?" prudko sa spýtal, stále so zamračenou tvárou. Začínali ho hrozne bolieť krk a plecia a cítil, ako mu po hrdle stekajú kropaje potu.
"Lukas, stačí ti vedieť len to, že ty čoskoro pôjdeš za nimi. Potom sa dozvieš všetko," samoľúbo zavrčal ten chlap a zohol sa nad Lukasa.
Schytil ho za plecia a Lukasovi sa do mäsa zaryli ostré, špinavé nechty. Mladík zadržal dych, keď zacítil zápach, ktorý sa linul z neznámeho muža. Predpokladal, že na odpor nemá dostatok síl. No predstava, že skončí... Kde vlastne by skončil? Nebol schopný si predstaviť, že by zomrel či by ho niekto väznil. No snažil sa upokojiť predstavou, že sa uvidí so svojou rodinou. A potom sa spolu dostanú preč a naspäť do Fjaliru.
Lukas cítil, ako sa pomaly zdvíha na nohy a vzdychal, keď mu bolesť z pliec prenikala do krku a rebier. Keď bol chodidlami pevne na zemi, pocítil, ako sa mu určitá sila do tela vrátila. Zhlboka si vydýchol, keď ho ruky pustili. Zatackal sa, keď prišiel o oporu, ktorá ho držala nad zemou. Začal padať, no počas pádu sa zachytil o toho smradľavého muža.
Tu Lukas vycítil príležitosť. Schytil chlapovo drsné hrdlo oboma rukami a z celej sily ho zovrel. Nemal veľa sily v rukách, no podarilo sa mu mužovo nechránené hrdlo aspoň poškriabať nechtami. Jeho slabé telo sa však po chvíli vyčerpalo úplne a muž ho zvalil pod seba a pevne ho držal za zápästia. Lukas opäť cítil ako stráca vedomie. Smradľavý dych chlapa, jeho žlté, ostré zuby a nenávistný pohľad mu splývali do jedného s ostrou bolesťou šíriacou sa z jeho zápästí.
Roztvoril predtým tuho zovreté päste a skríkol od bolesti. Svojou pravou rukou zrazu narazil na niečo tvrdé, hladké a horúce, pôsobilo to ako malý kovový predmet. Jeho telom prešla ďalšia vlna bolesti, bolo to akoby ten chlap čakal, kým Lukas konečne omdlie, aby ho mohol niekam odniesť. Lukas opäť zovrel ruky do pästí, tentoraz mu však v ruke zostal aj ten malý kúsok kovu.
Privrel oči a premohol sa, aby neskríkol ako predtým. Chlap mu pustil ľavé zápästie a natiahol ruku, aby ho udrel do tváre. Lukas zavrel oči a pripravil sa na úder, o ktorom si bol istý, že ho minimálne oberie o vedomie.
Akonáhle však zavrel oči, neprivítala ho čiernota, ako čakal, ale pred očami sa mu vlnili zvláštne obrazce, ktoré pripomínali polárnu žiaru. Poznal ju z obrázkov v knihách. Malá ružová bodka v strede sa čoraz viac zväčšovala a Lukasa čoskoro zaslepila neónovo ružová žiara. Opäť otvoril oči a prekvapilo ho, keď uvidel na tvári chlapa nad ním výraz zdesenia.
Pokračovanie nabudúce