Anime World CZ/SK - Příběhy

*Haku * Dostávam tik v ruke. Kde to som? Pomali pootváram oči no nepomáha to všetko je zahmlené. Čo sa mi stalo? Ked sa zahmlenosť vytratí z mojích očí porozhlidnem sa po miestnosti. Je to tu také biele a čisté. Nemocnica? Pravdepodobne. Prečo som tu? Ahá už si spomínam zranenie. Zranenie v škole. Aj ked to sa väčšinou stáva ked oproti vám vybehne idiot s katanou. Z premýšlania ma vytrhly vrzgajúce dvere a postava kráčajúca do vnútra miestnosti. Sadla si na okraj mojej postele a spustila nejaký dlhý monolog.

*Lilith* Čierne vlasy zviaže do ledabolého copu popri chôdze cez chodbu, keď za ňou veje pláštik. Pravda, mala by mať uniformu, ale vydupala si pláštik a nebolo to ozaj nič ťažké. V hlave sa jej stále motá tá včerajšia operácia, ak sa tak vôbec dá nazvať. Ako je možné, že nahlásili katanu v tele, ale keď sa sem dostal, tak bol v poriadku? Odpoveď je pre ňu len jedna, ale musí si ju potvrdiť. Otvorí posuvné dvere a vidí, že tam jej kolegyňa už sedí, no nebude ťažké ju poslať preč."Posiela ma doktorka Atsushi," povie, keď venuje kolegyni pohľad a tá sa nedôverčivo poberie preč."zdravím" prenesie smerom k nemu, no ani nezdvihne zrak od spisov, ktoré si vezme do ruky, tie ktoré ležali pri stolíku vedľa jeho lôžka."Nejakú dobu sa nebudte môcť hýbať. Prášky na spanie a morfium robí svoje." Samozrejme, neodpustí si svoj profesionálny úsmev, keď chvíľu načúva, uisťujúc sa, že nikto na chodbe nie je."Tak a teraz k veci. Mohli by ste mi prosím povedať, čo sa presne stalo?"Je snáď  polícia, aby mala právo sa pýtať? Za pokus nič nedá.

*Haku* Odklonil som na chvílu svoj zrak ku dievčaťu ktoré prišlo namiesto tej druhej. A potom som lahostajne prehodil oči späť do druhej strany. "To sa pri mne takto striedate? Povedal som bez úsmevu a s vážnou tvárou.

 *Lilith* Po krátkom čítaní zistím, že som nezistila nič a teda papiere pripnuté k doske položím opäť na stolček. Nič, z tých papierov nič nezistím, keďže ghoulovia sú veľké tajomstvo a ak je on jedným z nich, tak sa to nedozviem tak ľahko. Konečne sa naňho teda pozriem, aj keď je pravda, že som mu nevenovala pozornosť len chvíľku.
"Každý z nás sa chce pozerať na tvoju peknú tváričku," uškrniem sa pri vyslovení svojej trošku sarkastickej odpovede, ale následne ten úškrn zmažem z tváre a vrátim späť úsmev s ľahko vytočenými kútikmi.
"Nie je tu dosť ľudí a tak sa striedať musíme." Čo to kecám? No, nejak to zmysel dávať bude a ak nie, tak to zhodím na morfium v jeho tele.
"Ako sa cítiš?" Pokladajúc mu otázku sa pozriem na prístroje, ktoré zaznamenávajú jeho životné funkcie.

*Haku* Tak dobre tento vtip bol pekne trápny. Ako sa cítim v skutočnosti? Depresívne, bojím sa že niekto zistí moje tajomstvo že som ghoul prtože tu sa ghoulovia zabíjajú na jednu ranu z pištole. "Živo" "Cítim .. sa.. živo." Povedal som s presekaným hlasom bez očného kontaku.

*Lilith* Ani si to neuvedomím a obočie mi vyjde o kúsok vyššie zo svojej pôvodnej pozície a mať okuliare, tak to asi vyzerá epicky, ale nie, ja musím mať zrak perfektný. Mám potrebu si hrýzť spodnú pery od nevyslovenej otázke, no nemôžem sa ho predsa spýtať priamo! Ako by som vyzerala? Šťuknem perom, keď si preložím nohy cez seba a opriem sa o stoličku. "To by ste mali, keďže po tej katane neostalo nič a to aj bez lekárskej pomoci a stehov" poviem, prezerajúc si ho ako nehybne leží na posteli, z ktorej sa nemôže pohnúť. Rada by som aj odkryla deku, ktorá ho zakrýva a pozrela sa, ale oči ma pri tej operácii, ktorá neprebehla určite neklamali.

*Haku* Nie..Nie..Nie. Toto nieje dobré toto ani trochu nieje dobré. Tep sa mi zrýchlil. Hned to bolo vydno na tom prístroji vedla postele. No hned som ho zase spomalil. V jednu chvílu ten prstroj išiel vybuchnúť a v dalšiu zostal ticho. Muselo to vypadať dosť zvlášne. To je ale teraz jedno. Keby to dakomu povedala mohlo by mi to robiť dosť velké problémy. Načo sa ale trepať okolo horúcej kaše rovno k veci. "Komu všetkému ste to povedali?"

*Lilith*
Očkom hodím po strojoch pripravená kedykoľvek zakročiť, čo nevidno na mojom postoji, keďže si pokojne sedím na stoličke, hrajúc si s perom a v očiach mi vidno nič, ak sa bavíme o pocitoch a nie dúhovkách, ktoré sú šedasté, skoro čierne. Nemusím ani čakať dlho, keďže ukľudní a ja sa prestávam hrať s perom, keďže sa vnútorne prestanem napínať.
"Nikomu," odvetím bez dlhšieho premýšľania, keďže je to pravda. Veď čo aj je ghoul? Zabili by ho a to nesmiem dovoliť, nie ak bude ochotný pomôcť.
"Prejdem teda rovno k veci- Ste ghoul?" Môj hlas je tichší, pre istotu, ak by tu boli odpočúvacie zariadenia alebo dokonca aj mikrofón zabudovaný v kamere, alebo niekto na chodbe. Tvár sa mi nemení, no pohľad o niečo stvrdne, keďže odpoveď je pre mňa dôležitá, a ako veľmi.

*Haku* Po chrbte mi prešiel studený pot vtedy som si vlastne presnejšie aj spomenul čo sa stalo v škole. Ten šialenec sa rozbehol po našej profesorke a ja som mu skočil do cesty meč sa vtedy len jemne zapchol do môjjho hrudníka všetci boli vydesený. Ja som ho chytil za rameno a po dlžke meča som sa k nemu pritiahol a vrazil som mu. Potom som meč vytiahol z tela a odpadol. "A čo ked áno? Čo odo mňa chcete? Chcete ma udať? Zabiť?" Povedal som s pohrdajúcim hlasom a posadil som sa úplne bez problémov.

 -Lilith-
Bez slova ho pozorujem, no neodpustím si opätovné šťukanie perom, ktoré ma upokojuje, keďže potrebujem zachovať chladnú hlavu, čo sa mi aj darí. Ani nemihnem brvou, keď sa posadí, aj keď by som ho mala upozorniť, tak sa to bežne robí, ale on predsa nemá stehy, tak načo? Nemôžu znovu krvácať, ak mu jeho ranu niekde znovu neotvorí, ale ja to nebudem. Sklopím pohľad, predtým než naňho zase zameriam pozornosť a uhladím si pláštik, pričom sa nahnem smerom bližšie k nemu, keď pokrútim hlavou. Udať? Zabiť? Ale kdeže! Nie som predsa hlupák."Nie. Chcem vás ochrániť." Ach, aké šľachetné slová vyšli z mojich úst! Ale je pravda, že to nie je zdarma. čo v tomto svete je zdarma?"Môžem vás odtiaľto dostať von a dať miesto, kde vás nebudú hľadať" dodám po chvíľke mlčania a možno by nebolo od veci sa usmiať, ale toto je vážna téma a preto aj šepkám, nemôžem si dovoliť stratu tejto práce.

