Rytier nádeje - Kapitola 1
Informace:
Postavy som si vypožičala z anime s názvom Hetalia.
Rána v meste Fjalir bývali krásne. Na vrcholkoch hôr sa ešte belel sneh, no v nižších polohách pučali listy stromov, rástla prvá tráva a štebotali vtáky. Mesto šumelo príjemným očakávaním prvých jarných prác a tiež jarného trhu, ktorý sa mal konať už o niekoľko týždňov.
Lukas sa každý rok celú zimu tešil na začiatok jari, na možnosť nebáť sa choroby a vychádzať von s knihou, čítať si niekde pod stromom, sledovať prírodu, alebo si urobiť výlet do mesta a prezrieť si krásnu architektúru či výrobky ľudí, ktoré sa predávali v malých stánkoch na uliciach.
No táto jar bola iná. Práve v túto jar dovŕšil vek devätnásť rokov a to pre neho znamenalo, že sa stane nástupcom svojho otca, grófom Lukasom Bondevikom de Fjalir. Panovníkom, politikom, vojenským veliteľom a autoritou. Lukasovi rovesníci by za to možno dali všetko, no sám Lukas by sa toho bol najradšej vzdal. Bol to introvert, premýšľavý a chladný, no zároveň mierumilovný mladík, ktorý nemal v povahe rozkazovať a riadiť. Nerád sa miešal do vecí iných ľudí a chcel, aby to tak aj zostalo.
No zároveň mal i zmysel pre povinnosť a uvedomoval si, že nesmie sklamať svojho otca a byť mu dobrým synom. Okrem toho, nebol tu naozaj nikto, komu by Lukas mohol túto svoju budúcu funkciu odovzdať. Jeho mladší brat Emil mal len šesť rokov a Lukas nemal nijakých bratrancov ani iných príbuzných. Okrem Lukasa a Emila nemal gróf de Fjalir už žiadnych potomkov.
Lukas pomaly vstal z postele a rukou si prehrabol svoje jemné, svetlo zlaté vlasy. Jeho vnútorný monológ, ktorým si dodával odvahu, ho trochu povzbudil. A vôbec, grófom sa nestane hneď zo dňa na deň, do odovzdania titulu ešte zostávajú aspoň štyri dni. No i tak ho to neminie. Posledné dni svojej slobody musí využiť čo najviac.
Vlasy si nedbalo prečesal a zopol sponkou v tvare strieborného kríža, ktorý mala jeho rodina zhodou okolností vo svojom erbe. Obliekol si tmavomodré rúcho, ktoré mu siahalo po kolená a navliekol si čisto biele pančuchy. Obul si nízke, pohodlné topánky farby jeho rúcha, pod pazuchu si vzal niekoľko kníh z police a rýchlym krokom vyšiel z izby.
Na dobre presvetlenej chodbe musel privrieť oči, aby si privykli na zmenu oproti jeho tmavšej izbe. Lukas nemal veľmi rád ostré svetlo a snažil sa mu vyhýbať, čo malo za následok prílišnú bledosť kože. Na niektorých miestach sa mu pod pokožkou zreteľne modreli žily - mohol naozaj hovoriť, že má modrú krv.
Po ceste do hlavnej siene, kde s rodinou raňajkoval, minul niekoľko slúžok a lokajov, ktorí sa ponáhľali za svojimi povinnosťami. Každého z nich Lukas pozdravil - slušnosť v ňom bola hlboko zakorenená a po jednej príhode, kedy videl, ako sa správajú jeho rovesníci z mesta, synovia obchodníkov a obyčajných vojakov, si zaumienil, že nikdy neklesne na ich úroveň.
Na konci chodby narazil na ťažké dubové dvere. Vždy mu dalo veľkú námahu ich otvoriť - nebol veľmi silný a ako malý býval často chorý, no boli časy, kedy tie dvere ani nedokázal o kúsok posunúť, takže bol rád, že mu už taký problém nerobia. V sieni bolo niekoľko slúžok, ktoré pripravovali jedlo a stôl na raňajky. Za stolom sedel Lukasov otec s kamennou tvárou, jeho matka sa zrejme modlila rannú modlitbu a jeho mladší brat Emil na stoličke pohupoval nohami a obzeral sa okolo seba.
"Dobré ráno, otec, matka," pozdravil sa úctivo Lukas a sklonil hlavu. Počkal, kým mu otec pokynie, aby si sadol a potom tak urobil.
