Watchdog | ep.2
Informace:
"Jasné, Akujin-san." Luskol prstami Sato.
__________________________________________________________
Pokračovanie Watchdog. Pomaly ale isto sa dostávame k hlavnému deju :3 Prajem pekné čítanie :D
"Ugh, tak poď." Zastonal Ebisu keď ťahal Sata hore schodmi k jeho bytu. Dúfal, že susedia nič nezačujú, už tak mal s nimi dosť problémov. Sato ledva stál. Vliekol za sebou nohy a sťažka dýchal. Retiazka na tmavých rifliach u v nepravidelnom rytme cinkala pri boku. Ebisu v mysli prehraboval obsah svojej lekárničky. Určite tam má nejaké bandáže, obväzy a dezinfekciu. Dostali sa na tretie poschodie domu, kde mal Ebisu byt. Guma, ktorou bola vystlaná dlažba chodby im vŕzgala pod nohami. Došli k dverám bytu. Ebisu opatrne zložil Sata na zem vedľa dverí. Ten zakašľal, zdvihol si ruku k nosu a vybral si z neho vreckovku, ktorú mu tam Ebisu napchal, aby zastavil krvácanie. Zatiaľ čo sa Sato preberal, Ebisu hľadal kľúče v taške. Keď ich našiel zo zeme sa ozvalo tlmené žuch. Ebisu si naozaj myslel, že Sato sa naozaj začal preberať, ale teraz ležal tvárou pritisnutý k gume. Odomkol dvere, hodil tašku aj kľúče na stolík vedľa vešiaka na kabáty a vrátil sa po Sata. Chytil ho pod pazuchy a odtiahol ho do bytu. Ebisu sa len modlil, aby ho nikto nevidel. Takto Sato vyzeral ako mŕtvola a bolo by ľahké hodiť vinu na Ebisua. Kopol do dverí, ktoré sa s tresnutím zavreli. Položil Sata na koberec v predsieni, vyzul mu topánky a skopol tie svoje. Potom ho znova zdvihol a odtiahol ho do obývačky. Nemal v nej gauč, zato riadne veľký kotatsu. Nohou odhrnul z kotatsu deku a položil Sata vedľa stola. Ebisu si vydýchol, aj keď bol Sato ľahký, na čele mu vyrazili kropaje potu. Kľakol si k nemu, vzal vankúš spod stola a vložil mu ho pod hlavu. Satove oko riadne opuchlo a keď sa pozrel bližšie, na obočí mal malú ranu. Ešteže ten chlap nemal prstene, pomyslel si Ebisu.
Vstal, prešiel cez úzku chodbu a vošiel do miniatúrnej kúpeľne, kde otvoril skrinku pod umývadlom a vytiahol odtiaľ malú drevenú skrinku. Vzal ju, vzal aj niekoľko ručníkov a pobral sa späť k bezvedomému Satovi. Kľakol si vedľa jeho hlavy. Zatiaľ čo sa prehraboval v lekárničke, premýšľal, či vôbec urobil dobre, že Sata priniesol sem. Každý normálny človek by ho predsa odniesol priamo na pohotovosť. Koledoval si o problémy, no naozaj súcitil so Satovou situáciou. Ktovie, čo je za tým. Tí ľudia boli určite z Yakuzy. Zaujímalo by ho, za čo im Sato zaplatil. Nepamätal si presne, čo povedali, adrenalín mu z hlavy vytlačil dôležité informácie. Musí sa neskôr Sata spýtať, o čo išlo. Ak teda bude ochotný povedať mu podrobnosti.
Ebisu z lekárničky vytiahlo dezinfekčný sprej. Myslel si že má aspoň nejaké obväzy, mal však len veľkú kopu bandáží a leukoplastov. V prvom rade však vzal ručník a zdvihol Satovi hlavu. Napchal ručník bod jeho mokré vlasy. Boli pomerne dlhé, blond s odrastajúcimi čiernymi korienkami. A napodiv veľmi jemné. Bolo príjemné sa ich dotýkať. Druhým ručníkom poutieral vodu z jeho tváre, opatrne prechádzal froté ručníkom po zranených miestach. Sato zvraštil tvár. Ebisu prehodil vlhký uterák cez jeho mokré šaty a vzal jednu bandáž a dezinfekciu. Trochu striekol na bielu kocku a len jemne sa dotkol rany na Satovom krku. V tej chvíli sa Sato strhol, otvoril oči dokorán a zvreskol, akoby ho krájali. Chytil sa za krk a prevalil sa na bok, prečo od Ebisua a bolesti, ktorú mu zjavne spôsobil.