*Haku* Pri slove ochrániť mi kútiki vyleteli tak vysoko že som nevedel že to aj ide . "Ochrániť?" povedál som s náznakom smiechu v hlase a prykril som si ústa rukou. Pri druhej vete čo povedala som sa pekne vystrel . "Môžete ma odtialto dostať von? Ako by ste to urobili?" Potom som už len mlčal pretože mam velmi zaujímalo ko chce dostať von z nemocnice niekoho kto by mal mať za ebou práve viac ako dvanásť štichov a nemohol sa hýbať bez toho aby si to niekto všimol. Pootočil som sa do tureckého sedu tvárou ku nej bolo to prvý krát čo som sa jej zahladil priamo do oči a preskúmal si ju. Bola celkom pekná v rovnakom veku asi ako ja. Mala dlhé havranie vlasy a velké ortuťové oči, skoro som sa v nich stratil no prerušilo ma tukanie jej pera.

 -Lilith-
Stále si udržujem chladnú hlavu, tak isto ako postoj, keďže nemôžem predvídať jeho pohyby, ktoré neobmedzuje morfium a ani prášky, ktorých stopy by mali ešte pôsobiť v jeho organizme. Prečo to však tak nie je? Ghoulovia sú zaujímavý, to isto a pre svoju sestričku musím zistiť viac. Musím zistiť ako ju udržať pod kontrolou, inak mi zmizne a to navždy. Pri tejto myšlienke moje šťukanie ustane a pero len držím s napnutou strunkou vnútri, ktorá čaká na uvoľnenie.
"Chcete snáď čeliť s hordou chlapov, čo sa špecializujú na zabíjanie vášho druhu?" Tentokrát povytiahnem obočie, keď sa postavím. Prečo sa smeje? Povedala som snáď niečo vtipné? Veď som takmer bez zmyslu pre humor. Akonáhle sa však začne zaujímať, tak sa pousmejem, keďže to, čo chcem je skoro na dosah a moje získavanie začalo v momente, keď nepoprel to, čím je."To vás nemusí zaujímať" odseknem, no nie pridrzo. Len tak, aby sa nepýtal ďalej. Veď je to moja vec a predsa nie som natoľko hlúpa, aby som niečo také nedokázala, či áno?"Nič však nie je zdarma. To asi viete." Je to tu. Oko za oko, zub za zub- to neplatí len pri ublížení na zdraví.

* Haku* "A čím by som mal zaplatiť ja ?" povedal som s o stálim úsmevom na tvári.

 -Lilith-
Tváriac sa, že premýšľam, chvíľu mlčím s jemným úsmevom na perách, keď sa znovu narovnám na stoličke, ale už sa neopriem. "Svojou prítomnosťou. Potrebujem čo najviac informácii o ghouloch" odvetím a možno poviem aj viac než je treba. "Súhlasite?" Potrebujem jeho odpoveď, čo najskôr. Tento jeden moment je konečný a preto sa aj začne stavať zo stoličky.

* Haku* Postavila sa tak som ju následoval. Jej ruka ma zadržala a tlačila späť do postele na znak toho že si mám lahnúť. Lahko som ju odstrčil a v zápetí jej schmatol ruku. "Ak ma z tadeto dostaneš a to hned teraz poviem ti o ghouloch čo len chceš." povedal som s vážnou tvárou a len s pár centimetramy od jej tváre. Zvlášne bola celá červená.

 -Lilith-
Musela som ho zatlačiť späť. Je hlúpy? "Ľahni si a to urýchlene, ak nechceš byť podozrivý. Pamätaj, že sú tu kamery a ty by si mal byť po operácii, ktorá ti spôsobuje bolesť pri každom pohybe," syknem akonáhle schmatne moju ruku, no vzápätí ma zaleje ľahký rumenec, kvôli nečakanej blízkosti, ani si neuvedomí, že mu prestanem tykať.
"Cenou je tvoja prítomnosť, existencia a nielen informácie," opravím ho, keď sa červene na tvári zbavím ako mávnutím prútiku a pozriem mu priamo do očí, z ktorých by sa nejednej žene podlamovali nohy. Hah, škoda, že toto je pre mňa čisto pracovná záležitosť, ak to tak smiem nazvať. Jedným myknutím sa zbavím jeho zovrietia a hodím očkom po kamere, ktorá je otočená k oknu, slepé miesto."Prezlečte sa. Taška s oblečením je pri lôžku," poviem mu pri dverách neďaleko rohu, kde je kamera, ktorá vidí len môj odchod a nie fakt, že ju vypnem. Toto sa tu stáva často, nebude to podozrivé. Následne vyjdem von z dverí, kde ho počkám. Nebudem ho predsa sledovať ako sa prezlieka.

*Haku* Konečne..Konečne odídem. Počkať? Kamery? No nič. Začal som sa prezliekať do svojho oblečenia. "Hmm všimne si niekto 10 krát 10 centimetrovú krvavú škvrnu?" Hovoril som si pre seba. No nič to nevadí akúrát že .. začínam byť hladný. Vydržím to alebo ? Nie zvládnem to..možno. Ked som sa dopriezliekal začal som si vymívať krv z mikiny horucou vodou. Pustilo to.. bolo to mokré ale hvane nie krvavé a o to mi šlo. Išiel som za dvere .Kde ma čakala. Spolu sme vyrazili po chotbe. Zastavil nás nejaký doktor a toto neboo dobré vedel kto som . "Kam to idete ? máe ležať ! " povedal tak že ho bolo počuť aj na druhej chotbe. Ona mu tam začala niečo hovoriť ako že to niesom ja a tak. Ale doktor stále neveril. musel som to urýchliť bol som hladný a miestnosť plná ludí mi moc ako povedať nevihovovala. Nadvihol som tričko s mikinou kde bolo vydieť iba moje vypracované brucho žiadna jazva. "Prepáčte pán doktor možno ste s nás s niekym pomílili to nevadí ale mi už musíme ísť, dovi." Ked som sa pozrel na ženský personál pozerali na mna ako na šlahačkový pohár. "Čo som urobil?" šepol som tomu dievčatu a priklonil som sa k nej.

-Lilith- Počujem tečúcu vodu a v duchu si prajem, aby sa pohol, nech výpadok kamery nie je pridlhý. Opriem sa teda o stenu pri dverách, hrajúc sa s niťkou na rukáve. Hneď ako vyjde už prezlečený, tak vojdem do izby, kde vymením lekárske spisy a tie jeho si vezmem, pri odchode ešte nahodím kameru."Pane, mali by ste obmedziť to množstvo morfia, ktoré tajne užívate," stíšim hlas, aby ma počul len ten doktor a triumfálne sa usmeje. Úprimne? Nemám ho rada, ale zdá sa, že to chlapec vyrieši rýchlejšie než ja. Keď sa však obzriem, tak je mi ťažké udržať smiech, čo vidno na kútikoch úst, ktoré sa mi mykajú."Hlúpa otázka," poznamenám, keď na recepcii dám kolegyni svoj plášť a ona mi podá moje pripravené veci. "Pekný chlap odhalujúci svoje vypracované telo- naozaj myslíš, že by to prešlo bez pozornosti?" odvetím mu, keď vyjdeme z nemocnice. "Ak teda myslíš zvliekacie pohľady žien na chodbe" dodám ešte.

