Smiem...?
Informace:
O čom je tento príbeh?
Je o dievčine, ktorú zničí predčasný záver. Je o tom ako môže domýšľanie skončiť. Je o tom ako sú ľudské duše krehké a behom sekundy sa môžu rozbiť... ako tá najkrehšia váza.
Je to tak? Úprimne neviem o čom je ten príbeh, neviem, čo má predstavovať. Povedzte mi Vy váš názor!
/Ospravedlňujem sa za gramatické chyby, či dokonca chyby v logickom nadväzovaní. Snáď sa v ňom však nestratíte. :)/
Dámy a páni, vítam Vás tu, v mojej hlave. Ráčte vstúpiť, no podajte mi ruku a hľaďte na môj chrbát. Tvár nemám, som nikto. Nechápete? Nevadí, vôbec nie. Stačí mi vaša pozornosť a zvedavosť. Môj výzor? Meno? Život? Je to dôležité? Ale kdeže! Viete, čo je dôležité? Spomienka, ktorú Vám chcem ukázať. Chcem? Isto? No prečo nie. Tá spomienka vlastne nie je ani dôležitá. Skôr by som to nazvala veľmi vtipnou príhodou. Máte radi čierny humor? Ah, už dosť klábosenia! Podajte mu rúčku, chyťte sa tej mojej, ktorú k Vám vystieram a poďte. Áno, áno, tu sú tie dvere, čo nás delia od "obrázkového" príbehu mojej maličkosti. Ak ste pripravení - Smiem prosiť?
Klop, klop, klopity-klop. Každý môj krok sprevádza klopkanie hnedých mokasín, no napriek tomu je moja prítomnosť nikým nezaznamenaná. Prečo by si aj mali všímať takú nicku? Pokračujúc vo svojej chôdzi cez chodbu pevne zvieram dosky na prsiach, keď prejde okolo on. Nedokážem sa naňho pozrieť, nie bez prípravy a tak len odvrátim pohľad, keď zmením svoju pôvodnú trasu. Nezbadám jeho reakciu, nevidím, že sa za mnou rozbehne, ale viem to, pretože netrvá dlho a počujem hlas za dvermi, teda skôr odfukovanie po rýchlom behu. Som rýchlejšia? Opretá o dvere nie som dlho, keď sa chrbtom zveziem na zem. No tak, spamätaj sa! Nádych výdych. On odíde. Tak asi nie.
"Hej, si v poriadku?" ozve sa z poza dverí. Oh, áno. Deje sa niečo, že by som nemala byť? Viac menej aj áno. Stále mlčím, kým naberám dych, postaviac sa, keď povolím stisk na doskách. Len sa upokoj. Trvá to, kým otvorím oči, no napokon načiahnem ruku ku kovovej guli, ktorá slúži ako kľučka na dverách a je chladnejšia než očakávam a otočím ňou- dvere sa otvoria a v nich stojí on.
"V tom najlepšom," odvetím na jeho otázku s kútikmi úst dohora v ľahkom úsmeve, prebehnúc jeho tvár očami. Ako len zbožňujem jeho vzhľad! Ja tak sladký, tak chutný a tie oči - ahhh. Čo to v nich vidím? Starosť? Zaujímalo by ma odkiaľ pramení. Vlastne, asi aj viem odpoveď. Asi? Asi určite. Jeho nasledujúce slová to len potvrdia.
"Musíme sa porozprávať," oznámi mi tak pokojne, ako najviac to len vie. Počujem však váhanie v hlase a vidím ako sa trasie. Nemôžem mu to robiť ťažšie, naozaj nesmiem, takže si dovolím len úsmev:
"Počkám v parku." Čas netreba, obaja ho vieme, i keď nie je tá informácia vyslovená. Telepatia? Je ľahko čitateľný a aj keď mi úsmev opätuje, tak vidím, čo sa v jeho hlave odohráva - núti sa do toho výrazu. Bohužiaľ, poznám ho pridobre. Môže skrývať koľko chce, mňa neoklame, veru tak, no nepopieram fakt, že ho zbožňujem. Áno, áno! Nezbaví sa ma. Milujem ho. Zbožňujem ho. Nenávidím ho... Nenávidím?
Ináč - viete, čo je dnes za deň? Piatok trinásteho. Tramta-da-dá! Vidíte ten kontrast? Tú krásnu rovnováhu? Deň obľúbený väčšinou a číslo nešťastia. A viete prečo ho mám tak rada? Pretože dnes je každá tragédia nehodou, nešťastie spôsobené vyššou silou. Tak naivné! Ľudia sú schopní si vymyslieť toľko vecí. Komu by napadla psychická nestabilita?
