Anime World CZ/SK - Příběhy

Bol krásny zimný deň, vonku snežilo. So sestrou sme chceli ísť von a hrať sa no otec zamkol dvere. Robieval to často, nechcel aby sa nám niečo stalo a tiež ho napĺňal strach z toho, že by nás niekto mohol uvidieť. Jeho činom rozumiem, no predsa sú mi nepríjemné.
Odtrhla som pohľad z okna keď domom zaduneli kroky, na schodoch stál otec. Moju sestričku, Alyu som nechala pri okne a išla za ním. „Tak, 222 dnes nás čaká dlhý deň, si pripravená?“ povedal s úsmevom na tvári. Od strachu mi navrela v hrdle hrča no úsmev som mu opätovala a ruka v ruke sme kráčali k dverám pivnice.
„Ocko, kam vedieš Mal?“ opýtala sa zvedavá Alya. On sa na ňu milo usmial a odpovedal:
„Maličká moja, tvoja sestra je chorá a ocko jej chce pomôcť.“ Alya  len prikývla a ďalej sledovala pomaly padajúce vločky snehu jemného sťa páperie. Otec ma potiahol za ruku a vošli sme do pivnice, kde otvoril hrubé kovové dvere. Hneď po tom ako sme vošli sa zabuchli a zostali sme v izbe bielej ako sneh, ktorý s Alyou tak rady sledujeme. Zrazu som zacítila jemné bodnutie a svet okolo mňa stmavol. Podlomili sa mi kolená, no skôr než by som padla ma niekto chytil, jeho ruky ma držali silno až to bolelo.
         Zacítila som skoro až bolestivý chlad na zápästiach, chcela som si ich zohriať no nevedela som pohnúť rukami. Pomaly som otvorila oči a uvidela okovy, bola som na ne už zvyknutá preto ma neprekvapili. „Na čo sa chystáš dnes?“ opýtala som sa pokojným tónom aby som zakryla strach.
„Max, ešte jednu dávku než sa úplne preberie.“ Povedal vysokému mužovi s vyholenou hlavou a okuliarmi, za sklíčkami sa skrývali oči chladné sťa ľadové kryhy. Ten ticho prikývol a zobral zo stola ten najstrašidelnejší nástroj, injekčnú striekačku naplnenú neznámym roztokom. Priblížil sa ku mne no ja som sa začala zmietať, hýbala som sa ako mi to okovy len dovolili. No on násilne schmatol jednu z mojich rúk, bol silný a preto som sa nedokázala vyhnúť ihle. Najprv to bolo ako obyčajne, jemná bolesť no z ničoho nič zosilnela a stala sa nevydržateľnou. Bola ako rozpínavá rastlina, po istom čase som cítila silné kŕče v celom tele predklonila som hlavu a vykašľala krv, najsilnejšiu farbu tejto izby. Karmínová čiara sa mi ťahala aj po zápästiach, do ktorých sa zaryli okovy.
„Otec“ prerývane som sa nadýchla „prosím prestaň, bolí to.“ Povedala som a potlačila vzlyknutie. Keď som sa pozrela na dlane z hrdla sa mi vydral výkrik a rozplakala sa, už som ich  nemala. „Ako si mi mohol odrezať ruky?“
„Neodrezali sme ti ich,“ povedal Max posmešne „mala by si si všimnúť, že okovy máš stále na  zápästiach a netečie ti krv.“ Otec naňho pozrel ako na idiota.
„Má dvanásť rokov, čo by si od nej čakal? Neboj sa 222, ruky sa ti vrátia.“ Pomaly sa pootvorili dvere a uvidela som oko krásnej farby. Bolo modré no nie bledé a jemné ako obloha, ale tmavé a záhadné sťa najhlbšie vody oceánu ale z druhej strany sa mi zdalo akoby žiarilo. Pozeralo na mňa a zračil sa v ňom strach, otočila som pohľad k otcovmu stolu. Bála som sa o toho, komu to oko patrilo no nikto okrem mňa si ho nevšimol. Kto to mohol byť?
Som ten, kto ťa má chrániť. Vrátil som sa po teba a zachránim ťa aj keby ma to malo stáť život, moja drahá Malia. Obzrela som sa no v mojej blízkosti nikto nebol. Ten hlas mi bol známy no predsa nie, pripomínal mi starú spomienku o ktorej som si myslela, že je len predstava.
„Nate... nestoj tam, uteč. Nechcem aby si ma takto videl a už vonkoncom nie aby ti ublížil, prosím odíď.“ Vydral sa zo mňa tichým chrapľavým hlasom. Otec zdvihol zrak z papierov a pozrel na Maxa. Ten sa okamžite postavil a vybehol ku mne, pripojil ma na nejaký prístroj ktorý vydával zvláštne zvuky.