"Kuuuurva! Boha!" stonal Sato. Ebisu zdvihol otrávene obočie. Dramatizuje, nemohlo to tak bolieť, veď sa ho poriadne ani nedotkol. Ale Sato naďalej hrešil, vymenoval všetkých bohov, ešte aj takých, ktorých Ebisu nepoznal. Všimol si, ako sa mu trasú ruky, ktoré si pritláča na popáleninu. Skôr to bol asi šok, ako bolesť.
"Um prepáč," ozval sa Ebisu a odsunul sa od Sata. Ten prestal nadávať, znehybnel a pomaly sa otočil za hlasom. Keď ho zbadal, vydýchol si.
"Takže som neskončil v rukách toho sukinho syna." Neveselo sa uchechtol a so stonaním sa posadil. S jednou rukou stále na krku si druhou chytil čierne mokré tričko. Obzrel sa po okolí a nakoniec zaostril na Ebisua.
"Kde som?" spýtal sa. Bože, vyzerá fakt strašne, pomyslel si Ebisu a položil sprej aj s bandážou na zem.
"Keď ťa... no zmlátili, odkväcol si a ja som nevedel čo robiť, tak som ťa vzal k sebe domov," vysvetlil mu a sledoval, ako sa mu poznanie rozjasnilo v tvári.
"Aha jasné, ty si ten chalan čo zmlátil tých dvoch. Počúvaj, nechodíme my do rovnakej triedy?" Naklonil tvár blízko k nemu, až sa ich nosy takmer dotýkali a prižmúril oči. Ebisu len sedel s nehybnou tvárou ako vždy, no vo vnútri sa trochu začervenal.
"Jasné, Akujin-san." Luskol prstami Sato. Ebisu nepatrne zdvihol obočie. Takže takto ho naozaj volali? Démonický boh? Zaujímavá prezývka. Sato sa pokúsil o jeden zo svojich zvyčajných energických úsmevov, no trhlo mu tvárou.
"Oooow!" Priložil si obe ruky na tvár a ohmatal si ju. Ruky sa mu znova rozochveli, asi ho to naozaj bolelo. Ebisu zdvihol sprej a kus bandáže a podal mu ich. Sato na nich pozrel, potom mu pozrel do tváre a zamračil sa. Aj keď to vyzeralo ako komická grimasa, kvôli opuchlinám na jeho tvári. Vzal si bandáž a pritiahol si lekárničku k sebe.
"Vďaka urobím si to sám." Trasúc sa pritlačil si bandáž na krk. Zasyčal a sklonil hlavu. Zovrel pery do tenkej linky, aby nebolo vidieť, ako sa mu rozochveli. Vzal leukoplasty, odtrhol si dva a prelepil bandáž, aby zostala na svojom mieste. Ebisu sa postavil a vzal jeden z ručníkov.
"Požičiam ti suché oblečenie," povedal. Domyslel si, že Satovi bude nepríjemné, aby sa naňho niekto pozeral v takom stave. Ako odchádzal z obývačky, začul za chrbtom slabé "hmm". Ugh čo si to na seba upísal. Situácia, v ktorej sa pred chvíľou ocitli bola viac ako trápna. Pretrel si tvár a odhrnul si vlasy, ktoré boli ešte stále dosť mokré z očí. Z ničoho nič naňho doľahla únava. Bol unavený a nemal náladu rozmýšľať, čo bude ďalej, aj keď by to situácia momentálne potrebovala. Prehodil si uterák cez hlavu a sadol si do svojej izby na posteľ. Osušil si vlasy, vyzliekol si mokrú uniformu a vzal si čisté a suché oblečenie z komody pod oknom. Všimol si, že sa rozpršalo ešte väčšmi, ako predtým, Obrovské, takmer fialové mraky siahali široko-ďaleko, akoby im nebolo konca. Vytiahol zo spodnej zásuvky ešte jedno tričko, také, ktoré mu bolo už malé a tiež nejaké trojštvrťové tepláky. Dúfal, že sa v nich Sato neutopí. Vzal svoju uniformu a vošiel do kuchyne, kde sa nachádzala jeho práčka a sušička. Hodil ju do sušičky a vošiel do obývačky.