Pozerám sa na svoj odraz v zrkadle, keďže sa musím pripraviť. Definitívny koniec, nijaká pauza, ale koniec. Treba teda vyzerať dobre, nie? Priznám sa, že nevyzerám zle - nevinný pohľad a krásna pleť. Som chodiaca dokonalosť? Kdeže, som nikto. Mohla by som si zvýrazniť oči, áno, mohla. Berúc do ruky špirálu, všimnem si žiadne trasenie. Nemala by som byť nervózna? Bojím sa toho. Nechcem koniec. Eh? Čo sú tie čierne prúžky na mojich lícach? Preboha, veď som smiešna! Špirála sa zamieta, nemôžem si dovoliť čierne šmuhy. Sklopím pohľad, predtým, než svojmu odrazu venujem melancholický úsmev, smútok z toho, čo príde. Isto to príde? Ah, poverčivosť nie je dobrá. Čo teda rúž? Otvorím preň skrinku, očami hľadám ten vyvolený, keď moja rúčka vezme najjasnejší červený. Hneď vyzerám inak, no nie je to ono, je to umelé, až príliš. To nechcem! Kde však teraz zoženiem ten správny odtieň?
Bruškami prstov zľahka prejdem cez drevenú kuchynskú dosku, ktorej by ublížila aj drobná iskrička, Tak krehká! Skoro ako ľudské duše. Nie. Tie sú oveľa ľahšie na zničenie. Nie som toho dôkazom? Čo tu vôbec chcem? Odpovedi sa mi dostane, keď sa s vrzgotom vysunie zásuvka a v nej zaštrngoce čosi kovovo znejúce. Ah, už viem! Páči sa mi ten lesk ostria, to ako ostro vyzerajú. Priam žiaria, hviezdy dnešného večeru! Sekáčik na mäso, nôž na úpravu, keramická čepeľ, príborový nožíček so zúbkami, no aj ten vie porezať. Nádhera, nádhera! Toľko ich je, toľko sa mi ich tu predvádza. Ktorý si len vybrať?
Celá bez seba vybehnem z dverí svojho obydlia len v ľahkých šatách s tenkými ramienka, vlastne je to nočná košieľka. Koho to trápi? Som tak šťastná, tak nadšená! Naberiem do nosu plnú dávku nočného vzduchu, ktorého chlad ma štípe aj na obnaženom tele, keďže nie som chránená hrubou vrstvou odevu, kdeže. Nezabudla som si dať podprsenku? Zbytočnosť! Bosými nohami vykročím po ceste posypanou soľou, čo tíško zaškrípe pod mojimi nohami ako kamienky, ale ja pokračujem v chôdzi. Musím prísť na čas. V okne auta sa mihne moja silueta, z ktorej srší číra nevinnosť a detská radosť. Presne tak sa aj cítim, šťastne. Nemala by som byť smutná?
Konečne sa ocitám pri našom strome a čakám v spoločnosti húkania sov, ak si to nenamýšľam, čo sprevádza šum vetru v konároch bez lístia, keďže je už zima. Myslím tým ročné obdobie, no nepopieram, že zima naozaj je. Príde vôbec? Pokladám si otázky, začínam mať pochybnosti i obavy, keď začujem kroky. Je to on? Áno, je! S radosťou sa mu hodím okolo krku, čo ho prekvapí, vlastne nielen jeho, ale bola to spontánna reakcia. Odkiaľ pramení to nadšenie? Opatrne položí ruky na moje boky. Neskoro, váhanie nie je povolené. To aj sám zistil, keď odtiahnem ruku skôr, než sa teplá tekutina z jeho tela dotkne mojej pokožky. Nanešťastie preňho, aj keď bodnutie malým nožíkom nie je vážne, tak krvácať bude.
"Čo to-"
"Shhh..."
Než stihne dopovedať, tak ho utíšim svojim prstom, ktorý položím na jeho pery. Ah áno, tie sladučké pery udržované pravidelným láskaním. Škoda, že nielen tým mojím. Má pocit viny? Má? Neviem. Ak áno, tak je na to už neskoro. Nezmierim sa s definitívnym koncom, nie! Zatlačím na jeho hruď rukou a už len vidím ako padá dole, keď sa ozve buchnutie pri jeho dopade a nohy mi ochladí malá spŕška chumáčov vločiek. Nevadí, že bude premočený? Že bude chorý? Mne osobne ani nie. Zabodnúc ďalšie ostrie o zem cez jeho dlaň, sa nad neho obkročmo kolenami postavím, aby som videla každú líniu tej tváričky. Od chladu mi stojí každý chĺpok na tele, čo šikovne ignorujem, pretože hormóny sa búria. Je to tu! Vezmem si svoj dar, za ktorý mu možno aj odpustím to, čo chcel spraviť.