„Pane, potrebuje protijed, jej stav sa ešte väčšmi zhoršil okrem toho u nej vidím náznaky halucinácie. Nechceme predsa aby dopadla ako jej predchodkyňa.“
„Ona bola staršia a slabšia, okrem toho viac by ma zaujímalo čo vidí a o kom hovorí. 222 s kým sa to rozprávaš?“ opýtal sa nežným hlasom.
„Teba sa to netýka! On... zachráni ma, viem to. Urobil to už viackrát, príde.“
 „Nathaniel je mŕtvy, už ho nikdy neuvidíš teda ak hovoríš o ňom.“ Šokovalo ma to, už som sa neudržala a skríkla z celého hrdla. Max mi chcel zapchať ústa no nevyšlo mu to, vyzeralo to akoby nevedel kde ich mám. Otec sa postavil, že mu pomôže no neskoro, dvere sa otvorili a stálo v nich útle dievčatko s vlasmi farby škorice siahajúcimi až po končeky prstov rúk. V jej veľkých očiach sivých sťa búrkové mračná sa zračil zmätok.
„Kde je Mal? Počula som ju kričať.“ povedal tenkým hláskom. Vypleštila oči keď sa na mňa pozrela, asi uvidela krv ktorú som pred chvíľou vypľúvala. Sklopila som pohľad a nevidela som zo seba nič, bola som priesvitná. „Kde je Mal?“ zopakovala Alya so slzami v očiach no akoby sa v nich zračil aj hnev. Otec ju láskavo pohladil po líci a povedal: „Tvojej sestre prišlo zle a tak som ju odniesol do inej izby, začala kričať lebo som ju prinútil aby si dala lieky. Večer už bude vo svojej izbe ale najprv sa musí upokojiť a teraz choď späť hore. Keď bude Malii lepšie pôjdeme sa von hrať.“ Alyi sa rozžiarili oči a jej pery sa skrútili do úsmevu, objala otca no nepohla sa z miesta. Max prišiel bližšie.
„Ak to nevydržíš, nasleduje ona. Nemala by si to zabudnúť.“
„Al zmizni! Nepribližuj sa k nej ty netvor, nechaj ju na pokoji! Na tvoje zvrátené pokusy som tu ja a jedna obeť by ti mala stačiť!“ vykríkla som. Alya sa zmätene obzrela, nevedela čo sa deje. Zrazu som v kúte uvidela veľké klbko, bol to chlapec. Mal hnedé miestami až zlaté vlasy a spoza nich prekúkal pár zelených skoro až neónových očí. „Ed, vezmi ju odtiaľto, hneď!“ Keď som vyslovila jeho meno zdvihol hlavu a splnil môj rozkaz. O krátku chvíľu už niesol plačúcu Alyu von dverami, metala sa mu v náručí no držal ju pevne, zrazu sa dvere zavreli a predo mnou stál otec.
„Po novom zneužívaš silu mŕtveho chlapca, čo? Za toto ťa niekedy potrestám, tvoje jediné šťastie je, že si príliš dôležitá na to aby som ťa nechal umrieť.“ Povedal nahnevane a silno ma kopol. „Daj jej antidotum a odnes  ju do izby, hneď!“ Max mi do žíl pustil ďalšiu látku, bolesť pomaly ustúpila a pri pohľade na svoje telo som sa upokojila, som znova celá. Keď ma Max držal v náručí, že ma odnesie otec ho chytil za plece „Počkaj, beriem  ju ja Alya by sa ťa mohla zľaknúť a to nechceme.“ Keď dohovoril zobral ma a odniesol do malej izby. Steny boli jemnej levanduľovej farby na jednej z nich bola zložitá maľba, spleť rastlín spomedzi ktorých kde tu  vytŕčali pestrofarebné vtáky. Mama zariadila moju izbu veľmi jemne, aby v nej dominovala maľba a tri veľké klenuté okná. Posteľ stála rovno pod nimi, bola náhradou parapety. Pomaly ma do nej položil, zakryl a odišiel. Keď zavrel dvere pohľad mi spočinul na strope izby, boli na ňom vyobrazené všetky súhvezdia. Po krátkej chvíli som sa upokojila a zavrela oči.
            „Malia?“ začula som tichý hlas. Bol jemný a dobre známy, i keď o trocha chrapľavejší než v mojich spomienkach. Patril chlapcovi ktorého som vždy poznala no viac už nie je. „Malia, odpusť mi prosím. Neochránil som ťa aj keď si to potrebovala, ďakujem bohu, že som dokázal ovládnuť Al. Nedovolím aby sa ťa ešte raz dotkol drahá moja.“ Šuškal mi do uší jemne a opatrne ma pobozkal na čelo, v tej chvíli som otvorila oči a uvidela ho. Chlapca len o tri roky staršieho s havraními vlasmi a očami modrými sťa hlbiny oceánu no teraz nežiarili, boli to tie najkrajšie ktoré som kedy videla.
