Subaru

 

Boli to tri roky odo dňa, keď sa jeho rodičia rozviedli. A rok a pól od autonehody jeho otca. Subaru sedel za kuchynským pultom v malom byte, v ktorom býval spolu s mamou a jej novým manželom. Chousuke ležal na gauči, sledoval televíziu a mama skladala vedľa neho v kresle čisté oblečenie. Rozprávali sa, smiali sa, boli šťastní. Subaru si odpil z čaja a obracal pohár v prstoch. Pohľad mu zablúdil na mamino brucho. Ešte to nebolo viditeľné, ale už sa zaobľovalo. Jeho malý súrodenec. Subaru sa tešil, no zároveň mal pocit, akoby ho niekto okradol. Akoby ho niekto obral o jeho rodinu a strčil do akéhosi zariadenia, kde ho nútia usmievať sa nad cudzím šťastím. Neznášal to, neznášal to! A zároveň neznášal sám seba za to, že to neznáša. Uvedomoval si, že je to žiarlivosť jedináčika, ale nevedel čo s tým urobiť. Najlepším spôsobom, ako na to zabudnúť, bolo vypadnúť z domu.

„Mami, dnes budem spať u starého otca,“ povedal, dopil čaj a vložil pohár do umývačky. Erika, jeho mama zdvihla pohľad a usmievajúc mu prikývla.

„Dobre zlatko, dávaj si pozor na ceste a keď budeš u starkého tak mi prezvoň.“ Vrátila sa k prádlu. Subaru sa pobral okolo nich do svojej izby. Nebola ani veľká ani malá. Jedna posteľ, jeden stôl a skriňa a knihovnička naplnená mangou a knihami do školy. Vzal spod stola ruksak, otvoril knihu a hodil si do nej niekoľko tričiek, náhradné nohavice, dve mangy a spodné prádlo. Zo zástrčky vedľa postele vytiahol nabíjačku aj s mobilom a strčil si ich k veciam. Keď si zipsoval mikinu, vo dverách sa objavil Chousuke.

„Hej, nechceš aby som ťa odviezol? Už je dosť neskoro,“ spýtal sa ho a plecom sa oprel o zárubňu. Subaru si nasadil kapucňu a pozrel naňho letmo spod mihalníc.

„Nie ďakujem. Já... chcem si zabehať,“ odpovedal mu vyhýbajúc sa očnému kontaktu. „Okrem toho to nie je ďaleko.“ Prehodil si ruksak cez plecia a prepchal sa popri Chousukemu cez dvere. Prešiel cez chodbu, zakýval mame a sadol si na schodík pri dverách. Nazul si botasky a poriadne stiahol šnúrky.

„Určite nechceš aby som ťa odprevadil?“ ozval sa za ním jeho nevlastný otec. Ugh, čo som malé decko? Otočil sa čelom k nemu a otvoril vchodové dvere.

„Viem sa o seba postarať,“ odvrkol mu. Chousuke nič nepovedal len pochybovačne zdvihol obočie .

„Čaute,“ zahundral Subaru a tresol za sebou dverami. Kráčal dolu ulicou a vdychoval chladný večerný vzduch. Vážne nechcel byť cez leto doma. Spolužiaci organizovali rôzne výlety po celej krajine, ale jeho mama vravela, že je ešte primladý na to, aby strávil taký dlhý čas mimo rodiny. Jediným útekom, ktorý mama schvaľovala bola svätyňa starého otca. Bol tam pokoj a pohoda, starý otec mu rozprával strašidelné legendy o duchoch a spolu upratovali schody vedúce k svätyni. Subaru sa rozbehol. Už sa zotmelo a na chodníku svietili svetlá pouličných lámp. Občas zablikali. Ulica na ktorej žili bola väčšinou rušná, no teraz vládlo relatívne ticho. Vytiahol si mobil z bočného vrecka a spomalil. 21:38 svietilo na obrazovke telefónu. Oh, nevedel že už je toľko. Zas sa rozbehol.

„Hej, Kazemaru!“ zakričal za ním niekto a on spoznal známy hlas. Spomalil a obzrel sa. Na tvári sa mu objavil úškrn.

