Maiya- 2.kapitola
Informace:
Ano, po dlhom čase ale... je to tu. Som rada že som to dopísala lebo je to docela dlhé. Na tejto kapitole dlho som pracovala tak dúfam že sa vám bude páčiť.
Prajem príjemné čítanie :D
2.kapitola
„Akemi!“ postavila som sa a zavolala meno slúžky ktorej verím najviac.
„Idem, slečna.“ ozval sa jej hlas spoza dverí kuchyne.
„Poď na chvíľu so mnou.“ šepla som, zatiahla za rukáv jej uniformy a viedla ju do mojej izby.
„Slečna ale... počula som že vo vašej izbe máte vtáka a že vám vylial vodu na zem. Je to nebezpečné. Mohla by ste sa šmyknúť a spôsobiť si nepekné zranenie.“ obávala sa Akemi.
„Bolo to klamstvo.“ šepla som pred dverami mojej izby.
„Maiya! ... Ehm... teda slečna Maiya. Už som vám vysvetľovala že klamať slúžkam nesmiete! Čo keby... hmmm keby... keby ste povedali že idete do mesta ale vy by ste išli do lesa na hríby a tam... by vás mohol... zjesť medveď!“ znova ma poúčala Akemi.
Vyjavene som na ňu vypuľovala oči a vybuchla do smiechu.
„Akemi. Nepreháňaj. To by som ti neurobila. Nenechám sa zjesť medveďom. A klamem iba niektoré slúžky ako napríklad Eiko.“ ledva som tieto slová zo seba dostala ako som sa dusila smiechom.
„A keď sme sami hovor mi Maiya a tykaj mi, ako voľakedy.“ dodala som.
„Maiya, to nejde. Prosím, neuprednostňuj ma pred ostatnými slúžkami. Už to nie je ako voľakedy. Už nie som obyčajné mestské dievča, teraz som slúžka. A mi už nie sme najlepšie kamarátky ako vtedy ale sme nadriadený a podriadený.“ povedala a po tvári jej stiekla slza ktorú hneď zotrela rukou.
„Poďme späť k téme. Čo ste chceli, slečna?“ dodala Akemi.
Bolo mi jej ľúto, je to moja chyba že je tu a je moja chyba aj to že prišla o matku. Keby nebola vtedy so mnou ale s ňou možno by jej pomohla a nepodľahla by chorobe.
„Vieš...“ povedala som plačlivým hlasom.
„Slečna, čo sa stalo?“ strachovala sa.
Trhalo mi srdce keď mi tak hovorila. Nemala som rada keď mi hovorila „slečna“ a nemala som to rada aj od ostatných slúžok. Chcem byť OBYČAJNÉ DIEVČA s normálnym stredoškolským životom.
„Nič, len som si na niečo spomenula. Ako mi zomrel... králik.“ zaváhala som.
„ Vieš... dnes bol za mnou môj spolužiak Ichiro.“ začala som.
„A čo s ním?“ divila sa.
„Nikomu to nepovedz ale... pýtal sa či by mohol u nás doma na neurčitú dobu bývať.“ vysvetlila som jej.
„Pochybujem že to Pani dovolí.“ šepla.
„No a vtom je ten problém a aj s tým potrebujem pomoc. Kedy príde?“ opýtala som sa.
„Kto?“ nechápavo sa na mňa pozrela.
„Mama. No kto asi. Počúvaj, dnes si nejako mimo. Deje sa niečo?“
Strachovala som sa o ňu. Nikdy nebola takáto. Bola všímavá a chápavá.
„Pani? Asi dnes večer. Išla len niečo vybaviť.“
„Šťastie je konečne na mojej strane. Ďakujem Akemi!“ celá natešená som skríkla a objala ju.
Neobjímala ma. Len tam zarazene stála. Vážne sa o ňu začínam báť.
„Akemi? Deje sa niečo? Dnes si mimo.“ povedala som a pustila ju z môjho zovretia.
„Akemi! Poď do kuchyne! Potrebujem pomoc!!!“ kričal niekto zdola.
„Už ma volá Eiko. Musím ísť. Mlčím ako hrob a veľa šťastia s presviedčaním.“ šepla.
Otvorila som dvere mojej izby a zvalila sa na posteľ. Usilovne som rozmýšľala ako sa to mami opýtam.
Ale nejako ma zaujal ten biely strop nad mojou posteľou až ma popadla únava a ja som zaspala.
...
„Slečna Maiya. Pani je už doma a čaká na vás v obývačke.“ prebudil ma Akemin hlas.
„Už idem.“ povedala som ospalo.
Vytackala som sa z postele a ako zombík som sa vliekla do obývačky. No ako dom vyšla z izby, potkla som sa o niečiu papuču.
„Au, kto tu nechal tú papuču!“ skríkla som na celí dom.
„Ja, prepáčte, slečna.“ po schodoch kráčala hore slimačím krokom Eiko.
Ignorovala som ju a prišla do obývačky.
„Mami, niečo sa ťa chcem opýtať.“ prehovorila som.
„Áno, hovor, miláčik.“ povedala milo.
Divila som sa že mi oči z jamôk nevypadli. Miláčik? Od kedy je mama taká milá? Neexistuje. Toto nie je mama. Ojoj, toto je zlé znamenie. Určite má niečo za ľubom. Ale budem sa robiť že som si to nevšimla.
„No, vieš... bol tu môj spolužiak... a pýtal sa ma či by... u nás na neurčitú dobu nemohol... bývať. Tak sa ťa pýtam či... môže.“
V obývačke zavládla klidná atmosféra.
Alebo to bolo len ticho pred búrkou?
„ZAMIETNUTÉ.“ Jej nálada sa zmenila ako počasie.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
