Čo som?
Informace:
Toto dielo je len prológ, v budúcnosti plánujem vydať knihu no najprv by som rada vedela či by si ju vôbec niekto kúpil xD preto som sa rozhodla pridať jej krátku časť, poprosila by som vás o komentáre (dobré aj zlé) rada by som počula váš názor :)
„Čo pripravuješ tentokrát?“ opýtala som sa muža odetého v bielom sťa skorý zimný sneh. Blížil sa ku mne s malou injekčnou striekačkou v ruke.
„Našiel som novú zmes a ak sa to podarí na istý čas zmizneš.“ povedal s psychopatickým úsmevom na tvári. Nepochopila som jeho slová, ako môžem zmiznúť? Prichádzal čoraz bližšie a bližšie, ovládal ma strach a preto som začala prudko hýbať rukami až sa mi reťaz zaryla do kože a zo zápästí mi stiekla karmínová cesta. Čisto biela izba dostala trocha farby. O niekoľko sekúnd kľačal pri mne, na krku som zacítila jemnú bolesť ktorá sa ako rozpínavá rastlina šírila mojím telom. Najprv bola ako jemné štipnutie včely no nakoniec sa nedala vydržať, bolo to akoby sa mi topili kosti ako ľad v skoré jarné ráno. V jednej chvíli som sklonila hlavu a rozkašľala sa, na podlahe predo mnou sa objavila krv.
„O-otec... prosím prestaň.“ vydralo sa zo mňa tichým chrapľavým hlasom.
„222 vydržala si už aj viac“ povedal výsmešným hlasom. „Pamätaj si, ak to nevydržíš ty nasleduje ona.“ keď dohovoril dvere izby sa otvorili a vošlo malé dievčatko. Bolo veľmi nízke no vlasy malo až po pás, bledohnedé ako jesenné lístie na tvári jej žiarili dve očká zelené ako tráva. Keby sa jej z tváre nezračil strach bolo by prekrásne. Útlu ruku pridržiavalo k ústam a z očí mu tiekli slzy. Otec sa pomaly otočil s diabolským úsmevom a začal sa približovať k nej.
„Alya! Rýchlo uteč!“ vykríkla som na ňu celím hrdlom, pokúsila som sa odtrhnúť z reťaze no nešlo to. Zaryla sa ešte hlbšie do mojich zápästí, zasyčala som od bolesti. „Dobre, urob so mnou čo len chceš no moju sestru vynechaj! Je ešte príliš malá na tvoje hlúpe pokusy!“ tie slová som vypľula ako jed.
„Mal? K-Kde si?“ povedala Alya tichým hlasom. Veď stojím rovno pred tebou. Chcela som to vysloviť nahlas no uvedomila som si, že ma nevidí. Tá zmes ktorú mi otec pustil do žíl ma urobila neviditeľnou.
O niekoľko sekúnd som uvidela v kúte krčiaceho sa chlapca. Bol vyšší ako ja a hnedé vlasy mu siahali až po zátylok. Končeky mal jemne kučeravé s nádychom ryšavej až červenej. Jeho úprimné hnedé oči na mňa hľadeli vydesene, podobal sa na psa keď uvidí vaničku.
„Ed, odveď ju! Nechcem aby ma takto videla. Nedovoľ mu aby sa jej dotkol.“ chlapec ma vypočul a odvliekol plačúcu Alyu preč. Otec ma už nevnímal, zapisoval si niečo do svojho notesu.
Malia, srdiečko otvor oči. Všetko je v poriadku bol to len sen.
Začula som jej hlas a poslúchla, prebrala som sa v teplej posteli uprostred izby hrejivej červenej farby. Na nočnom stolíku stáli digitálne hodinky ktoré ukazovali šesť hodín ráno.
Čo sa mi vlastne snívalo? Aká nočná mora to mohla byť? Prečo si nič nepamätám? No jedno viem, musela byť hrozivá. Srdce mi bije ako po niekoľkých kilometroch behu, ledva dýcham a kvôli potu sa na mňa lepí pyžama. „Nechám to tak, ak nezobudím Alyu budeme meškať.“ s týmito slovami som sa vyšvihla z postele a prešla k izbe mojej sestry.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
