Watchdog | ep.1 - Front seat
Informace:
"Nie, ty sa mi ešte budeš hodiť." Vydýchol mu dym priamo do tváre. To čo Ebisua absolútne šokovalo bolo, keď sa chlap sklonil, zovrel Hirokiho bradu ešte silnejšie a vtisol mu na ústa bozk, pričom zahasil ohorok svojej cigarety o jeho krk. Ebisu vyvalil oči.
17-ročný Nijimura Ebisu je veľmi pokojný a vyrovnaný človek. Jeho pokojný život však komplikuje jeho vzhľad. Každého, kto sa naňho pozrie, automaticky zaplaví vlna strachu. Ebisu nevie čím to je, no rád by to zmenil. Jedného dňa však zistí, že mu tento vzhľad bude na úžitok.
______________________________________________________________
Mňo, síce mám rozpísanú jednu poviedku, ale nemôžem si pomôcť skrátka milujem prostredie japonskej mafie a školských delikventov... a yaoi xDDD Tu je jedna krátka poviedka, ktorú momentálne budem ťahať z hlavy tak dúfam že sa vám bude páčiť :3
Nijimura Ebisu kráčal chodbou k triede. Ako vždy aj teraz mal na tvári absolútne stoický výraz, čierna ofina mu padala do očí, ktoré upieral pred seba. Ani jeden z okoloidúcich sa naňho nepozrel, každý kto prešiel popri ňom stíchol a začal rozprávať až niekoľko metrov od neho a to aj tak šeptom. Ebisu si vzdychol. Bál sa ho každý, kto mohol. Nie že by mu to prekážalo, ale občas mal pocit, že to ľudia preháňajú. Niekto doňho narazil.
"P-p-pardón!!!" pípol nejaký prvák v okuliaroch. Ebisu naňho pomaly pozrel tými čiernymi očami bez výrazu.
"Huh?" zdvihol obočie. Prvák vyvalil oči, zaspätkoval a rozbehol sa preč kričiac:
"Je mi to ľúúútooooo..." Ebisu za ním chvíľu hľadel a potom pokračoval v ceste. Nevedel, či to bolo tou aurou ktorú okolo seba mal, alebo jeho očami, ale každý pred ním utekal. Alebo to bude tými vlasmi? Chytil si jeden prameň ofiny a pozrel si naňho. Asi sa pôjde ostrihať, možno ľudia prestanú tak šalieť. Zastavil, odsunul dvere triedy s nápisom 2-3 a zaklapol ich za sebou. V triede nastalo ticho. Otrávene, no stále s prekvapivo nehybnou tvárou sa vydal k svojmu miestu, ktoré bolo nanešťastie, uprostred triedy. Ako kráčal, každý ho pozoroval a nenápadne sa pratal z cesty. Ebisu zhodil svoju tašku na zem vedľa lavice, vytiahol si z nej knihu angličtiny. Nalistoval si stránku a začal si čítať. Po pár minútach sa hovor v triede obnovil. Zazvonilo a učiteľ vošiel do triedy. Keď sa pýtal na dochádzku, Ebisu si až vtedy všimol, že miesto pred ním je zasa prázdne.
Sato Hiroki. Pamätal si na toho chlapca z uvítacieho ceremoniálu. Na prvý pohľad bolo jasné, že je to jasný delikvent. Odfarbené blond vlasy, ktoré mu viditeľne odrastali na čiernu, množstvo piercingov a ten zvláštne hyperaktívny, no zároveň unavený pohľad. Napriek tomu, že nechodil do školy, na významných písomkách sa vždy ukázal a skóroval ako jeden z najlepších. Ebisu si ho všimol len vďaka modrinám a poraneniam, s ktorými raz Sato prišiel do školy. Netušil do čoho sa zaplietol, ale vyzeral dosť biedne. Aj tak však žiaril ako Vianočný stromček so 100 vatovým úsmevom. V jeden deň Ebisu začul, ako sa staršie dievčatá o ňom rozprávajú. Vraj je najmladší syn nejakého mafiánskeho magnáta či čo, no nikto sa oňho nezaujíma a akoby ani nepatril do rodiny. Sťažovali sa, že chudák Hiro-chan nedostáva dosť lásky a že ony by mu ju rady nahradili. Ebisuovi to prišlo dosť zvláštne, lebo vedel ako si ľudia z Yakuzy uctievajú svojich nadriadených a ich potomstvo, a hlavne najmladších členov rodiny.