Slúžky dokončili posledné práce a potom opustili miestnosť, nechali rodinu, aby sa naraňajkovala v súkromí.
Lukas nemal veľmi chuť do jedla, odkrojil si len trochu chleba a neprítomne si odhryzol malý kúsok.
"Dnes by som chcel ísť do lesa," vyriekol a uprel nič nehovoriaci pohľad na svojho otca. Dúfal, že proti tomu nebude mať nič a nechá mu aspoň trochu voľného času, no nebol si veľmi istý.
Muž sa zamyslel a zvraštil obočie, Lukasa napadlo, že jeho otec s ním mal dnes možno iné plány. No mladík naozaj nemal záujem preberať nejaké záležitosti ohľadne politiky, či počúvať dokola opakované rady jeho otca. Lukas nebol rebel, to ani vo sne, len ho nudilo počúvať tie isté veci, ktoré si zapamätal už pred časom a v takto krásny deň by bolo skrátka hriechom zostať vnútri.
"Čo myslíš ty, Sigrid?" otočil sa napokon na Lukasovu matku, na čo ona zdvihla svoje tmavé, pokojné oči od zlatého medailónu, ktorý jej visel na hrudi.
"Myslím, Trond, že by sme ho pustiť mohli. Jeho zdraviu prospeje čerstvý vzduch a pohyb," odvetila.
"Môžeš ísť, Lukas. No vráť sa do troch hodín. Máš ešte povinnosti," uzavrel to napokon Lukasov otec.
Mladík si vydýchol. Jeho rodičia nikdy neboli veľmi prísni ani tvrdí, a zároveň mali šťastie, že sa im narodili deti, ktoré neboli drzé ani nežobrali o pozornosť. Ich rodinné spolužitie bolo preto zdanlivo bezproblémové a ich vzťahy neboli ani trochu napäté. To bolo o dôvod viac, prečo Lukas neprejavil svoj nesúhlas s tým, že bude grófom. Nechcel robiť svojim rodičom starosti a zarmucovať ich svojimi sebeckými nárokmi.
"Ďakujem, a vrátim sa načas," poďakoval sa tichým hlasom Lukas a pokračoval v jedení chleba.
Prišlo mu trochu zvláštne, že jeho matke dnes nevadili jeho mierne neupravené vlasy, ani to, že po ňom jeho otec nevyžadoval, aby sa obliekal viac ako budúci gróf, či mu hneď nevymenoval zoznam ich dnešných úloh. Jeho otec ho niekedy brával do mesta, kde riešili niektoré spory mešťanov. I to bola práca grófa ako vyššej moci nad obyčajnými ľuďmi. Lukas bol rád, že i vďaka nemu sa skončil nejaký spor, no jeho otec mu raz povedal, že to, že vyriešil ich hádku, je len utvrdenie moci panovníka, nie osobná záležitosť.
Lukasova matka sa naklonila k jeho otcovi a niečo mu potichu povedala. I keď v miestnosti bolo takmer hrobové ticho, Lukas nepočul ani jediné matkino slovo.
Jeho otec sa znova ozval a jeho hlboký hlas preťal ticho.
"Lukas, vezmi svojho brata do mesta a zaveď ho k jeho doučovateľovi. Dnes musí pokračovať v štúdiu dejín Fjarilu," dodal ešte otec a vrátil sa tanieru jedla, ktorý ležal pred ním.
Lukas prikývol a počkal, až jeho mladší brat doje. Obaja chlapci vstali skoro naraz, rozlúčili sa s rodičmi a vyšli na slnkom zaliate nádvorie pred ich sídlom. Lukas opäť zažmúril oči. Našťastie, slnko len svietilo, inak bolo celkom príjemne chladno a na tráve ešte bola ranná rosa. Nemohlo byť viac ako deväť hodín.
"Tak poďme, Emil," usmial sa Lukas na svojho brata a podal mu ruku. Pustil sa do pomalšieho kroku smerom ku ceste, ktorá viedla do mesta. Mohol si vziať koňa, no Lukas nerád jazdil na koňoch vtedy, keď mohol ísť peši. Mesto Fjaril nebolo veľmi ďaleko, cestu zvládol i malý Emil, a nadhadzovanie v sedle či pohyby koňa Lukasovi nikdy neboli príjemné.