* Haku* "Ehmm takže podla teba som pekný chlap?" poviem s kútikmy hore. Neodpovedala mi len sa na mňa pozrela ako na idiota. "No tak asi nič." "Vdaka že si ma z tade dostala. Pojdem s tebou ale najprv sa musíme niekde zastaviť prichádza večer." "Budeš mať šancu vydieť hladného ghoula v akcií." Usmial som sa a povytiahol som jedno obočie hore.

 -Lilith-
Môj pohľad si zaslúžil, ale následne však len pokrčím plecami so slovami: "To nepopriem." Je pekný a zrejme to aj vie. Pokračujem v chôdzi smerom domov sprevádzaná klopkaním, kde som zanechala svoju sestričku, no ktovie či tam ešte bude. Dúfam, že áno. "Čo?-" vyvalím oči. Kam chce ísť? Po ďalších slovách však na chvíľku skameniem a začnem si od nervozity hrýzť spodnú peru. Mám toľko času? Zhlboka sa nadýchnem, zastrčujúc prameň vlasov za ucho sa naňho pozriem. "Fajn, ale musíš sa poponáhľať" poviem rozhodne.

* Haku* "Nemyslel som si že sa ponáhlaš. Tak teda môžeme ísť ja vydržím . Ajtak potrebujem počkať kým sa zotmie úplne. " Pozrel som sa do západu slnka a moje čierne vlasy odrážali posledné lúče slnka. "Nemôžem riskovať že ma niekto uvidí. "

 -Lilith-
Úkosom sa naňho zadívam a potom pokrútim hlavou. Čo sa tým vôbec snažím povedať? "Nechcem riskovať, že sa dostane von..." zamrmlem skoro nečuteľne, ale nie je to dôležité. Veď on skôr či neskôr zistí o čo mi ide. "Jedia ghoulovia len ľudské mäso?" spýtam sa, keď prižmúrim oči smerom k zapadajúcemu slnku.

 *Haku* "Presne tak, pokial ghoul nebude jesť ľudské mäso po dlhšiu dobu ako mesiac, zomrie. Vidím o čo ti ide takže sa ťa spýtam na rovinu. Kolko ten tvoj problém nejedol?" spýtal som sa viac než len s záujmom.

 -Lilith-
Len raz kývnem na znak porozumenia, no môj strach po troškách stúpa, keď pevne zovriem svoju plátennú tašku, ktorú mám prehodenú cez plece. Mesiac? To je zlé, veľmi zlé...
"Za prvé- Nie je to problém," opravím ho potichu a zdvihnem k nemu zrak "necelé 3týždne."
To asi nie je dobre, všakže? Lenže o tom, že už nie tak úplne človekom som sa nedozvedela hneď. Argh, mala som si to všimnúť!

 *Haku* Ghoulovia by si mali pomáhať kedže nás je tak málo a to všetko len kôli ludom. "Takto dlho nemôže prežiť bez jedla. Nepohrýzol alebo nepohrýzla ťa ? Ukáž mi ruky ? Ihned! " 

 -Lilith-
Zavalí ma prúdom otázok, ktoré neočakávam, čo ma donúti o krok ustúpiť, čo sa väčšinou nestáva, ale to bude tým, že vždy viem v akej situácii som a čo robiť, aby sa nič nestalo. Čo je vôbec toto za situáciu? "Nie! Samozrejme, že nie.. Je to len dieťa." Uhnem pohľadom, keď sa nevedomky objímem rukami- jasný znak klamstva. No čo? Herecké schopnosti nemám ešte vypilované. "Ale ak áno.. Je to problém?" Preglgnem na sucho, predtým než sa odvážim položiť otázku, pri ktorej jasne cítim páľavu na pleci, akoby to bolo ešte dnes. 

* Haku* Odsunula sa čiže ju to pohrýzlo. Počkať dieťa ? Ako sa môže dieťa stať ghoulom? "To nemôžem posúdiť pokial nebudem vydieť zranenie. Nemáme moc času takže by som ti radil ukázať mi ho." prečo to hovorím s opaterským výrazom ved ju vôbec nepoznám. Nepoznám ju ale nechcem aby sa jej niečo stalo. Prečo. Z myšlienok ma vyrušilo rozopínane jej košele. 

 -Lilith-
Nadvihnem obočie v nedôverčivom výraze. Byť feministkou, tak by som toto aj považovala o pokus o zvlečenie neznámej ženy, ale nie. Uvedomujem si, že to asi bude vážne. My ľudia o ghouloch predsa nič nevieme a tí, čo vedia si to nechávajú pre seba. Napokon však vyjde s pomedzi mojich pier povzdych a začnem rozopínať károvanú košeľu modro-šedej farby, pod ktorou mám čierne tielko, aby mi nebola zima. "Tak?" spýtam sa, keď mu odhalím svoje plece.

* Haku* Ona sa tu vážne vyzliekla. Priblížil som sa k nej a dotkol som sa jej pleca. Bol to jemný otisk. Nič vážne. Bolo by to horšie keby jej odtrhla aj kus kože. Poťukal som jej po plecy jedným prstom a prímul som ju vystreť ruku. Nikde to nemala vážné. Pravdepodobne hned ako sa zahrýzla do nej tak ju odstrčila alebo omráčila. Začal som jej späť zapínať košelu ale tento krát som jej zapol aj posledný gombík nie ako pred tým mala dva povolené. "Nemáš to vážne, pravdepodobne si ju alebo jeho zachránila pred vyhladovením. Ale ajtak podme , ako hovorí moja profesorka "nemáme čas strácať čas"."

 -Lilith-
Neviem prečo by som tú košeľu rozopnúť nemohla a síce mám pod ňou len čierne tielko, ale stále lepšie ako podprsenka, nie? To by bola menšia trápna situácia, ktorú by som veľmi navodiť nechcela. Tíško syknem pod dotykom jeho prstov, keďže kúsanec bolí, aj keď už sa hojí. Nechám ho nech mi zapne košeľu, no nenechám si ujsť nadvihnutie obočia, keď ju zapne úplne. "A motýlika či kravatu pre mňa nemáš?" vyjde mi z úst spontánne, ale je to len taká rýpavejšie poznámka, tak prečo nie? "Fajn. Tak poďme," zavelím pevným hlasom a úsmevom na perách, keď vykročím smerom domov.

* Haku* Zastali sme pri nejakom dome pravdepodobne sme už na mieste. Ked sme vošli do vnútra vyzul som sa a počkal kým sa vyzuje aj ona Potom som ju zatlačil na stenu. "Čo si zač všetci sa ma boja ale ty nie ... Ako je to možné." Bol som na nej úplne nalepený a vtedy znovu znovu som sa zadíval do jej očí. "Ako môžu také krásne oči patriť to tak nechutnej rasy ako sú ludia?" V momente som počul dupanie alebo skôr kráčanie po dreve tak som sa ad nej velmi rýchlo odsunul a videl pred sebou malé dievča. Bolo zlaté malo dúhové vlasy a krásne modré oči. No roztomilosť sa hned vytratila ked na mna ukázala ghoulie oči a postavila sa pred to dievča ako by ju chcela chrániť. Bol som v šoku.

