Anjeli.. Démoni.. Svetlonosi../časť 2
Informace:
Pokrčovaie príbehu zo spania jeeej :D skúste si to prečítať ak teda chcete samozrejme a nepovracať sa z toho :D vdaka <3 music : https://www.youtube.com/watch?v=kkPxgtiz-70&list=PLvu1zXwtanqpXZVIz12QgVUvf2DqGVEjw&index=6
Ked som vstúpila do vnútra domu Damon zastal pred dverami a ani ho nenapadlo vkročiť. "Na čo čakáš na buchnáty? Pod dovnútra." Viac drzo sa to povedať asi ani nedalo. "Lepšie bude ked ostanem tu." Počujem iba dupnutie po podlahe. "Dobre ale nie že utečie-" Zastavím sa a hlasno hýknem od prekvapenia. Damon hned pribehne za mnou. Tieš trochu nadskočí ale nieje tak vystrašený ako ja. Predo mnou je svetlonoš. Prvý krát vidím svetlonoša na živo. Je desivý. Vypadá ako nejaký rytier v čiernom brnení ale nemá meč ani štít. Zato zlaté oči mu žiaria v tme spopod masky. Pomali urobím krok vpred a natiahnem ruku pretože aj ked vypadá desivo niečo...nejaký silný pocit.... ma núti dotknúť sa toho brnenia. Počujem iba hlasný dych aký má človek v nemocnici na prístrojoch. Už pomali natahujem ruku až kým neucítim niečo tvrdé pod mojou rukou. Jeho brnenie dotkla som sa ho priamo na srdci. Teda ak má nejaké srdce. Je to zvlášne cítim ako sa pod mojimi prstami hmýri a nadhadzuje...niečo. Mohlo by to vážne byť srdce?
Pozerám sa na jeho hrud. Cítim to tak intenzívne že mám pocit že jeho srdce ide vybuchnúť. Pridám aj druhú ruku. Jeho brnenie je síce chladné ale je obklopené teplou čiernou mlhou. Moje prsty sa nadhupujú nad jeho hrudou až zrazu prestanú. Zrazu necítim byť srdce necítim už ani teplú hmlu je studená ako ľad. Ako keby sa srdce z jeho hrude vyparilo do čiernej hmly. Pozriem sa na jeho prilbu z ktorej sa na mňa vycierajú žlté obrovské tesáky. Rýchlo odtiahnem ruku no on ma za ňu chytí a pomali mi drtí zápästie. "Prečo?..Prečo umierate?" Spýtam sa pod náhlym prúdom bolesti. Ešte silnejšie stlačí zápästie až nepríjemne chrupne. "Kurva" jemné šepnutie nadávky skoro ani nieje počuť. Au au, teraz to začalo vážne bolieť. Cítim ako moju druhú, pravú ruku zovrie Damon a stlačí ju aby mi odpomohol aspoň trochu od bolesti. Svetlonoš sa ku mne približuje helmou až sa zastaví pri mojom krku. "Zachránte nás." Pošeptá to so vzlykavím hlasom. Ale ten hlas nebol muža. Bol to detský hlas, nejakého malého chlapca. Vrazilo mi to slzy do očí.
Ako to dopovedal rozpadol sa na prach a bolo počuť ako na zem dopadajú dve svetlušky. Ako keby zacinkanie zvončeka. No na ruke mi ostala rukavica. Jeho kovová rukavica od zápästia hore. Nebola na ruke. Držala ma okolo päste. Potom sa uvolnila a padla na zem. Až silno zašuchotala. Damon mi vytiahol z chrbtu dve pierka a položil svetlušky na ne aby sa vsiakli. Ja som si chytila zápestie a klakla si. "Si v poriadku?" Klakol si ku mne. Len neprítomne som prikývla. "Prečo?.. To tu nechal.?" zobrala som rukavicu a nasadila na lavú zranenú ruku. Bolesť nepominula úplne ale ulavilo sa mi. No ked som chcela rukavicu zložiť nedala sa. Musela sa iba zaseknúť. Ale toto bol teraz jeden z najmenších problémov. Išla som do ateliéru. Náš dom bol celkom velký zaslúžily sme si mať ateliér ako bohatý ludia.