„N-Nate...“ vyhŕkla som so slzami v očiach a objala ho.
„Opatrne princezná moja, neublíž si.“ V jeho hlase som začula obavy. Asi to bude tým, že ma takto ešte nikdy nevidel, na rukách stopy po ihlách,  hojace sa rany na zápästiach a modriny po celom tele. Opatrne mi objatie opätoval asi sa bál, že ma zraní lebo jeho ruky sa ma dotýkali len letmo.  Jemne prechádzal po mojich tmavohnedých kučerách svojou veľkou teplou dlaňou. Po chvíli sa odtiahol, pozrel mi do očí a jeho dlaň spočinula na mojom líci „Ako mohol môjmu krásnemu anjelovi odtrhnúť krídla slobody a nechať na ňom toľko stôp? Keby to naša pani videla, trestu by sa nevyhol. Prečo si mu ešte neutiekla?? Hovor, anjel môj.“ Povedal skoro so slzami v očiach.
„Nate...“ zopakovala som a slzám som tento krát dala voľnú cestu. Zaborila som hlavu do jeho pleca a so vzlykom začala „Ty žiješ... Kde si bol do teraz? Tvrdil mi, že ťa zabil no vedela som, že to nie je možné. Ako si utiekol?“ len ma mlčky objal okolo pliec a každým mojím vzlykom jeho stisk tuhol. „Mama ma vždy učila byť silnou, utláčať slzy no teraz to nejde. Otec chce ublížiť aj Alyi, nesmiem to dovoliť. Musím ju chrániť veď je moja mladšia sestra, budem pre ňu robiť to čo ty pre mňa.“
„Malia, upokoj sa... už je všetko v poriadku, som tu a nedovolím aby sa dotkol teba alebo Alye. Ten démon si myslí, že ma zabil no nie je to tak. Drží ma pri živote veľa vecí, sľuby, povinnosti a...“ na chvíľu stíchol a odtiahol sa. Pozrel mi rovno do očí a rýchlo mu na tvári stúpla červeň a tak zrak odvrátil. „nevieš chrániť Alyu tak ako ja teba lebo... u mňa nejde len o prívetivosť, priateľstvo či súrodeneckú lásku. Som do teba zaľúbený.“ Povedal nesmelo, priložil pery na moje líce a aj moju tvár zaliala červeň. Bola to moja prvá pusa na líce od chlapca, nikdy predtým to  neurobil on ba ani nikto iný.
„N-N-Nataniel toto nesmieme...“ Povedala som zľaknuto, chystal sa niečo namietnuť no skočila som mu do reči „Nesmieme ale aj ja ťa mám radšej než by som mala mať.“ Zahanbene som odvrátila tvár a on si ma znova pritiahol do objatia.
„Posledné roky boli veľmi ťažké, videl som čo ti robí no nemohol som ti pomôcť, ba ani sa k tebe priblížiť no dnes tu s tebou zostanem až kým ma sama nepošleš preč.“ Povedal s úsmevom na tvári. „A teraz spi princezná moja, nedovolím aby sa ti snívalo niečo zlé a keď sa ráno prebudíš budem tu.“ Jeho krásny hlas mi vyčistil hlavu a pomaly sme si vedľa seba ľahli, dotýkali sme sa len končekmi prstov. No ja som sa k nemu pritúlila, veď by mi nič  neurobil. Položila som hlavu na jeho plece a on mi vtisol ďalší nežný bozk na čelo. „Dobrú noc.“ Riekol ticho, zavrela som oči a započúvala sa do rýchleho tlkotu jeho srdca, po niekoľkých minútach ma niečo začalo chladiť na líci, keď som otvorila oči, uvidela som jeho ruku. Na malíčku mal jednoduchý prsteň, pravdepodobne strieborný. Keď uvidel môj pohľad usmial sa a zvliekol si ho z prsta. Sadol si a zakryl moju dlaň svojimi.
„Dnes, na tomto mieste ti sľubujem, že keď budem môcť, prídem znova a na zapečatenie sľubu“ riekol nežne „ti darujem tento prsteň, je mi veľmi dôležitý. Ak ho stratíš už sa nebudem môcť vrátiť, no ak naň dáš pozor o pár rokov sa uvidíme znova.“ Navliekol mi ho na prstenník, bol ako pre mňa kovaný.
Ľahli sme si späť a pomaly zaspali, no to čo sa dialo ďalej nečakal ani jeden z nás.     

Komentáře