 -Lilith-
Idem som tak najrýchlejšie ako mi nohy stačia, keďže každý minúta je dôležitá- čoby minúta, rovno sekunda! Ak ghoul mesiac neprežije bez jedla, tak je to zlé, veľmi zlé. Po vojdení do domu za sebou zabuchnem, keď sa dnu dostane aj on, no kľúče mi vypadnú z ruky, kvôli zatlačeniu na stenu, ktoré neočakávam. Napriek tej malej vzdialenosti ma neobleje rumenec, jednoducho to nedovolím. Preto jeho priamy pohľad do očí opätujem, postaviac sa na špičky, čím skrátim vzdialenosť medzi našimi tvárami. "Pretože ťa potrebujem," zašepkám dotknúc sa perami tých jeho, čo by sa dalo označiť za provokáciu. Ale je to pravda, potrebujem akéhokoľvek ghoula, ak chcem, aby moja milovaná sestra žila. "Ako môže niekto tak pohľadný diskriminovať inú rasu?" odpálkujem jeho poznámku tou svojou, keď povie "nechutná rasa ako ľudia". Očkom hodím smerom, odkiaľ ide dupot. "Yui," prekvapene zažmurkám, keď sa predo mňa postaví a čupnem si k nej, aby som jej položila ruku na plece, no ona len na chlapa vyštekne: "Kto si a čo tu chceš?" 

* Haku* Prekvapenosť. To bol pocit ktorý vo mne práve prevládal. Podobala sa na ňu moju mladú sestru ktorá zomrela, tiež ochranuje svojho velkého súrodenca. Hlas mi pohojne klesol lebo som si spomenul ako som sa správal k nej. "Chcem tebe a tvojej sestre pomôcť." Pokojný hlas vo mne len vydúval. "Určite si hladná že ?" Ona iba zakýva hlavou na znak že nie, no jej žalúdok jej zažne protirečiť. Natiahol som svoju ruku pred jej malé telíčko. "Pod sa najesť." Môj úsmev bol viac než len chápavý. Dokonca aj velká sestra sa smiala. Ešte stále som nevedel jej meno.
 -Lilth-
Počúvam ich rozhovor a vidím, že nepriateľstvo z malej Yui prchá akoby vlastne vôbec nebola. Nemala by staršia sestra ochraňovať tu mladšiu? No ťažko povedať, kto je do tej úlohy teraz vhodnejší, keďže naša sila sa asi rýchlo vyrovnáva. Keď však spomenie jedlo, tak môj krátky smiech utíchne a úsmev trošku pohasne do vážnejšie výrazu tváre. "To znamená, že sa ide von loviť?" Položím otázku typu "len tak pre istotu". Samozejme, že musia ísť lvoiť! Existuje snáď sklad ľudských tiel? No.. Márnica, ale aj tak.

*Haku* "Ano ideme loviť ale ty musíš ostať tu. Poznám jednu štvrť kde su ghoulovia a možu tam ísť len ghoulovia, teba by tam bez váhania zožrali. Ide o to či mi dáš na starosť tvoju sestru?" "Potykajme si ja som Haku ako noc." Podávl som ruku maléj sestre a čakal na reakciu.

-Lilith-
Neochotne sa naňho pozriem, keď prebehnem pohľadom k Yui, ktorá si neznámeho obzerá a váha s podaním ruky, ktorú mu nakoniec dá. Drobnou rúčkou potrasie tou jeho, v ktorej sa jej rúčka stratí. "Yui," predstaví sa potichu, keďže je to jedno z tých hanblivejŠích detí, zatiaľ, čo ja si ich premeriavam a napokon povzdychnem. "A môžeš mi sľúbiť, že sa obaja vrátite živý?" To je vážne, potrebujem, aby to sľúbil a aby sľuby dodržoval, o čom značí aj môj pohľad v očiach. Potom mi však ešte napadne otázka. "Čo treba robiť, ak sa nevrátite?"

*Haku* Ona ma snád podcenuje. Toto nemala robiť. "Nevrátime? za chvílu sme tu, no teda za hodinu ak bude niečo viac. Môžeme Yui?" Ešte som sa postavil priamo pred velkú sestru a podal jej ruku. "Haku." Podala mi ruku a prestavila svoje meno také pekné. Ruku som jej pretočil a pobozkal vrch ruky. Zobral Yui a išiel von. Po chvíli nás už ani nebolo. Ked sme sa dostali za roh otočil som si Yui k sebe a začal som jej šepkať. "Yui bojíš sa krvy?" "Nie, som velké dievča" "To teda si. Pod ideme" Vzal som Yui za ruku a po chvíli sme prešli do uličky kde bolo strašne vela ghoulou. Začali na Yui ceriť zuby no hned som ich mojim kaguju odohnal. Vyhliadol som si jednu obeť už pred tým ale potreboval som niekoho kto by pomohol tak som zobral prvého ghoula čo som uvidel. Našli sme takého tučka ako vychádzal z kina. Ked ide o jedlo všetci ghoulovia sú spolu aj ked sa nepoznajú. Všetci sme ho zatlačili do rohu ale kedže Yui bola ešte malá a neveril osm jej že sa nebojí zabiť človeka povedal jej nech si zavrie oči a chytí uši. Urobila tak. Po pár minútach sme sa už všetci traja ládovali. Zjedli sme ho do polky a ostatok sme nechali tomu jednému čo nám pomohol. potom sme sa vybrali domov, mierne od krvy ale v celku.

 -Lilith-
Kým sú preč, tak svoj čas trávim prechádzaním sa po dome, kde už nejakú dobu bývam sama a Yui šupli ku mne, kvôli dovolenke- som za to nesmierne vďačná. Napokon sa však rozhodnem, že prekračovanie po podlahe a robenie do nej nevymyteľné stopy a teda si vleziem si pod studenú sprchy, kde premýšľa, robím si starosti a to hlavne o Yui. Vyliezajúc zo sprchy sa osuším uterákom a oblečiem sa do väčšieho trička, pod ktorým nevidno domáce šortky. Akonáhle začujem kroky z vonku, tak zbehnem po schodoch a prudko otvorím dvere. Nezmôžem sa ani na slovo, keď preglgnem slinu, no napokon od nich odstúpim. "Radšej poďte dnu," poviem, keďže susedia by nemali vidieť dvoch zakrvavených ľudí pred barákom. "Yui? Si v poriadku?" spýtam sa starostlivo, keď si k nej čupnem a začnem ju ohmatávať, hľadajúc prípadne poranenia a dúfajúc, že tá krv nie je jej.

* Haku* Čože? A prečo sa aj mňa nespýta či som v poriadku. Aj ked samozrejme že som teraz som vystačený na týždeň. "Jasné že je v poriadku ved bola so mno-" Nestihol som dopovedať a Lilith mi vlepila facku. Normálne facku. Za čo to bolo? Ved sa najedla a Je v poriadku celú dobu som bol vedla nej.