Kráčala som pomali s Damonom za zadkom po mramorových schodoch. "Prečo tak nadávaš ked si anjel?" Asi počul slovo po prasknutí mojej lavej ruky. "Anjeli niesu anjeli o ktorých čítaš v knižkách." pokračujem v chôdzi pri čom sa dotýkam všetkých váz po chodbe. "A aký sú teda?" Je celkom zvedavý. "Boh je mrtvý. Anjeli si robia čo chcú a veria čomu chcú. Ked si dlho v nebi tamojstvá vídú na svetlo velmi rýchlo." "Aké tajomstvá?" Na toto som mu neodpovedala, ved uvidí sám. Zastavíme sa pred dverami do ateliéru sú obrovské bielej farby. Odomkla som zlatým kľúčom dvere. Bol to môj ateliér mala som tam prístup len ja. Bolo to také moje miesto kde som si potvrdzovala svoju existenciu.
Ked som otvorila dvere počula som Damonove preglgnutie naprázno celkom ho to vydesilo ale koho nie? Obrovská miestnosť so šachovnicovou podlahou, pár obrazmi jednou obrovskou sochou nahej panej Márie. muselo to byť velmi frustrujúce keby to videl nejaký kresťan. Preto...Presne preto mám jediný klúč od tadeto ja. Pristúpila som pod sochu panej Márie, pri postavec na ktorom bola biela miska a nožík. Pritiahla som k sebe aj Damona. "Na nič sa nepýtaj a rob to isté čo ja!" Ani trochu sa nemykol. Nieje to bojko, super. "Opakuj po mňe." Zobrala som nožík do ruky a porezala si kúsok dlane tak aby tiekla krv a nakvapala do misky. Podala som mu nožík a ten bez pýtania sa urobil to isté. Jeho krv bola tmavšia ako ta moja. A moja mala farbu čiernej. Ako môže byť farba tmavšia od čiernej? Chytila som ho za porezanú ruku aby sa naša krv zmiešala. "Mater omnium meretricum...." Potom som to povedala znovu a znovu až po tolký krát pokial sa to nenaučil aj on. Naraz to z neho len vyletelo správna veta bez jedinej chyby. "mater omnium meretricum" Vtedy sa oči Márie rozžiarili na bielo a vsiakla nás do vnútra jej tela kde sme sa obavili v nebi.
Tu to bolo iné ako na zemi tu bol čas cítiť menej. Schmatla som Damona za ruku a bežala do hlavnej miestnosti. Stráže tu neboli, vlastne ani nikdy niesu. Ste predsa v "nebi" tu vám nikto neublíži. V polke cesty nám zatarasila cestu "Žena" Nikto nepozná jej meno ale každý pozná jej príbeh. Volajú ju tu iba "Źena" je to pre ňu asi najlepšie pomenovanie. Aj ja som bola v nebi celkom známa. "Angela!" Zvriesla na mňa že kvetináč popri ceste spadol. "Prečo si ho sem priviedla? Za to budeš potrestaná za to vieš a on príde o hlavu. Vieš čo vôbec spôsobili?" "Źena" bola dvakrát vyžšia než ten najviší basketbalista. Mala až 5 párou krídel. Maximum je desať a to môže mať len boh, ktorý je mrtvý. "Oni to neboli!" Zvrieska som na ňu ešte hlasnejšie než ona na mňa. Všetci okolo mňa zastali a obzerali si Damona. Chlapca s čiernymi vlasmy a complet čiernym oblečením. Väčšina anjelov chodili v bielom a bolo im priam nechutné byť v čiernom. Ja som chodila len v bielom lebo som nechcela moc vyčnievať. "Oni sa ich snažili chrániť. Oni umierajú sami od seba." Krútila som pri tých slovách hlavou ako keby som samej sebe neverila ani slovo.
"Žena" podišla ku mne a Damonovi. "Ak je to pravda..... Musíme ísť do knižnice." pošepkala tak aby nikto iný nepočul. "Tak podme." Damon si dovolil skríknuť nahlas pred všetkými a vypadal že mu to je úplne jedno. Zastavili sme Damona tesne pred knižnicou než vošiel dovnútra. To bolo iba o kúsok. "Si idiot?" Zatváril sa ako idiot. "Nemôžeme tam iba tak vtrhnúť." "Prečo nie ?" Vtedy myslím že Damonovi prišla velice jasná odpoved na otázku. Silné zabručanie sa siahalo až kilometre daleko. "Knižnicu stráži minotaurus, a preto sa nikto do knižnice už desiatky rokov neodvážil" Držala som mu ruky na lícach aby ma aspoň trochu pochopil a nepozeral sa na vtáky na oblohe alebo také niečo.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
