Ja som jediný koho potrebuješ- 5.kapitola
Informace:
Po dlhej dobe som sa konečne zračila napísať ďalší diel tejto poviedky. Ale ak mám pravdu povedať tak cez prázdniny som dosť zlenivela. Ale budem sa snažiť pridávať poviedky častejšie než len raz do mesiaca vo viacerých prípadoch.
PS: Chyby prosím ignorovať.
5.kapitola
No úsmev mu ani nie o minútu z tváre zmizol.
„Tak čo chceš?“
Pozrel na mňa žalostným pohľadom a povedal:
„Nech ťa to nezaskočí.“
„Dobre, dobre a už hovor.“
„Budeš mojou priateľkou?“
„To myslíš vážne?“ povedala som a nadvihla jedno obočie.
„Smrteľne vážne.“ povedal a už sa nevedel dočkať mojej odpovede.
„Ehmmm… eh… ja… ehmmm… ja… nie.“ provokatívne som sa usmiala.
„Čo prečo?!“
Znel vážne prekvapene. Túto odpoveď asi nečakal.
„Prosím. Vážne prosím.“ naliehal ako malé decko o lízatko.
„Nie.“
„Ah, tak toto si teda nechám. Tešil som sa že ti to dám ale keď sa nad tým tak zamýšľam… tak väčšia zábava bude keď to uvidia tieto zdochliny na zemi.“ povedal nevinným hláskom a pred tvár mi dal kartu z kamery.
Naše role sa rýchlo prehodili.
Teraz som bola ja tá ktorá rosila ako malé decko o lízatko.
„Daj mi to ty… vydierač. To je kradnutie cudzieho majetku. Zavolám políciu!“ naliehala som.
„To neurobíš lebo…“
V druhej ruke držal môj mobil. Snažila som sa po ňom načiahnuť no keďže bol Shin o hlavu vyšší nedočiahla som.
„Daj to sem! Moja trpezlivosť už klesá a ani si nevieš predstaviť čo sa stane keď klesne úplne. Potom si ma nepraj. Zbijem ťa tak že sa mesiac nebudeš môcť ani len pohnúť. Tak to daj sem lebo to urobím.“ vydierala som ho.
„A že kto je tu vydierač. Popros.“ uškrnul sa.
„Nie som pes!“ zvrieskla som.
Už som sa chcela po ňom zahnať päsťou no on ju zastavil tesne pred jeho tvárou.
„Ale no. Kairy buď poslušná.“ povedal a kartu si schoval do zadného vačku rifiel.
„Odtiaľ si to určite nezoberieš. Lebo si to nedovolíš.“ dodal.
„Dobre vyhral si… urobím to.“
„Vážne?“povedal arogantným hlasom.
„Nie robím si srandu možno keby si bol trochu milší.“ povedala som a vo chvíli keď nebol v pozore som mu zo zadného vačka zobrala kartu.
„To bolo prefíkané ale… ešte si nevyhrala. Lebo tá karta nie je pravá.“
„Prečo? To je nemožné.“
„Presvedč sa.“ povedal a hodil mi kameru.
Vložila som ju tam a otvorila archív fotiek. Objavil sa tam jeden súbor.
„Ha, pozri je to tu to video. Vyhrala som!“ posmievala som sa mu a bola so si istá že som vyhrala.
No realita je krutá. A v mojom prípade bola krutejšia dvojnásobne.
Otvorila som súbor a otvorila fotku v ňom. Keď som ju videla vytreštila som oči.
Bol tam od fotení papier a na ňom napísané:
„FAKE. Si blbá alebo čo? To je to že ma nepočúvaš.“
„Ty blbec!“
„Tak čo urobíš teraz?“
„Vzdávam sa.“ povedala som a za chrbtom si prekrížila prsty.
„Vážne?“
„Ano. Urobím to.“
„Naozaj vážne?“
„Ano naozaj.“
„Smrteľne vážne?“
„ANO.“
„Sľubuješ?“
„Ano.“ povedala som a prekrížila som si prsty aj na druhej ruke.
„V tom prípade sa snaž.“ povedal a s chladným výrazom na tvári opustil náš dom.
Pomaly so sa premiestnila na sedačku a ľahla si.
„Ah, čo som to urobila? Ja som vážne blbá.“ s týmito slovami som sa vydala do ríše snov.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.