Ja som jediný koho potrebuješ - 1.kapitola
Informace:
Toto je moja prvá poviedka nie som v tom dobrá ale baví ma to a budem sa snažiť ešte viac zlepšiť.Prepáčte za gramatické chyby.
1.kapitola
Ahoj som Kairy Mashiro mám 16 rokov a som prváčka na strednej. Som vysoká 162 cm. Spolu s mojim nevlastným bratom ( Kazuto Mashiro – 17 ) bývame v malom domčeku. Kazutova mama zomrela pri autonehode no otec si 2 roky na to zobral za ženu moju mamu a o rok neskôr mali mňa. Moja mama zomrela na rakovinu veľmi mladá. Keď som dovŕšila 15 rokov otec odišiel do zahraničia za prácou. Hneď po tom čo odišiel sa Kazuto úplné zmenil.
„Buch! “bolo počuť buchnutie dverí. Myslela som si že aspoň na tie dve hodiny sa môžem rozvaliť na sedačke a užívať si samoty. Zo skrinky som zobrala pukance. Keď vtom dvere prudko otvoril Kazuto a bežal za mnou. Pukance som si rýchlo dala za chrbát.„Kairy kde si odložila pučidlo. “zadýchaní hovoril. „Na poličke v garáži. Načo ho potrebuješ? “povedala som no on mi na moju otázku neodpovedal a rýchlo ako raketa bežal do garáže. Mala som pocit že už odišiel tak som pustila televízor a otvorila pukance. V pohodlí som ležala na sedačke a pozerala môj obľúbený seriál. Ako čas plynul som počula že niekto klope. Už ako dieťa ma Kazuto učil neotvárať dvere cudzím ľuďom. Pomaly som vypla televízor. Klopanie prestalo no zmenilo sa na búchanie. Od vystrašenia som pukance šmarila na sedačku a schovala sa pod posteľ. Búchanie neprestavalo bolo naopak čoraz silnejšie. O chvíľu bolo ticho. Celá rozklepaná od vystrašenia som išla do kuchyne. No vtom počujem akoby niekto hrmoce za dverami. Rýchlo som sa schovala za skriňu v kuchyni.„Buch! “bolo počuť buchnutie padnutie dverí na zem. Bola so zvedavá tak som kúsok vystrčila hlavu a pozorovala čo sa bude diať. Stál tam totiž muž v čiernom oblečení a na hlave mal kapucňu. „Čo keď niečo ukradne? Čo budem robiť? “pomyslela som na následky situácie. No mýlila som sa muž si totižto zobral ovládač a pustil televízor. Sadol si na sedačku a dojedol moje pukance. Televízor pustil úplne nahlas a pozeral. „Teraz prišla moja šanca. “ pomyslela som si. Pomáli som vyšla spoza skrine čo najtižšie som otvorila dvierka a zobrala železný hrniec. Zo šuplíka som zobrala varechu. Dostala som šialený ale určite pôsobivý nápad. Vyšla som z dverí z hrncom a varechou v ruke. Rýchlo som mužovi dala na hlavu hrniec . Začala som po ňom búchať varechou. „Toto je môj dom! Choď preč! “kričala som. Nejako sme sa dostali k dverám. Muž sa potkol a obidvaja sme cez vyrazené dvere padli do záhrady. Rozvalili sme sa na zemi a ja som držala v ruke iba varechu. Otočila som hlavu a všimla so si že mužovi z hlavy padla kapucňa. Rýchlo som sa postavila. „Tak toto je zodej keď to poviem bratovi že si sa nám vyrazil dvere a vlámal sa nám do domu pôjdeš na súd. “povedala som. No keď som sa mu pozrela do tváre nebol to žiadny cudzí chlap ..........ale môj brat. „ Č o ti šibe? Nazývať ma zlodejom a že pôjdem na súd? To už nemôžem ísť ani do vlastného domu? “hovoril. Cítila som že mám problém. „Kazuto to si bol ty? “ „A kto iný. Zabudol som si kľúče klopal som no ti si neotvárala tak som musel vypáčiť dvere. “ povedal a ja som naňho len celí čas prekvapene pozerala. „„No väčší problém bude opraviť tie dvere. “ povedal.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