Obaja bratia kráčali v tichu, no nebolo to tak, že by si nemali čo povedať. Len nemo obdivovali krásu prírody okolo nich, keď cez cestu prebehla veverička či uvideli pole posiate žltými púpavami. Len občas pozdravili nejakého pútnika či roľníka, ktorý sa uberal tou istou cestou ako oni.
Asi o tridsať minút dorazili na okraj mesta. Domy bohatších mešťanov, ako bol Emilov doučovateľ, stáli skôr v strede mesta, kde boli i divadlá, kúpele a domy, kde sa stretávala rada mesta a vplyvní občania. Na okrajoch žili chudobnejší remeselníci, obchodníci a stáli tu malé stánky, obchody, dielne a rôzne krčmy a podobne. Lukas sa premohol aby nezadržal dych a neskrivil tvár - ulica plná koní, dobytka, a ľudí, ktorí sa kúpali raz za dva týždne, veľmi príjemne nevoňala. Emil sa s ničím nebabral a zovrel si noštek dvoma prstami. Lukas však nechcel pôsobiť arogantne ani namyslene - bolo jedno, ako tí ľudia vyzerali a ako sa správali, už čoskoro budú jeho zodpovednosťou, no i jeho poddanými. Nesmie ich nenávidieť, ani si ich znepriateliť.
Pevnejšie zovrel Emilovu malú ruku a preťal ostrým, no chladným pohľadom skupinu opilcov, ktorá okolo nich prechádzala. Nemal s nimi žiadnu zlú skúsenosť, no i tak im veľmi neveril. A i keď nebol vôbec fyzicky silný, ak by sa pokúsili ublížiť Emilovi, Lukas by sa nezdráhal aspoň získať čas tak, že by sa s nimi pustil do boja.
Skupina mužov okolo nich prešla bez povšimnutia a Lukas si ticho vydýchol, no navonok mal ešte stále stiahnuté obočie a ľadový pohľad. Všimol si, že sa skupinou sa tacká ešte jeden muž, či skôr mladík, len o niekoľko rokov starší ako sám Lukas.
Lukas a Emil v ňom spoznali Mathiasa, jedného zo strážcov, ktorí slúžili ako dozor a hliadka pri bránach ich sídla a v prípade núdze i ako ochrana jeho obyvateľov. No Lukas si nepamätal jediný raz, kedy by bolo treba zo sídla jeho rodiny niekoho vyhnať so zbraňami, či jeho a jeho rodinu pred niekým chrániť. Strážcovia teda obyčajne postávali pri bránach, naoko hrozivý s mečmi a v brneniach, hrávali karty, sedávali na slnku, hlasno sa rozprávali a smiali. Meče im neškodne viseli pri páse, alebo niekoľkokrát dovolili Emilovi vziať do ruky jeden meč, či s nimi hravo zápasiť. Lukas si nevedel predstaviť tých dobrosrdečných mužov, ako zabíjajú a vyhrážajú sa zabitím.
No teraz sa Mathias potácal ulicou, mal kalné oči a vyzeral, že nedokáže ani hovoriť a pohybuje sa len s ťažkosťami. Lukas by sa ho mal štítiť. No pri pohľade na Mathiasove bledomodré oči, ostro rezané črty, do hladka vyholenú tvár a strapaté zlaté vlasy Lukasa napadlo len jediné slovo: krásny. V duchu si dal facku. Vedel, že tak nemôže premýšľať, tým skôr, keď ho jeho otec čoskoro plánuje dať dohromady s nejakou dcérou šľachtica vo zväzku, ktorý znásobí bohatstvo oboch rodín. A Lukas dobre vedel, že sa ľudia dívali na vzťah dvoch mužov či dvoch žien s nevôľou a nenávisťou.
Minul opitého Mathiasa, pevne držiac Emila za ruku a ponáhľal sa z tejto chudobnej štvrte, aby sa čo najskôr dostal ku svojmu cieľu a ďalej od jeho otravných, dorážajúcich myšlienok... Mimovoľne cítil, ako sa mu do uší nahrnula krv.
"Si v poriadku, braček?" spýtal sa ho Emil s doširoka roztvorenými fialkovými očami a neistým výrazom.
