Prečo? 2 Pomali sa dozvedám
Informace:
Táto poviedka vznikla vďaka pár ľuďom čo sa pýtali na koniec poviedky "Prečo?" nuž, mali pravdu. Nechala som otvorený koniec a to aj opravím. Musím však povedať, bola som inšpirovaná sériami kníh od Cassandry Clare.(Prepáčte, že obrázok nie je úplne zhodný s opisom no upravenú verziu mi to neuverejní)
Ďakujem za pochopenie, MisakiRosebow.
Čauko, som Ebbie, mladá polodémonka, už som vám časť svojho príbehu povedala no odvtedy prešlo veľa času, preto som sa rozhodla pokračovať.
Svet démonov, takzvané „Prázdno“ nebolo až také zlé miesto a démoni boli miestami milší než ľudia. Našla som otca, ktorý mi prezradil pravdu. Do sveta ľudí sa smiem vrátiť no najprv sa musím podrobiť tvrdému výcviku ako utajiť svoj pôvod. Na začiatku som ho odmietla so slovami „Načo sa vracať? Nikomu nechýbam! Mama vedela, že ma to čaká, kamarátky ani on ma nechcú. Mám sa vrátiť pre ďalší výsmech?“
No neskôr som si uvedomila aká som osamelá, chýba mi mama, Sasi, Nikol, Sara ba aj moje spolužiačky. Názov „Prázdno“ sa k našej dimenzii veľmi hodilo, jediná farba bola čierna ak nepočítame farby démonov a moju. Neboli tu žiadne viditeľné budovy či obchody bolo tu prázdno (už rozumiem tomu názvu). No keď si to premyslím, na jednom mieste je farieb dosť v Pandemóniu. Bola som tam len raz a to v deň svojho príchodu. Pandemónium je naše hlavné mesto a nachádza sa v ňom portál do sveta ľudí. Z „Brány Svetov“, ako mu hovoríme, žiaria tisíce farieb a ukazuje rôzne časti sveta.
No vráťme sa k hlavnej téme, výcvik. Otec mi predstavil dievča o niečo staršie než ja, volalo sa Rose. Bola rovnaká ako ja, polodémonka. Vysvetlila mi, že moja prítomnosť v Prázdne ma nezmení v démona, navždy ostanem polodémonom, presnejšie bosorkou. Bola jemne strašidelná, na chrbte sa jej krčili potrhané, čierne krídla podobné netopierím a na malej nevýraznej tvári špatili obrovské jazvy. Radšej som sa ani neopýtala odkiaľ či od čoho ich má.
Začali sme teóriou. Vysvetlila mi môj pôvod, otec je Fantom to jest démon čo mení výzor a zvyšok je ako pri ľuďoch... zistila som, že existujú tieňolovci iným názvom Nefili na ktorých si musím dávať pozor, vraj ma zabijú ak poruším ich zákony.
Neskôr sme si šli zabehať, vraj aby som sa unavila. Rose už ťahala jazyk po zemi, ak by sa to po čom sme behali dalo nazvať zemou, keď som sa trocha zadýchala. Po asi desiatich kilometroch s Rose na chrbte som padla na „zem“ zničená a zatmelo sa mi pred očami...
„Eb, prebuď sa!“ začula som tichý, nejasný a veľmi známy hlas. Neviem si spomenúť komu patrí no mala by som poslúchnuť. Pomaly som pootvorila oči a uvidela som otca s Rose. Obom sa uľavilo keď uvideli moju prekvapenú tvár. Navôkol bolo svetlo, izba žiarila príjemnou červenkastou farbou, som doma. Dvere mojej izby sa pomaly otvorili so známym škrípaním a vošla mama s tanierom horúcej polievky. So slzami v očiach položila polievku na nočný stolík a objala ma. „Vitaj späť srdiečko.“ vytisla zo seba než jej tvár zaliali slzy úľavy.
O niekoľko minút mi podala zrkadlo, nepochopila som prečo. Pomaly som ho nadvihla a uvidela niekoho iného. Hľadelo na mňa prekrásne dievča so sýtozelenými očami sťa mach na kôre stromu, malo kučeravé hnedé vlasy. Keď som ho položila uvedomila som si, že mi tie vlasy siahajú až pod kolená. Odhodila som hrubú deku a uvidela svoje ploché brucho schované pod pyžamom. „Čo sa stalo? Kam som zmizla a čie je toto telo?“
„Nezmizla si, toto je tvoje nové telo. Nesmieme riskovať, že ťa spoznajú tvoje spolužiačky a odhaliť sa smieš len pred tými troma. Pred Sasankou, Surimi a Niklobásou.“
„Sú to Saskia, Sara a Nikol. Otec, ako si mohol urobiť z mojich kamarátok jedlá ?“ všetci sme sa zasmiali a nechali to tak.
Na ďalší deň ma mama zobrala do školy ako novú študentku, aj meno mi zmenila na Maryse Rosebow aby ma nikto nespoznal. Pani zástupkyňa ma odprevadila do triedy ktorú som dobre poznala, no na dverách bola tentoraz 8. A. Z lavíc na mňa hľadeli známe tváre no nikto nevedel, kto som. Celá roztrasená som vyslovila: „Pani učiteľka, prepáčte, že ruším vašu hodinu no ako asi viete, som nová žiačka. Volám sa Eb... Maryse Rosebow a prišla som z krajiny vzdialenej no predsa blízkej, rada vás poznávam.“ od falošného úsmevu na triedu ma zabolelo srdce no niečo obetovať musím. Učiteľka ukázala na voľné miesto a vrúcne sa usmiala. Blížila som sa k lavici v ktorej sedel chlapec s jemnými plavými vlasmi, keď som si sadla povedal: „Rád ťa konečne poznávam Ebbie, bosorka čo prešla Bránou Svetov...“
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.