V poslednej chvíli III
Informace:
Príjemné čítanie, ak sa to dá povedať. :)
P.S.: Budem rada, ak mi o vašich názoroch na tento príbeh dáte vedieť prostredníctvom komentárov. :)
Pri náhlej zmene smeru sa mi pokĺzne noha na podlahe chodby a mám čo robiť, aby som udržala rovnováhu. Veľmi dobre viem, že každá sekunda môže byť rozhodujúca. Neviem síce, ktorý z nich strieľal, no to, že ma nezasiahol považujem za jedno malé šťastie. Nepočítam však príliš s tým, že by ma nechali tak ľahko ísť.
Prečo ja? Čo som im spravila? Ženie sa mi hlavou pri tom, ako postupne naberám stratenú rovnováhu. Šľapky sa ukazujú ako nie príliš vhodná obuv na útek pred dvoma záhadami so zbraňami. Preto ich pri prvej väčšej príležitosti vyzujem a ďalej pokračujem bosá. Rozhodne to nie je žiadna výhra, no nie som v postavení, kedy by som si mohla vyberať. Netuším, kedy som v sebe objavila tento druhý dych pri boji o svoj život. Nemám však možnosť dlho uvažovať, pretože v sekunde začujem znova ostrý zvuk výstrelu. Je blízko. Viem to podľa toho, ako ma to ohluší. Tento zvuk ma na chvíľu vyvedie z rovnováhy a preto spomalím. Nezastavuj! Nestrelili ťa! Prikazuje mi vnútorný hlas a ja znova nútim nohy k činnosti.
To tu nie je nikto, kto by mi pomohol? A kam sa stratil on? Myslím si, keď znova prudko mením smer. Akurát v tejto chvíli nepočítam, že by sa mi ktokoľvek postavil do cesty a preto ma prekvapí, keď do niekoho prudko narazím. Kohosi ruky ma chytia okolo bokov, takže zabránia pádu, ku ktorému sa schyľovalo. Žeby ich bolo viac? Bola toto pasca, ako lapiť myš? Vedeli kade pôjdem? Mali to pripravené? Naozaj takto skončím?
„Mám ťa, maličká,“ začujem povedomý hlas. Okamžite ho zaraďujem k správnej osobe a celým mojim vnútrom prebehne vlna úľavy. Je to však skutočne len chvíľa, pretože vzápätí si uvedomím, že aj keď je tu, nemení to nič na mojej situácii. „Prepáč, že som toto dopustil.“ Zovretie z pravej strany sa povolí a jeho ruka sa presunie k mojej brade. Jemným dotykom ma prinúti pozrieť sa na neho. Jeho oči ma tak upokojujú. „Dovoľ mi, aby to napravil.“ Slabo kývnem hlavou a následne jeho ruky celkom opustia moje telo.
Pozorne sledujem, ako si v rýchlosti vyzlečie dlhý tmavý plášť, v ktorom bol zahalený. Nakloní sa bližšie ku mne a prehodí ho cezo mňa tak, aby mi zakryl hlavu. Ešte aj tak siaha plášť po zem, takže ma pod ním pravdepodobne nie je poriadne vidieť.
„Šla tadeto!“ hlas, ktorý začujem za sebou ma priam priklincuje k zemi, takže nie som schopná urobiť akýkoľvek pohyb. Môj spoločník mi však pohľadom naznačí, aby som zostala ticho. Naraz je jeho tvár tak blízko. „Huh? Nie je tu, žeby sa mi to len zdalo?“ To si ma naozaj nevšimne len pre ten plášť? Hľadím mu do očí a pozorujem, ako sa približuje. Ani neviem ako a jeho pery sú na mojich. Srdce mi v tom momente vynechá jeden úder a oči sa mi v šoku otvárajú doširoka.
„Máme len pár sekúnd, kým si to uvedomia,“ zašepká mi takmer nečujne, keď sa trocha odtiahne. Nereagujem na jeho slová, pretože viem, že oni tam stále sú. Rukami zvieram jeho plášť, ktorý mi zatiaľ poskytuje akú takú ochranu pred ich očami.