 -Lilith-
Silno objímem Yui, ktorá sa nijak nebráni. Veď prečo by aj mala? Je pravda, že súrodenci sa väčšinou nemajú radi, ale to asi neplatí pri väčšom vekovom rozdiely. Následne ju však pustím, postavím sa na rovné nohy a vlepím mu facku. Síce ma ruka zaštípe, keďže som svoju dlaň i jeho líce nijak nešetrila, no pristúpiac bližšie ho chytím za tričko a stiahnem nižšie k sebe, tak, aby bola jeho tvár na úrovní tej mojej. "Bolo to viac ako hodina. Neviem ako u teba, ale pre mňa je hodina šesťdesiat minút." Dá sa dokonca povedať, že som to naňho zavrčala, ale napokon zovretie uvoľním a čelom sa opriem o jeho plece. "Takto ma desiť....." zamumlem, zatiaľ čo Yui sa nečinne prizerá.

Haku Tak rozkošné. "Prepáč...." Obýmul som ju v páse a bradu som si položil na jej hlavu. Stáli sme tak asi päť minút. Potom sa niečo začalo tlačiť medzi mňa a Lilith. Yui, nechcela nás oddeliť len chcela byť v strede náško zovretia. Bolo to zvlášne pretože neobýmula svoju sestru ako prvú ale najprv sa opásala okolo mojej nohy. Sklonil som sa s Lilith k nej a obýmali sme sa tam ako nejaká rodina bez ohladu na to že som ich spoznal len pred hodinou a niečo.

-Lilith-
Či som bola k smrti vydesená? Samozrejme! Ani tá ľadová sprchy mi nepomohla, no už sú tu, už je to v poriadku. Nebránim sa jeho objatiu, keďže niet dôvodu, ale pousmejem sa pri Yuinom čine a zároveň som prekvapená, že ho objíme okolo nohy. Mám žiarliť, že už si k nemu spravila puto? Chvíľu ostávam v tom klbku objatia, no predsa len asi nie je príjemné mať na sebe zaschnutú krv, nech už je kohokoľvek. "Tak? Kto z vás sa ide umyť skôr?"

* Haku* Zmena témy prospeje. "Dámy majú prednosť." Povedal som s šarmom a ukázal rukamy s úklonom pred Yui ako nejaký služobník. "Ajtak pôjdem sa umyť domov." Vychádzal som z dverí ale zastavili ma ruky. a potom obiatie nôh. Zastavili ma obe.

 -Lilith-
Domov? Neviem či premýšľa, ale toto nie je dobrý nápad, vôbec nie. Preto ho musím zastaviť a zdá sa, že Yui napadne to isté, i keď z iných dôvodov. "Nii-chan," vzhliadne k nemu, vzhľadom k tomu, že je to ešte malinké dieťa s krvou okolo úst a vlastne na oblečení. No krása! Ironicky myslené. "Nechoď. To, že ťa nezačnú hľadať dnes, tak to neznamená, že nebudú neskôr a začnú u teba doma," poviem slová, ktoré určite dávajú zmysel a nie sú od veci. Pravda, tú určite nie je úplne v bezpečí, ale určite viac ako u seba. "Nemôže-," seknem sa, no následne sa aj opravím "nemôžme si dovoliť stratiť ťa."

*Haku* Čo je toto? Čo je toto za hnusný vtip. Nii-chan ? Tak mi hovorila moja sestra. Tolko spomienok naraz ktoré nechcem vydieť. A stratiť ma ? Čo budem robiť ? Nechcem byť toto. Ale niekde vo vnútry cítim že sa o ne musím postarať o ne o obe. "Som ghoul je mi jedno či ma niekto hadá alebo nie viem sa o seba postarať." Čo to hovorím sú to slová ako by chcem ísť preč ale ja nechcem. Prosím nech ma zatiahnu dovnútra prosím nech ma nenechajú ísť.

 -Lilith-
Mňa samú prekvapí jej oslovenie, ale nijak to nerozoberám. Sám si za to môže! Je pravda, že ma v tom momente bodne ihla žiarlivosti, no nie prihlboko, ale po tých jeho slovách sa ozve ľahký vánok hnevu. Chvíľu naňho len mlčky hľadím a v mojich očkách sa čosi mihne, kým pery sú zomknuté v úzkej čiarke. "A mne je jedno či sa o seba vieš postarať. Proti veľkej armáde špecializovaných ľudí budeš bezmocný a to nebudeme riskovať." Radila by som mu nehádať sa, čo znie aj v mojom rozhodnom hlase. Predsa len- jeden proti viacerým? Víťazstvo je vzdialené. "A teraz poď dnu než ťa niekto uvidí." Zatiahnem ho za ruku, aby sa vrátil, čo spôsobí, že sa zakymáca a ja zatvorím dvere.

*Haku* Vdaka bože. Vdaka. Potiahla ma späť dovnútra. Zakímacal som sa a spadol na zem. Hned sa na mňa vrhla Yui a znovu a znovu ma začala objýmať.

* Haku* Som tu už nejakú dobu pri týchto dvoch. Yui ma začala volať Nii-chan a ja som si na to zvykol. S Lilith sa stále podpichujeme a zbližujeme. Ako to len dopadne. Pravidelne odvádzam Yui aj brávam zo školy. Mám prácu v jednom kafé aj ked peniaze nepotrebujem lebo sa najem vždy zadarmo a ehm hem čerstvo. Začal som bývať u Lilith a Yui vlastne musel som. Nenechali ma odýsť.

 -Lilith-
Zas a ďalší obyčajný deň. Som rada, že som narazila práve naňho, keďže vďaka tomu Yui môže normálne chodiť do školy a podľa správ zrejme jeho hľadanie zastavili, ak teda verejnosť dostáva tie informácie, ktoré by mala, no sama dobre viem, že to tak nie je. Už ma však nebaví sedieť za stolom pod kopou kníh a poznámok, no skúšky sú skúšky. "Argh.. Mám toho dosť!" zjačím na celý dom, keď si chytím hlavu do dlaní. Napokon však vstanem a vyjdem z izby, po schodoch dole do kuchyne, kde si postavím vodu na čaj... alebo bude lepšia káva? Zrazu sa ozve otvorenie dverí, no podľa hodín by Yui mala byť ešte v škole.

 -Lilith-  Zas a ďalší obyčajný deň. Som rada, že som narazila práve naňho, keďže vďaka tomu Yui môže normálne chodiť do školy a podľa správ zrejme jeho hľadanie zastavili, ak teda verejnosť dostáva tie informácie, ktoré by mala, no sama dobre viem, že to tak nie je. Už ma však nebaví sedieť za stolom pod kopou kníh a poznámok, no skúšky sú skúšky. "Argh.. Mám toho dosť!" zjačím na celý dom, keď si chytím hlavu do dlaní. Napokon však vstanem a vyjdem z izby, po schodoch dole do kuchyne, kde si postavím vodu na čaj... alebo bude lepšia káva? Zrazu sa ozve otvorenie dverí, no podľa hodín by Yui mala byť ešte v škole.

*Haku* O dievčatko sa osmelilo. "Snažíš sa ma zviesť ?" povedal som zo smechom. "Moc ti to nejde, prosim ťa už to nikdy nerob." Vytiahol som kánvicu s kávou zo zástrčky a podišiel ku Lilith. Sklonil som sa pred ňou no skôr som si ju prehodil cez rameno. Z jednej strany jej iba trčali nohy a z druhej vyseli ruky. Nebránila sa jediné čo robila boo že sa smiala, vlasnte smiali sme sa obaja. Vošiel som do jej izby a pretočil ju tak že spadla na postel. Prikril som ju perinou a odchádzal. "A ak vstaneš z postele skôr ako do hodiny tak ťa potrestám!" uškeril som sa ešte viac a otváral dvere.