Otáčal pentelku v prstoch a vyzrel z okna. Vyzeralo to na dážď. Mraky sa zbiehali do sivých gučí, ktoré oťažievali a vyzerali, že sa každou chvíľou pretrhnú pod ťarchou vody. Ešteže mu napadlo hodiť si do tašky dáždnik, keď odchádzal z domu. Čas bežal, učitelia sa striedali a Ebisu pomaly upadal do tichej letargie. Prestal vnímať, o čom sa učia a len čakal, kedy konečne začne pršať. To, že zazvonilo si všimol až keď sa všetci postavili a postupne vychádzali z triedy. Aj Ebisu vzal svoju tašku, zazíval a pobral sa cez tú istú chodbu ako ráno ku skrinkám. Vyzul si prezuvky, nazul topánky a vytiahol z tašky dáždnik. Zapol si čierne sako uniformy s bielym lemom na fazóne, pod ktorým mal sivý sveter a bielu košeľu s čiernou kravatou. Fúkal pomerne silný vietor. Ebisu vyšiel z budovy školy a na jeho prekvapenie bolo vonku ešte stále sucho. Prešiel cez cestu a odbočil do mesta. Naozaj vážne premýšľal nad tým, že sa pôjde ostrihať. To, ako desil ľudí už len keď sa na nich pozrel mu vážne vadilo. Takto si nikdy nikoho nenájde. Keď tak kráčal a premýšľal, koľko má pri sebe peňazí, začul cvengot rozbíjajúceho sa skla.
"Počuj neser ma. Dohodli sme sa na niečom a nemôžeš to len tak porušiť! Dal som ti prachy!" Ebisu sa zarazil. Je to Satov hlas? Obzrel sa a napravo za sebou zazrel v uličke pri kontajneroch stáť Sato Hirokiho aj s troma ďalším chlapmi. Tí traja boli v oblekoch a v okuliaroch, čo Ebisuovi prišlo neskutočne vtipné, keďže ani slnko nesvietilo. dvaja z nich Sata držali za ruky a plecia, aby sa nemohol dostať k tomu tretiemu, ktorý sa uškŕňal a poťahoval si z cigarety. Ebisu sa zamračil. To nevyzerá dobre, pomyslel si a nečujne sa, po špičkách prešiel k najbližšiemu kontajneru a skryl sa zaň.
"Myslíš že by som len tak nechal člena rodiny poslať niekam mimo krajinu? Čo by si o mne pomyslel Sato-sama?" prehovoril ten čo fajčil cigaretu a Ebisu pozoroval, ako pristúpil k mykajúcemu sa Satovi a odhrnul mu prameň vlasov z tváre. Chytil ho za bradu a zdvihol mu hlavu tak, aby sa mu mohol pozrieť do očí. Chvíľu si hľadeli do očí so vzájomným odporom. Sato sa mykal ako zmyslov zbavený, no mužov stisk bol na jeho chudé telo prisilný.
"Nie milý Hiroki-kun," prehovoril po chvíľke muž a potiahol si zamyslene z cigarety.
"Nie, ty sa mi ešte budeš hodiť." Vydýchol mu dym priamo do tváre. To čo Ebisua absolútne šokovalo bolo, keď sa chlap sklonil, zovrel Hirokiho bradu ešte silnejšie a vtisol mu na ústa bozk, pričom zahasil ohorok svojej cigarety o jeho krk. Ebisu vyvalil oči. Sato pridusene vykríkol a trhol sebou ako najsilnejšie vedel, no muži ho držali pevne. Chlap sa odtiahol, zasmial sa a ustúpil. Všetkých troch si prezrel, ako tam stáli a prešiel si prstami po perách. Na prstoch sa mu objavila červená šmuha.