"Neboj sa, som," povedal Emil a pokúsil sa opäť vyzerať vážne a neprístupne, no nepodarilo sa mu to tak dobre ako predtým. V mysli si sľúbil, že keď odvedie Emila k jeho doučovateľovi, Mathiasa vyhľadá a... Potom ho odvedie niekam, kde sa ten chlap vyspí, nič viac. Nepotrebuje, aby ho Lukasov otec kvôli tomuto vyhodil z práce.
"Je to kvôli Mathiasovi? Až kým sme okolo neho nešli..." pokračoval malý chlapec, ustarostene sledujúc svojho staršieho brata.
Lukas podráždene vzdychol. Emil bol až príliš všímavý. Zamračil sa o trošku viac ako bolo u neho zvyklé.
"Emil, nepleť sa do vecí, ktorým nerozumieš a radšej si zopakuj to, čo máš vedieť. Sme už totiž tu," miernil Lukas svojho brata a ukázal na dom, kam mal Emila priviesť.
Chlapec s platinovými vlasmi rozčúlene založil ruky a nadul líca.
"Nechcem sem ísť! Vždy sa učím doma a ten pán chodí k nám, tak prečo nie teraz?" sťažoval sa.
Lukas pokrčil plecami. Ich rodičia sa dnes z nejakého dôvodu správali zvláštne, to musel uznať. No nemohol Emila znepokojovať, a tak len pokrčil plecami a pousmial sa na svojho brata.
"Už to tu nejako vydržíš, neboj. Môžeš sa porozprávať i s ostatnými chlapcami."
"Nechcem sa baviť s tými hlupákmi," odvrkol Emil.
Lukas ho jemne potiahol za ucho.
"Emil, nesmieš tak rozprávať, pamätaj, si lepšie vychovaný než niektorý z nich. Správaj sa podľa toho, dobre? Veľa šťastia, neskôr sa vidíme," povedal ešte Emilovi, rýchlo sa otočil a zmizol mladšiemu chlapcovi z dohľadu.
Uznal, že svojho brata možno opustil príliš skoro a unáhlene, no niečo v jeho vnútri ho súrilo, aby Mathiasa našiel čo najskôr. Potom, čo opäť vstúpil do chudobných štvrtí, svoje rozhodnutie sčasti oľutoval. Spleť úzkych špinavých uličiek a blúdenie medzi ľuďmi, ktorí sa obliekali a vyzerali skoro rovnako nebolo nič príjemné. Lukas sa snažil nestrácať nádej, no na Mathiasa nikde nenatrafil.
Po asi trištvrte hodine to vzdal a usúdil, že potrebuje trochu čerstvého vzduchu a pobytu osamote. Odišiel z mesta a vydal sa smerom k lesu. Tešil sa na to, že si konečne trocha oddýchne pri knihe. Mathias by sa určite nemal vzdialiť z mesta a Lukas dúfal, že ani v opojení alkoholom nie je strážca tak hlúpy, aby sa vydal do bohatších štvrtí v strede mesta, kde by mu hrozilo zatknutie mestskými hliadkami. Nič príjemné.
Mladík si nervózne vydýchol. Mal by sa upokojiť. Po príchode do lesa sa chvíľu len prechádzal a obdivoval krásu slnkom zaliateho jarného lesa. Spev vtákov a šum lístia v chladnom vánku ho vždy dokázal upokojiť a ani dnešok nebol výnimkou. Lukas našiel miesto zarastené mäkkou trávou, kde ležal zvalený kmeň stromu. Pohodlne sa usadil, oprel sa o zvalený strom a začal si čítať.
Asi po tridsiatich minútach čítania pozrel na slnko a zistil, že je asi jedna hodina poobede. Rýchlo vstal, zavrel knihu a pobral sa smerom k mestu. Emil ho zväčša čakával pred bránami mesta alebo niekde na ceste blízko mesta. Lukas pridal do kroku, prekračujúc veľké listy, kvety a slimáky, ktoré sa mu plazili pod nohami. Dúfal, že stihne prísť s Emilom domov načas, aby nezmeškal stretnutie so svojím otcom.
Nad hlavou mu zapraskali vetvičky a on zazrel veľkú, zlovestne vyzerajúcu vranu. Vták s krákaním odletel a Lukasovi prebehol mráz po chrbte. Vranu tu už dlho nevidel. Neboli tie vtáky predzvesťou zlých udalostí? Spomenul si čudné správanie svojich rodičov ráno.
"Mal by som sa ponáhľať," povedal si a kráčal ešte rýchlejšie.
Pokračovanie nabudúce
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