-Lilith-
Pretočím očkami, keď ma vysmeje, no neubránim sa smiechu, aj keď ma poprosí, aby som to už nerobila. Myslí to vážne? Nemôžem sa vlastne ani brániť, keďže nemám dosť energie a to mám v izbe na stole minimálne 4 šálky čierneho čaju či kávy, už prázdne, samozrejme. "Ale ja mám dole ešte kávu," zamrnčím, keď ma nesie po chodoch. Vydýchnem, keď dopadnem na posteľ, no mlčím. Nech si robí chlapec, čo chce. Pche! Chvíľku nehybne ležím a krátko sa zasmejem, keď spomenie trest, takže zvedavosť mi nedá a tak odhodím perinu, z pod ktorej vyleziem a posatvím sa z postele. "Sorry, šéfe. Akosi sa nepodarilo splniť rozkazy." Vyplazený jazyk? Prečo nie!?

* Haku* "Provokuješ? Moje tresty niesú nič príjemné." Prišiel som za ňou a zakryl ju perinou ako nejakého ducha. Zacítil som iba stiahnutie pod perinu. "Čo robíš Lilith?-" A je to tu práve mi jej vlasy pristáli v mojich ústach. "Nemysli si že ked nejem ludskú stravu tak budem jesť tvoje vlasy." Položila si moju hlavu na jej konená. Toto ale nebolo správne. Odpočívať mala ona nie ja. Pretočil som sa a lahol som si na nej postel. Potiahol som ju za ruku čím padla na mna. "Spi." to bolo jediné čo zo mňa vyšlo.

-Lilith-
Nebaví ma to doma, tak niečo predsa musím robiť, nie? A on mi tak pekne padol ako prvá obeť, keďže kamaráti tiež sedia pod hordou kníh a papierov ako ja, nechcem sa im motať pod nohami, keď študujú. "Čo robím? Hej, to by zaujímalo aj mňa," zamrmle, keďže sama svoje činy nepredvídam. Veď nie som vedma! A teda ani to, čo spraví nečakám a teda tíško vypísknem pri páde. Ostanem mlčky ležať, no napokon zo mňa vyjde jedno slovo: "Nechcem."

* Haku* "Musíš spať pozri sa na seba. Vyspi sa do krási ako vždy." Rukami som jej prešiel po chrbte a prikril nás dekou nech konečne zaspí. Aký to krásny pocit ked na tebe leži niekto koho miluješ.. Počkať.. čo som si to práve pomyslel. Som retardovaný? No nič pravdepodobne áno. Ale ajtak hlavná priorita je aby konečne zaspala. Trochu som cítil ako sa jej ruka prechádza po mojom krku.

 -Lilith-
Už mám na jazyku niečo v zmysle- Preboha, veď som povedala, že nechcem!.. Ale nechám si to pre seba, keďže tie slová prehltnem, aby nevyšli von. Prečo sa vôbec tak stará? Prijala som ho kvôli Yui, aby ju naučil, čo treba, aby od neho odkukala ako žiť medzi ľuďmi. Načo sa teda stará o mňa? Bože, čítať medzi riadkami je príliš zradné. Rukou sa dotknem jeho krku a prechádzam dlaňou nižšie, no napokon ju nechám na hrudi a privriem oči. "Ani nevieš aké ľahké je získať si dievčenské srdce," poviem, keď sa mu pozriem do tváre, no tá moja prezrádza nič, čakajúc či nejako bude reagovať.

* Haku* Zdvihnem jednu svoju ruku a dotknem sa tej jej čo má na mojej hrudy. "A získal som si ho?" spýtam sa zo zavretými očami. Ale tento krát už s vážnou tvárou. No odpovedi sa nedočkám. Práve zaspala. Asi pol hodinu som tam ešte ležal a pozeral sa na ňu ako spí. Pozrel som sa na hodiny ktoré boli vedla pláznych pohárou od kávi a bol presne čas. Pomali som zo seba zosunul Lilith tak opatrne aby som ju nezobudil a obliekol som si mikinu. Zobral som prázne šialky odniesol ich do kuchyne a išiel po Yui do školy.

-Yui-
Konečne je koniec hodiny! Už len školský obed a ide sa domov. Yay! Teším sa, keďže máme mať kari a to školské je ozaj dobré. Len tak si teda idem cez dvor k budove jedálne, keď v tom prebehne okolo jedna spolužiačka a začne sa mi vysmievať, čo ignorujem, ale keď sa začne navážať do mojej rodiny, tak jej vlepím facku a vtedy pribehne učiteľka. "Yui! Čo to robíš? Poď so mnou do kabinetu. Zavoláme tvojím rodičom," povie mi a ja zbadám ako ide cez dvor Haku.

 -Yui-
Sklopím pohľad. Viem, že som spravila chybu, ale aj tak. "Ona si začala!" zakričím vzdorovito a je to tak. Nemala si začínať, ja som v tom úplne nevinná, no učiteľka si asi myslí niečo iné. "Vy ste Yuin...," spýta sa ho učiteľka, ale asi hľadá správne slovo "otec?" Po tom jej dokončení sa začnem smiať.

* Haku* Pozriem sa naštvaným vyrazom na Yui. "Yui prestaň toto si prehnala. Takto sa k učitelke nespráva." "Nie niesom Yuin otec som niečo ako jej velký brat. Ospravedlnujem sa vám." Choval som sa k nej ako k nejakej starej paní pri tom bol staršia asi o dva roky.

-Yui-
Odujem líčka, kvôli ich neférovému chovaniu voči mne a pre podtrhnutie urazenia založím ruky na hrudi. "Ale ja za to nemôžem!" skríknem, dupnúc si nohou a môj vzdorovitý pohľad nemizne preč, kým sa mračím.
"To je v poriadku, ale dúfam, že sa toto chovanie už nebude opakovať. Yui?" pozrie sa na mňa a už to vyzerá, že kývnem hlavou ale ona po mne bude chcieť ospravdlenie, takže bez slova pokrútim hlavou. Učiteľka sa teda bezradne obzrie a povzdychne. "Fajn. Tak sa teda pôjdeme porozprávať do kabinetu.. Aj s tvojím bratom," pozrie sa na Hakua.

* Haku* Ked učitelka odišla o kúsok dalej rychlo som niečo pošepkal Yui do ucha. "Som na teba pyšný že si sa nepremenila na ghoula ale ovládla si to a zvládla to ručne stručne. Ešte chvílu vydrž moje rodičovské chovanie a bude to v poriadku ano zlato?" Yui prikívla a chytila sa ma za ruku. Ked sme vošli do kabinetu ja aj Yui sme si sadli pred stôl a počúvali o čom hovorí, teda ja som počúval jediný Yui ju začala ignorovať a pozerala sa z okna.

 -Yui-
Nechcem počuť, čo bude hovoriť, keďže stále hovorí len to isté, takže keď ma pošle čakať za dvere, tak neváham. Zoskočím zo stoličky a idem von z kabinetu, kde sú stoličky a sadne si pred zatvorené dvere.

Učitelka:
"Yui je veľmi zlaté dievča. Jej priemer je priam prekvapujúci a so všetkými vychádza, no jej rodičia sa neobjavili ani na jednom stretnutí a tak začala kolovať fáma, že sú alkoholici, feťáci či dokonca až mŕtvy," povie učiteľka, keď tam ostanú sami "netuším odkiaľ to vzali." Pokrúti hlavou, keďže ozaj netuší ako na to došli tie malé deti, ale asi domácnosti nie sú tak čisté ako sa zdá. Príde jej však vhodné o tom aspoň jedného rodinného príslušníka informovať. "Nechcem byť drzá, ale ak máte nejaké rodinné problémy, tak to treba riešiť, inak na to doplatí aj Yui" zakončí svoje informovanie akoby vyčítané z knižky a potom sa na Haka usmeje. "Ak by vám to nevadilo, tak by som vás rada pozvala na kávu."