Počujem za nami kroky. Zastavia sa tesne za mnou. Stiahne mi plášť viac do tváre, takže nevidím už ani len na neho a nemám sa už ani len čím upokojiť. Predpokladám, že to je jeho ruka, čo ma prudko odstrčí a ja tvrdo do čohosi narazím chrbtom. Pravdepodobne stena. Ďalej načúvam len rôznorodým zvukom. Bojujú? Uvažujem, no nemám odvahu pozrieť sa, čo sa to vlastne deje. Vnímam len tlkot svojho vlastného srdca a splašené neusporiadané myšlienky vo vlastnej hlave.
Zvuky naraz stíchnu. Mala by som sa pozrieť? pýtam sa, no naďalej zostávam nehybne stáť na mieste, kde som bola predtým odstrčená. Srdce sa mi už trocha upokojilo, no o myšlienkach sa to absolútne nedá povedať. Nerozumiem celkom tomu, čo sa to tu vlastne deje. Kto vlastne vyhral?
Načúvam, kým nezačujem tiché kroky. Približujú sa. Už sú celkom pri mne. Kto je to? Srdce sa znova vymknem spod mojej kontroly a začne nárazovo udierať o hrudný kôš, takže to môj spoločník iste musí počuť.
Cítim, ako mi sťahuje plášť dole a privriem oči. Cítim sa naraz tak odhalená. Rukami sa objímem a zaženiem chlad. Cítim, ako sa mi chĺpky na rukách nespokojne stavajú. Telom mi prebehne triaška.
„Už je dobre, maličká,“ ozve sa mi pri uchu a ja som konečne schopná otvoriť oči. Neviem, či je to úmysel, ale jeho telo mi zakrýva výhľad. Pohľad teda nasmerujem na neho. Plášť má už znova na sebe a tvári sa, akoby sa nič nebolo stalo. Kto je a prečo ma chráni? Rozmýšľam. „Vzhľadom na to, že si bola v ohrození života som ťa nemohol odviezť ďalej. Bola však chyba, opúšťať dvere izby čo len na chvíľu, mrzí ma, že si si musela prejsť týmto.“ Zdá sa, že ho to skutočne mrzí. Ja ho však z ničoho nevidím, to ja som tá, ktorá spôsobila problémy. Netuším, čo ho núti k tomu, aby ma ochraňoval, no spravil to už druhýkrát a ja začínam mať postupne pocit, že on je osoba, ktorej môžem veriť. Ak som ešte predtým v izbe pochybovala o jeho dôveryhodnosti, pochybnosti sa rozplynuli.
Skláňam hlavu pokorne dolu, no netrvá dlho, než ma rukou znova prinúti pozrieť sa mu do očí. „Ani nevieš, ako si dôležitá,“ hovorí potichu a ja opäť sledujem, ako sa ku mne skláňa. Tentoraz som pripravená na to, čo bude nasledovať. Keď mi znova pobozká, nebránim sa a privriem oči. Netuším, prečo to už druhýkrát spravil, no nebránim sa tomu.
„Vezmem ťa na bezpečnejšie miesto,“ otvorím oči a vidím, že on je znova vo svojej pôvodnej vzdialenosti odo mňa a jeho hlas má tiež už normálnu hlasitosť. Nerozumiem celkom týmto jeho zmenám, no pýtať sa ho asi nebudem. „Je viac než pravdepodobné, že už tu vedia o tom, že žiješ a nie je bezpečné, aby sme tu zostávali. Zavolal som odvoz.“ Naozaj, kto si? Aký odvoz? Kam ma chceš vziať? Jedno viem naisto. Hocijaké miesto prijmem s otvorenou náručou.
„Drž sa pri mne,“ varuje ma a ja mám len chvíľu na to, aby som sa rozhodla, akým spôsobom jeho žiadosť zrealizujem. V momente, keď vykročí sa ho chytím za plášť, pod ktorým ma predtým schoval a nasledujem ho. „Neotáčaj sa dozadu, nebol by som rád, ak by si to videla.“ Požiada ma po chvíli. Chvíľu zvažujem, že túto jeho prosbu nevypočujem, no usúdim, že asi vie o čom hovorí a tak ho len nasledujem.
Na chodbách je znova ticho narúšané len zvukom jeho podrážky a mojich bosých nôh dopadajúcich na dlažbu v pravidelných intervaloch.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.