„Doumeki. Čo tu robíš takto neskoro?“ Kývol spolužiakovi, ktorý stál v uličke za ním. Doumeki Chikara bol ten typ chlapca, ktorý mal správanie a vzhľad delikventa takpovediac od prírody. Vyrastal v sirotinci, čo mu dalo pomerne dobrý základ, ale keď mal 7 rokov, miestny boss Yakuzy bol zavraždený a u Doumekiho sa našla zhoda v DNA. Takže teraz, v jeho 13 bol z neho bocchan malej skupiny Yakuzy. Niektorý ľudia majú šťastie v nešťastí. Doumeki sa odlepil od plechového plota a podišiel k Subaruovi. Na hlave mal kapucňu tak ako on, no spod nej vytŕčali dredy a lemovali mu tvár z ktorej svietili až prekvapivo modré oči. Subaru sa stále čudoval ako mu to s tými dredmy v škole prešlo. Buchli si päsťami na pozdrav.

„Čo to trepeš nočný život práve začína!“ Rozhodil rukami a pod kapucňou sa mu vo svetle lampy zaleskli ostré biele zuby. Subaru sa uškrnul tiež.

„A ty kamže? Nehovor že si zdrhol,“ zachcechtal sa chlapec pred ním a obzrel si ho akoby skúmal Subaruov potenciál. „Žeby sa náš poctivý budúci hlavný kňaz rozhodol že sa vydá po cestičke rebélie?“ Štuchol mu päsťou do pleca a Subaru sa so smiechom zatackal.

„Nepridáš sa k nám? Zájdeme roztrepať na vrakovisko nejaké autá.“ Ukázal za seba a Subaru zbadal ďalších troch chlapcov v asi ich veku. Rád by si niekam vyrazil, ale sľúbil mame že jej zavolá keď bude u starého otca a ona mu určite už zavolala, že príde na noc. Mykol preto len plecami.

„Musím ísť. Sľúbil som starkému že ho prídem pozrieť,“ vymyslel si rýchlo, aby predišiel otázkam. Nadvihol si ruksak.“

„Možno zajtra. Keď tak ti pošlem smsku.“ Kývol mu, Doumeki mu ležérne zasalutoval, pričom sa mu zaleskol strieborný prsteň na prostredníku a otočil sa na odchod. Subaru sa tiež otočil a rozbehol sa ďalej. Uvažoval nad absurditou ich priateľstva. Subaru, budúci vrchný kňaz v miestnej svätyni a Chikara, nasledujúca hlava skupiny patriacej k Yakuze. Skvelá dvojka, až sa nejednému zakrúti hlava. Keď došiel k schodom do svätyne, bol celý zadýchaný. Zastavil, aby si chvíľu oddýchol pred výstupom. Vždy skúšal, či sa mu ich podarí vybehnúť bez prestávky, ale zatiaľ sa mu to ešte nepodarilo. Ale zakaždým, keď išiel hore sa snažil do všetkých síl. Posledný krát sa zhlboka nadýchol, sústredil sa a rozbehol. Nebežal rýchlo, ale bral schody po dvoch a cítil, ako sa mu pri tom naťahujú svaly na stehnách. Čím vyššie sa dostal, tým viac stromov rástlo okolo schodov a tým hlasnejší bol orchester cikád v kríkoch. Prerývane dýchal a vietor mu sfúkol kapucňu. Ako bežal ďalej a blížil sa k bráne do svätyni, vietor sa stupňoval až musel zastaviť, pretože mu bralo dych.

„Čo to...?!“ vydýchol a zakryl si tvár rukávom. Vietor zrazu zavyl a udrel doň takou silou až sa zatackal a takmer spadol zo schodov. Rýchlo si čupol a došuchtal sa k zábradliu. Chytil sa a čakal kým vietor trochu povolí. Hurikán? Čudoval sa Subaru a naďalej si kryl tvár. Vzal si kapucňu, pretiahol si ju dopredu a zakryl ňou ústa. Bol pripravený štvornožky pokračovať ďalej do bezpečia keď vietor odrazu prestal. Začudovane sa vztýčil a lapal dych. Tmavohnedé vlasy mal celé rozhádzané a strapaté a oči mu slzili, no nabral nový dych a rýchlo sa rozbehol hore, kým sa to nevráti. Prebehol okolo Komainu*¹, kývol im na pozdrav a vbehol čo najrýchlejšie dnu bočným vchodom. Zatresol dvere a oprel sa o ne chrbátom. Čo to kurňa bolo? V jednu chvíľu mal pocit, že ten vietor je dych samotného Fujina či čo. Cítil aj, akoby ho malo odfúknuť len čo sa pohne. Vydýchol si, celý spotený a zároveň premrznutý, skopol dole topánky a položil si ruksak ku kvetináču s akousi izbovou rastlinou. Starký by mal byť o takomto čase pri oltári. Prešiel po chodbe a zamieril k hlavnej časti budovy. Rozopol si pri tom zips na mikine. Jeho kroky vydávali na tatami a kobercoch tlmené thump, thump. Obzeral sa, či nenájde starkého v miestnosti na modlenie, no nenašiel ho ani tam, ani vo veľkej sieni pred oltárom. Zamračil sa.