*Haku* Pravdepodobne si chce prebrať niečo o Yui takže by som mal ísť nemôžem dovoliť aby si za sebou zavolala Lilith má toho strašne vela a jej kruhy pod očami by le potvrdili že to teraz moc nefnguje ako má. "Iste len zoberiem Yui domov." Budem musieť nechať Yui doma na chvílu samú s Lilith.

 -Yui-
Premietajúc si v hlave každý diel Sailor moon, čakám kým vyjde Haku von, aby sme mohli ísť domov. Nevadí mi, že nestihnem školský obed, doma určite niečo bude, takže je to v poriadku. Nie sú tam nejak dlho? Napokon sa však dvere otvoria a vyjdú z nich obaja. Zdá sa mi to, alebo je tá učiteľka akási iná?

Učitelka:"Dobre. Počkám vás v malej kaviarničke tuto na rohu" venuje mu úsmev, keď vychádzajú z kabinetu a hodí prívetivý pohľad na Yui. Samozrejme, z celého jej bytia cítiť, že jej nejde len o rozhovor o malej Yui, no kto sa jej čuduje? "Končím tak o 2hodinky. Takže okolo tretej? čo poviete?" navrhne vľúdnym hlasom, ktorý si nejak osvojila počas kariéry učiteľky.

* Haku* Odviedol som Yui domov a povedal jej že Lilith pravdepodobne spí, aby bola ticho. CHystal som sa do kaviarne bola tam, sedela pri okne. Prišiel som za ňou a prisadol som si. Po chvíli prišla čašníčka a pýtala sa čo by som chcel povedal som obyčajnú vodu. Vypadalo to že tá učitelka mala už objednané a čakala len na mňa. "Prepáčte že som sa zdržal, moc sem nechodím."

 -Učiteľka-
Sledujem ľudí, čo prechádzajú okolo, keďže som vybrala miesto pri okne a čakám. V šálke pred sebou mám expresso, ktoré sa po dni so vzdorovitými deťmi veľmi hodí a premýšľam či sa vôbec ten muž objaví, keď v tom začujem odsunutie stoličky a otočím hlavu od výhľadu z okna. "Zdravím." Obzriem si ho a snažím sa tipnúť jeho vek, ale nejak mi to nejde. "To je v poriadku. Pred chvíľou som prišla" zaklamem, no polovička vypitého hrnčeku ma asi aj prezradí.

* Haku* Čakala tu pekne dlho ale snažila sa byť milá pre to klamala. Zachytil som si ešte čašníčku. "Prineste prosím slečne jeden čaj." Tá poslušne prijala objednávku a odišla. "Dobre chceli ste prebraťť niečo s Yui?" Spýtal som sa a ruky na stole som si preplietol.

 -Učiteľka-
Prekvapene sa naňho pozrie a jemne hlavou. "To nebolo treba" zamumlem mu s rumencom na tvári. Preboha! Veď som dospelou ženou a nie nejakou školáčkou. Ďaľšie prekvapenie však príde, keď sa ma spýta na Yui. "Nie tak úplne" odvetím mu s úsmevom na tvári a už len z toho by mu asi malo dopnúť, že to pozvanie je o inom ako jeho malej sestričke. Nadýchnem sa, aby som nabrala odvahu a pozriem sa na neho tvár. "Chcela by som vás viac poznať. Som Ayu" predstavím sa, podávajúc mu ruku cez stôl.

*Haku* Počkať..Čo? Ona sa chce so mnou zbližovať?Preboha nie. Ale ved teraz nemôžem len tak odýsť. Nejak to budem musieť prečkať. Podal som jej ruku. "Haku"

 -Učiteľka-
Potrasiem jeho rukou, ako sa patrí na vychovaného človeka a spravím miesto pre naše objednávky, ktoré donesie čašníčka na svojej kovovej tácke. "Ak smiem vedieť.. Koľko máte rokov?" položím mu otázku, dúfajúc, že tu nie je nútene, keďže sa zdá, že sa chcel rozprávať o Yui, no k nej nie je čo povedať, či áno?

*Haku* "20, a vy ?" Spýtam sa len aby reč nestála. Bože prečo sa ma tu nejaká učitelka pýta kolko mám rokov? Neviem či to tu vydržím. Uprimne ma jej vek ani nezaujímal.

 -Učiteľka-
Zdá sa mi, že je nejaký nezhovorčivý a tak sa nervózne zamrvím, keďže udržovanie konverzácie nie je mojou šálkou kávy ani čaju a tak vezmem hrnček, z ktorého si odchlipnem. "24. Yuinou triednou som vlastne len prvý rok a tie deti sú ozaj zlatíčka plné energie" poviem so smiechom. Čo to vôbec trepem!? Bože, takto s strápňovať. "Prepáčte.." zamumlem, keď si zastrčím vlas za ucho a pozriem sa inam.

 -Lilith-
Ani som netušila, že mala ísť Yui na prespávačku, dokým po ňu neprišla matka jednej jej spolužiačky, ktorej som ju neochotne predala do rúk. Prosím, nech sa tam nič nestane. Viem, že to tá maličká zvláda bez väčších problémov, ale čo ak? Ah, to dusno doma ma už ničí.
Rozhodnutá ísť von, som tam aj šla, no všetci moji známi teraz musia ísť, takže sa rozlúčime na križovatke a napadne mi, že nebude od veci si niečo kúpiť, nejaký teplý nápoj. Vojdem teda do najbližšej kaviarne, kde si objednám pri pulte čierny čaj a obzriem sa. Keď však zbadám Hakua a tak mu venujem pohľad s nadvihnutým obočím. "A viete čo? Vezmem si to zo sebou, tak mi ten čaj dajte prosím do kelímku" poviem žene za pultom, keď tam položím bankovku a pri odchode s kelímkom v ruke po ňom nevedomky hodím ešte jeden pohľad. Vážne?

*Haku* Všimol som si že do vnútra vbehla Lilith počkať nie nie nie toto je velmi zlé. Všimla si ma. Nie..Nie..Nie... Rychlo som sa postavil, nechal peniaze na stole, ospravedlnil sa a bežal za Lilith. Bežala pre do mnou celkom dlhú dobu. Až sme sa dostali pred dom. Bola rýchla neuveritelne rýchla. Chytil som ju za ruku a hned na to mi vrazila.

 -Lilith-
Bola to len facka, obyčajná spontánna facka. Prečo? Sama neviem. "Prepáč. Bolelo to?" spýtam sa, snažiac sa o starostlivý tón hlasu a celkovo postoj, ale namiesto toho sa mi podarí len cynicky usmiať a v hlase mi znie štipka hnevu. Stále si nerozumiem. Následne strasiem jeho ruku. "Nemal by si nechávať tú ženu v kaviarni samú" poznamenám, keď sa mu otočím chrbtom a vojdem do domu. Musím mu zmiznúť z dohľadu. Hneď.