"Neviem či ti to bude dobré. Svoje mokré veci môžeš d-" Ebisu sa zarazil, keď zbadal Sata, ako sa vyzlieka a veci hádže na zem. Netušil prečo, ale zostal ticho stáť a zaujate ho pozoroval. Ebisu si myslel, že bude len kosť a koža, ale na jeho prekvapenie mal Sato pomerne vypracované telo, šľachovité, no napriek tomu krehké. Kožu mu hyzdili mnoho malé jazvy, niektoré staré sivej farby a niektoré novšie, ružovkasté. A pribudli nové zranenia. Ako Sato dýchal, rebrá sa mu zväčšovali a modriny na nich tmavli každou sekundou. Keď hýbal rukami, lopatky mu naťahovali pokožku. Ebisu sťažka prehltol. Zvláštne telo, pomyslel si.
V tom sa Sato obrátil a zbadal jeho pohľad. Chvíľka trápneho ticha, pri ktorej si Ebisu všimol niekoľko drobných popálenín na Satovom hrudníku. Odvrátil pohľad, no stihol zachytiť jeho úškrn. Odkašľal si.
"Čo je, Akujin-san? Vidíš niečo, čo sa ti páči? Alebo skôr niečo, čo ťa znechucuje?" Sato vstal a podišiel k nemu, takže sa Ebisu naňho musel chtiac-nechtiac pozrieť. Položil mu obe ruky na hrudník a pozeral naňho so šibalským úškrnom z popod mihalníc. Skamenel a zovrel veci vo svojich rukách. Znechucoval ho, alebo priťahoval? Ebisu nevedel, ale rozhodne niečo cítil.
"Keď nad tým premýšľam, nepoďakoval som sa ti za to, že si ma dnes zachránil." Sato prebehol prstami po jeho ramene. Rozdiel v ich výške bol badateľný, Sato Ebisuovi siahal asi len po nos. Pritisol sa mu hruďou o tú jeho, objal ho okolo krku, no Ebisu stál ako skamenený. Tá jeho pokojná tvár by naštvala nejedného. Videl, ako sa v nej Sato snažil nájsť známky odporu, alebo vzrušenia. Napriek tomu sa však Sato postavil na špičky, zaplietol mu prsty do vlasov a prisal sa k jeho perám. Očami stále skúmal jeho tvár. Mal ich prekvapivo jemné.
Za oknom stále lialo, akoby sa na nich liala všetka voda sveta. Ozval sa hrom. Sato pootvoril pery a špičkou jazyka prešiel po Ebisuovej hornej pere. Ebisu sa trasľavo nadýchol a samovoľne otvoril ústa. S víťazoslávnym úsmevom sa Sato ponoril do bozku, ktorý mu na jeho vlastné prekvapenie Ebisu opätoval. Ozval sa ďalší hrom. Nie počkať, uvedomil si Ebisu, to nebol hrom. Bolo to búchanie na dvere. Nestihol reagovať, dvere sa otvorili dokorán a do vnútra zavial ľadový vietor. Sato vyľakane uskočil a obaja pozreli k dverám. V nich stál muž v obleku, s uhladenými čiernymi vlasmi a náušnicou v uchu. Zložil si slnečné okuliare a vložil si ich do náprsného vrecka saka. Smrkol a oboch si ich premeral ostrým pohľadom sivých očí.
"Dobrý deň," pozdravil sa a sálala z neho chladná vypočítavosť. Ako had, napadlo Ebisuovi.
"A-Aniki?!" pípol Sato. Oh... Ebisu sťažka prehltol. Do čoho som sa to dostal?
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