„Starý otec?“ zvolal, no nikto mu neodpovedal. Dostal strach. Čo ak bol starý otec von počas toho vetra? Čo ak sa mu niečo stalo? Rozbehol sa von, najrýchlejšou cestou k východnému krídlu, kde boli príbytky pre kňazov. Vošiel dnu.

„Starý otec??“ zakryčal znova.

„Subaru, to si ty?“ ozvalo sa z kuchyne. Vydýchol si. Odľahlo mu, že je starký v poriadku. Nevedel si predstaviť, čo by urobil, ak by sa mu niečo stalo. Potiahol nosom a vošiel za hlasom do kuchyne.

„Myslel som si, že sa budeš o takomto čase modliť. Nenašiel som ťa ani v Haiden*² ani v Hoden*³ tak som sa trochu zľakol.“ Starý otec sedel na zemi vedľa chladničky so skríženými nohami a usmieval sa na Subarua. Pohľad mu padol na zem pred ním.

„Oh, máme hosťa?“ spýtal sa a aj on sa už usmieval. Pred starým otcom stála miska s mliekom a z nej hltavo pilo malé sivé mačiatko. Keď podišiel bližšie, zdvihlo hlavu a zaprskalo naňho. Subaru sa zasmial, lebo sa snažilo vyzerať odstrašujúco, ale vyzeralo rozkošne s kvapkajúcim mliekom na brade a fúzikoch a strapatými chĺpkami na čele.

„Eh, nedovolí, aby si ju pohladkal,“ varoval ho starý otec a úškrn na tvári sa mu len rozšíril. Subaru si sadol vedľa nich. Mačiatko naňho stále mraučalo, ale zohlo malú hlavu a pilo ďalej.

„Kde si ju našiel,“ spýtal sa Subaru a pokúsil sa získať si mačkinu pozornosť tým, že zaškrabol o tatami. Mačka len nastražila uši, no piť neprestala, ale pozrela sa na starkého, akoby aj ona chcela vedieť jeho odpoveď.

„Zastavila sa tu nejaká žena a pýtala sa, či nechcem spoločníka. Ani som sa nenazdal a mal som tu túto malú drzaňu.“ Zohol sa a chcel jej uhladiť strapatú kožušinu na čele ale ona len zapŕskala a uhla sa. Odtiahol teda ruku a vzdychol si. Subaru sa stále usmieval. Vždy chcel mať domáceho miláčika, ale Chousuke bol na väčšinu zvierat alergický.

„Ako ju pomenujeme?“ V mysli prehľadával zoznam mien a snažil sa jej nájsť nejaké vhodné. Guča? Guča chlpov? Strapoš? Pošúchal si zamyslene bradu.

„Už má meno,“ odpovedal mu starký a Subaru naňho pozrel. „Mayu,“  dodal. Mačiatko zdvihlo hlavu a chrapľavo mňauklo, akoby mu naozaj rozumelo.

„Zvláštne meno pre mačku, ale hodí sa k nej,“ povedal napokon Subaru, keď sa nad tým zamyslel.

„Nie si hladný?“ Starký vstal, v kolenách mu zaprašťalo a otvoril chladničku.

„Dám si niečo.“ Aj Subaru vstal a sadol si na stoličku pri kuchynskom stole. Pozoroval Mayu, ako si spokojne chlipká mlieko a aj zabudol na ten podivný závan vetra, ktorý ho zastihol na schodoch.

________

*1 - draci strážiaci vchod do svätyne

*2 - miestnosť na modlenie

*3 - hlavná miestnosť s oltármi

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.