*Haku* Samozrejme som vbehol do vnútra hned za ňou. "Nechaj ma to vysvetliť. Bol som v škole a niečo sa stalo. Uvidela to učitelka a chcela to na káve prebrať. " Hlasno som vydíchol. Myslíš že by som chcel niekoho takého ako ona ... ked už mám niekoho vyhliadnutého ? Dopovedal som so zúfalým výrazom a strachom v očiach. Celú tú dobu som sa pozeral do Lilithinych velkých očí a lutoval všetko čo sa stalo aj ked sa prakticky nič nestalo.

-Lilith-
Zastavím, keď počujem jeho kroky miešané so slovami, no aj tak sa chvíľku neotáčam, nie dokým nedohovorí. Napokon spravím otočku na päte a jeho priamy pohľad do očí opätujem, neuhnem, niet dôvodu. "Prebrať niečo v kaviarničke, hej?" nadvihnem nedôverčivo obočie, keď založím ruky na prsiach a zaujmem tým pevný postoj menšieho hnevu. Prečo sa hnevám? "Pokiaľ viem, tak problémy žiakov sa riešia priamo v škole" dodám k tomu. Viem ako to funguje, nie raz Yui niečo vyviedla, nie raz som ja niečo vyviedla, no ani raz sa nestalo, že by učiteľka išla na kávičku s mojím tatkom. Následne si však len pomasírujem spánok. "Vieš čo? Vlastne by som sa nemala vôbec starať. Je to tvoj život a s kým sa stýkaš nie je moja vec." Povzdychnem. Počkať.. Čo?

 *Haku* Ja nechcem nechcem aby teraz odyšla. Nechcem ju a Yui teraz opustiť nechcem. Nechcem. Preto vykríknem prvé slová ktoré som si sľubil že nikdy nepoviem. "Ty si môj život! A ja to už nedokážem v sebe udržať." spýnal som si päste aby som si pripadal aspoň menej trápne. Prosím neodsúd ma teraz.

 -Lilith-
Už sa otáčam na odchod, keď v čosi vykríkne- ihla, ktorá ma bodne tak silno do srdca, že tomu sama nerozumiem. Prehrávam si v hlave jeho slová a oči sa mi naplnia neskrývaným šokom. Mám byť za to rada? Neviem či ma to teší alebo čo? "Ale veď si ghoul.." poviem s trpkým úsmevom, keď spustím ruky voľne k telu, no z miesta sa ani nepohnem. Čo je to za výhovorku? Napokon sa však pohnem smerom k nemu, keď vezmem do rúk jeho päsť. "Mimoto.. Máš tu byť pre Yui, nie pre mňa" dodám ešte, keď k nemu vzhliadnem. Preboha! Jedna výhovorka horšia ako druhá! Ani neviem, čo tým chcem povedať.

* Haku* "Som tu pre Yui. je ako moja sestra. Som tu vždy pre ňu." "Myslíš si že ghoul nemôže mylovať ? Myslíš si že ghoul nemôže mať srdce?" Ja vážne som tupec to je chcem rozplakať? Aj ked to je to ako sa cítim to j to čo chcem povedať už dlho. "Nechcem aby si ma nenávidela Lilith." smutný rozotmilý face.

-Lilith-
Nie, nie a nie! Chce ma snáď tým výrazom tváre zničiť? Tak sladké slová, oh áno, tak krásne! Po tých otázkach však len prekvapene vypúlim oči, pričom pokrútim hlavou. "Nie," odvetím "nemyslím si to." Mám takú strašnú chyť zdvihnúť ruku a dlaňou zakryť ten jeho smutný kukuč, no nespravím. "Nedokázala by som ťa nenávidieť, nie úprimne, ale-" Vetu však nedokončím. Neviem ako, čo ma donúti skloniť hlavu i sklopiť pohľad. Čo? Na tak Lilith! Vysúkaj to zo seba.

* Haku* Prosím dopovedz to Lilith. "Lilith?" Rukou presuniem jej tvár pred tú moju nie uplne blízko len tak aby sa dívala na mňa a nie do zeme. "Lilith.. dopovedz to... prosím" šepkal som celú tú dobu. Pozeral som sa a vždy ked sa pozerám plávam v tých očiach sú ako oceán aj ked su iba s jemný náznakom modrej. A je to tu. Práve som sa utopil.

 -Lilith-
Mám to dopovedať? A ako, keď neviem, čo tým chcem povedať? Veď to asi nedá. Pod jeho dotykom mi prebehne telom triaška, akoby sa zbláznila každá bunka v mojom tele. Čím to je? Prečo toto so mnou spravilo pár slov? Hlas, pohľad... on. Čo je sakra zač!? Mám zmätok, priveľký. Napriek jeho prosbe pokrútim hlavou. Odmietam to dopovedať, nie. Chytím ho za tričko, ako ten prvý deň, keď sme sa stretli, no teraz nepoložím čelo na jeho hruď. Tentokrát to robím pre iný účel, iný zámer, ktorý je hneď jasný, keď sa perami priblížim k tým jeho.

* Haku* Jej pery som si jemne oprel o tie jej a začal som z nich vysávať vlhkosť. Nechcel som sa k nej sklánať ako vždy ked som chcel aby mi videla do oči tak som si ju na seba vysadil. sa pomaly kráčal do jej izby. Ked som vošiel kolenom som sa podoprel na posteli a lahol si na ňu do postele ale naše pery sa ešte stále neodtrhli.

-Lilith- Zatvorím oči pre intenzívnejší zážitok, keďže sa mi nebráni. Pravda, prečo by mal? Spojeniu pier sa nebránim, nemusím, nechcem. Čo chcem? Cítiť jeho prítomnosť, chuť tých úst. Akonáhle ma však na seba vysadí, tak okolo neho obmotám nohy, keďže pád by asi nebol pekný, pričom jednu ruku položím na plece. Kam to ide? Nevidím, neviem. Keď však pocítim na chrbte pevný podklad, tak viem- moja posteľ. Odlúčenie pier zakončím jemným potiahnutím jeho spodnej pery zúbkami, keď prstami vojdem medzi vlasy. Chvíľu sa naňho dívam, no nie dlho, keďže sa moje pery dotknú jeho krku.

* Haku* Objímem ju okolo pása a trochu nadvihnem. Na chvílu sa trochu zvlášne zatvárila. Bola rozkošná. Potom som sa presunul k jej krku. Ktorý som jemne olyzoval a sem tam som do neho kúsol. Pomaly som sa presúval nižšie a nižšie po jej tele a bozkával ho. vychutnával som si každý kúsok. Sem tam som iba započul jej škriebenie nehtov do povlečenia na posteli.

 -Lilith-
Rozpaľoval ma niekedy tak veľmi aj dotyk bývalých partnerov? Dokázal to predtým vôbec nejaký dotyk? Ak áno, tak v porovnaní s týmto to nič nie je. Vydýchnem, keď sa jeho jazyk dotkne môjho krku, keď zakloním hlavu, dávajúc mu k nemu ľahší prístup a vlastne mi ani to kúsanie nevadí, no namiesto škrabania do povlečenia, zaborím svoje nechtíky do jeho kože na chrbte, ku ktorému sa dostanem, keď mi dovolí dať mu dole tričko. Pokrčím nohy, predtým než ho pretočím pod seba, keď dám dole gumičku z vlasov. Vualá! Cop je preč. Následne sa k nemu skloním s dlaňami položenými na jeho hrudi a perami prejde po línii sánky, po tom ako zúbky jemne kusnú jeho uško. Cez bradu sa posúvam nižšie- krk, hruď, bruško.. všetko.

///Rozprávač///
Zasypávajú sa bozkami, kúsancami. Svojim u&scaron

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.