"Hryzieš huh? Chlapci, viete čo máte robiť," povedal muž, na oboch sa pozrel a oni len prikývli, Otočil sa a vošiel hlbšie do uličky. Ebisu ho už nevidel. Bože, toto vyzerá ako nejaký zvrátený mafiánsky film, pomyslel si Ebisu, aké klišé. Ale nebolo mu to dvakrát jedno, keď zrazu jeden z chlapov, ktorý držali Sata vrazil riadnou silou koleno priamo do jeho brucha. Ebisu sa strhol. Bolo zvláštne, ako si dokázal udržať stoickú tvár napriek výjavom ktoré sa mu odohrávali pred očami. Robustnejší z mužov, ten ktorý stál bo Satovej pravici mu skrútil obe ruky za chrbát a držal mu ich tam v pevnom zovretí. Ebisu zbadal náhly strach v Satovich očiach, ako sa pozeral s naširoko otvorenými očami na päsť, ktorá sa mu blížila s nosu. A ďalšia, a ešte jedna. Ďalšia rana do brucha. Ten muž s ním zaobchádzal ako s boxerským vrecom. Ebisu paralyzovane sledoval, ako mlátia jeho spolužiaka. Po niekoľkých chvíľach si spomenul, že to nie je film, že toto, čo vidí sa naozaj deje. Mobil pri sebe nemal, ale mal svoj strašidelný vzhľad a tiež bol pravdepodobne vyšší ako tí muži. Postavil sa, pretože doteraz bol skrčený a vyšiel spoza kontajnera. Potichu sa priblížil
"Hej!" zakričal, aby upútal ich pozornosť. Muž, ktorý Sata mlátil sa s neohrabaným "Ha?" otočil. Ebisu zovrel dáždnik v oboch rukách a rozohnal sa ním ako bejzbalovou pálkou, Dáždnik tupo narazil na mužovu hlavu a zlomil sa. Neplánoval ho udrieť až tak silno, ale nečakal, že muž sa po tom údere skláti na zem. Jeho slnečné okuliare sa šmýkali po špinavom asfalte chodníka. Sato ovisol, no stále bol pri vedomí a ten druhý muž naňho zízal ako na zjavenie. Ako na povel sa im nad hlavou ozval hrom a uličku osvetlil blesk. Ebisu sa vztýčil do svojej plnej výšky (niečo okolo 185 cm), poťažkal si polovicu dáždnika v ruke a pozrel temnými očami na Satovho väzniteľa.
"Pusť ho," prehovoril Ebisu prázdnym hlasom. Začalo pršať. Chlap okamžite pustil Sata, rozbehol sa k svojmu parťákovi, ktorého zdvihol a pomohol mu ako tak sa ťarbavo dostať z uličky. Celou cestou naňho ten chlap pozeral, aj napriek okuliarom videl, že z očí mu priam kričí strach. Nuž, aspoň na niečo je jeho vzhľad dobrý. Keď muži došli k okraji uličky zastali.
"Netvor!" zakričal ten pri vedomý a rýchlo sa pratali preč. Ebisu si vzdychol. Mohol prísť s niečím originálnejším. Odhodil rúčku z dáždnika, ktorá mu zostala v ruke. Zatiaľ len kropilo, ale dážď zosilnieval a bol pomerne studený. Ešte k tomu ten vietor. Pozrel na Sata. Bezvládne ležal na chodníku pri tehlovej budove a nehýbal sa. Ebisu si k nemu kľakol a prezrel si jeho tvár. Nos mu silno krvácal a nadobúdal odtieň fialovej. To isté sa stalo aj jeho ľavému oku. Pozrel sa mu na pravú stranu krku, kde mu ten bastard uhasil cigaretu. Zoškvarená pokožka bordovo žiarila a pulzovala. Chytil Sata za rameno.
"Sato, žiješ?" oslovil ho. Jeho viečka sa pohli, ale neotvorili sa.
"Sato." Zatriasol ním Ebisu ešte raz. Tentoraz otvoril oči, no boli prázdne, unavené a zničené. Vzdychol si a pomohol mu posadiť sa. Na jeho prekvapenie bol Sato ľahší než si myslel. Bol chudý, ale Ebisu nečakal že až tak.
"Kde bývaš?" spýtal sa ho odhrňujúc si mokré vlasy z očí. No Sato neodpovedal. Viečka mu oťaželi a zrejme upadol do bezvedomia. Ebisu si znova, otrávene a dlho vzdychol.
"Tak poď." Prehodil si jednu jeho ruku okolo krku a donútil Sata postaviť sa. "Vezmem ťa k sebe." A pomaly sa šuchtali k Ebisuovmu bytu v daždi.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