"Vieš," načnem v dramatickým povzdychom, čo vytvorí pred mojou tvárou obláčik pary "Nájsť ten správny odtieň červenej je ozaj ťažké."
Z puzdra na podväzku okolo stehna vyberiem ďalšiu krásku, ktorej ostrá strana pohladí jeho líce a z plytkej ranky stečie malá kvapka, ktorá sa rozpije v snehu. Vyzerá to ako kvet, ktorý práve rozkvitol.
"Červená, ako krv je však špecifická farba. Priam nenapodobiteľná..."
"Načo mi to hovoríš?" preruší ma svojim chrapčaním, kým gúľa očami, hľadajúc pomoc, no z celého môjho bytia môže cítiť varovanie nech to nerobí.
"Smiem?" položím otázku, nečakajúc na odpoveď, keď zaborím nožík do jeho zápästia a ťahám smerom k lakťu, no on svoj krik zadržuje, ako sa zdá. Ach, cítim sa tak vzrušene, priam fantasticky! Naozaj som neočakával, že sa nájde niečo lepšie ako orgazmus. Prst ponorím do tmavej mláčky na jeho ruke a na našpúlené pery si nanesiem čerstvú krv, ktoré následne roztiahnem do úsmevu, vďačného úsmevu.
"Čo si chcel teda prebrať?" On sa však na mňa len bez odpovedi usmeje. Nie, nie a nie! Nepotrebujem jeho pochopenie ani ľútosť. Nechcem to! Dala som mu všetko, no nestačilo mu to, tak prečo netrpí? Chcem jeho utrpenie? Po líci mi stečie teplá slza, keď vezmem do rúk jeho tvár a bruškami palcov prejdem cez lícne kosti.
"Smiem prosiť..?" Hlas sa mi zlomí pri zaborení prstov do jeho očí, ktoré ma tak rozosmutňujú. Cítim ako sú moje prsty hlbšie a hlbšie v jeho očných jamkách, keď sa ozve puk v spojení s bolestivým krikom jeho silného hlasu a von vyprskne mazľavá tekutina. Prečo tak vrieska? Trhá mi to uši, ničí ma to. Ostáva mi len jediné. Umlčať ho krátkym bozkom, čo mu dovolí ochutnať svoju krv, môj nový rúž, ten perfektný. Aj po tom však naďalej jačí ako o život.
"No tak už mlč!" S plačom doňho bodám ako zmyslov zbavená. Možno som zbavená zdravého úsudku, či nie? Zrazu sa prestane vzpierať, nerozhadzuje rukami, nemyká sebou a ja sa môžem konečne usmiať.
"Milujem ťa," zašepkám hladiac jeho líce, kým krv rozpíjajúca sa v snehu nájde si novú cestu a začne sa vsakovať do lemu mojich bielych šiat.
"Vidíš k čomu si ma to tu donútil?" Jasné, že nevidí. Z pier mu vyjde akýsi zvuk. Ešte žije? Spozorniem. Nechcela som ho zabiť, ozaj nie, ale on mi nedal na výber. Klame ma? Hrá sa na mŕtveho? Snáď nemá v pláne ďalší krik, nezniesla by som to, robí ma to smutnou. Je len jedno riešenie: vezmem medzi prsty jeho pery, tie dokonalé pery a špic drobného ostria nimi ľahko prejde, spájajúc ich navždy. Čo som to spravila?
Na obnažené rameno mi dopadne vločka, ktorej chlad cítim hneď, no ani sa nepohnem. Celý čas naňho hľadím, keď tu zdvihnem hlavu k nočnej oblohe. Sneží, čas odísť. Pomaly vstanem, cítim sa slabá, no idem. Chodidlá sa zabárajú do studeného snehu a z šiat mi kvapká krv, ktorá po dopade tvorí červené kvety. Vykonala som, čo som mala. Moje stopy končia tam, kde zmiznem v šume holých konárov.
Nie som vrah, hoc mám motív. Nie som zúfala, aj keď si neviem rady. Nie som blázon, no vyzerám tak. Neublížim Vám, nebojte sa. Som nikto, váš tieň, váš ochranca.
SMIEM PROSIŤ...?
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
