Kapitola 1. - Mačka?!

 

Mayu

"Nemali ste sem chodiť. Ohrozili ste mňa aj moju rodinu, a vy to viete," ozval sa tlmený chrapľavý hlas. Zamrvila som sa. Kto je to?

"Kazemaru-sama, prosím. Ja a môj manžel už nemáme nádej, ale naša dcéra je nevinná," prosila moja matka kohosi plačlivým hlasom. Dlho bolo ticho. Napokon sa ozval dlhý ťažký vzdych.

"Tak dobre. Postrážim ju do doby, kým sa nevrátite." Čo sa to deje? Pootvorila som jedno oko, aby som zistila stav situácie. Ako náhle som to však urobila, po hlave ma pohladila veľká ruka a mňa opäť opantal spánok. 

Keď som sa znovu zobudila, viečka som mala také ťažké od dlhého spánku, že som ich ledva dokázala otvoriť. Lenivo som prešla pohľadom po miestnosti. Ležala som na akomsi vankúši, ktorý bol vystlaný mäkkou výstelkou. Prekvapilo ma, že hneď pod ním boli tatami. Prečo ležím na zemi? pomyslela som si ospalo. Natiahla som si labky pred seba a slastne ohla chrbát. Chvost sa mi pri tom samovoľne zakrútil a zasa vyrovnal. Zívla som si. ... Počkať chvost? Labky? Vyľakane som otvorila oči a pozrela si na ruky. Prepána, veď je zo mňa mačka! Vyskočila som na všetky štyri a obzrela sa. Naozaj mi zo zadku vylieza chvost! Čo to je? Chcela som čosi povedať, zavolať na mamu a ocka, ale z úst my vyšlo iba zmätené nyaaaa~? Prekvapene som zmĺkla. 

"Nyaa? Nyaaaa!" teraz som už kričala. Mami! Mami!! vrieskala som v mysli a z očí sa mi drali slzy. Alebo to bol len pocit? Môžu mačky plakať? Čo sa to deje? Mami! Oci! Kde ste? Ďalej som kričala, no všetko, čo sa zo mňa dostalo bolo len mňaukanie malého mačiatka. Panika mi zachvátila vnútro a spomenula som si na rozhovor, ktorý som začula predtým. Moji rodičia odišli? Nechápala som. 

Všimla som si že za oknom panuje hlboká letná noc. Cikády hlasno vyhrávali a nočné motýle sa tlačili na sklo. Obzerala som sa po miestnosti, v ktorej som sa zobudila. Bola jednoduchá. Dlážka bola pokrytá bordovými tatami, na stenách viseli jednoduché obrazy hôr a krajiniek a uprostred miestnosti stál malý stolík s dvoma červenými vankúšmi po stranách. To čo bolo na tejto miestnosti zaujímavé bola svätyňa. Tmavá skrinka stála tesne pri stene, hneď vedľa dverí a nebol na nej ani kúsok prachu. Uprostred stála fotografia zarámovaná v čiernom ráme so stužkou cez pravý roh. Na nej bola vyfotografovaná usmievajúca sa žena. Mala nádherné oči farby čerstvej jarnej trávy a jej úsmev žiaril ako práve vychádzajúce slnko. Vedľa fotografie stála bronzová soška Budhu so zopätými dlaňami a naproti nej stojan s dymiacou sa vonnou tyčinkou, ktorá napĺňala miestnosť pokojnou vôňou fialiek. Mala som zvláštny pocit z tejto ženy. Upokojujúci, no zároveň som sa jej bála. Bol to taký akoby rešpekt. Nechápala som to. Hypnotizovane som sledovala jej fotografiu a dym vonnej tyčinky, ktorý cez ňu elegantne stúpal k stropu a neuvedomila si, že niekto vošiel do miestnosti, až kým posuvné dvere s tichým klap nezapadli na miesto. Bleskovo som uskočila, naježila sa a zaprskala na votrelca.

Bol to starý muž. Oblečenú mal tmavohnedú, až čiernu Kesa* s červeným prúžkom na leme. Okolo krku mu visela retiazka s drevenými korálikmi. Tvár mal síce poznačenú vráskami a tmavú od dlhých rokoch strávených na slnku, no pôsobil veľmi čulo, sviežo. Tento muž musel byť fešák, keď bol mladý, pomyslela som si. Čierne polodlhé vlasy, ktoré mal uhladené dozadu mu pretkávali strieborné šediny. Napriek jeho zjavnému veku ich mal husté. Ako náhle som sa mu pozrela do očí, jeho pohľad ma uväznil. Nebol vľúdny, no nebol ani zastrašujúci. Bol skrátka... neutrálny a spravodlivý? Sálal z neho pokoj a sila, ktoré ma chtiac-nechtiac prinútili uvoľniť sa. Pomaly som si sadla, uväznená jeho pohľadom a chvost sa mi skrútil za chrbtom. Muž prišiel bližšie, nespúšťal zo mňa pohľad a ja som sa pod jeho intenzitou zavrtela. Sadol si na tatami oproti mne, nohy si zložil pod seba, s dokonale vystretým chrbtom si položil ruky na stehná a zhlboka sa nadýchol.

„Určite si zmätená a máš strach,“ začal. Oh ani neviete aký, chcela som mu odvrknúť, no miesto toho som si len odfrkla.

„Moje meno je Kazemaru Ryohei. Som správca chrámu Kitakaze, kde sa práve nachádzame. Tvoji rodičia museli odísť, preto ťa dali do mojej opatery. Do niekoľkých týždňov by sa mali vrátiť.“ Ten predslov si určite pripravil. Ale kam odišli? Prečo ma nemohli zobrať so sebou? A prečo je zo mňa mačka?! Postavila som sa a podišla bližšie k nemu.

„Nya nyaa nyaaaa?!“ Toľko k mojim otázkam. Kazemaru-sama si vzdychol, zavrel oči a pomasíroval si koreň nosa.

„Na mačku ťa premenili preto, aby si nepriťahovala pozornosť.“ Šokovane som naňho pozrela a sklopila uši dozadu. Buď rozumie mačkám... alebo vie čítať myšlienky.

„Nie neviem čítať myšlienky, ale keby som sa z ničoho nič stal mačkou ja, tiež by ma zaujímalo prečo,“ dodal a zdvihol jeden kútik úst v úškrne. Ak by som mohla, pousmiala by som sa aj ja. Tento muž mi veľmi pripomína môjho dedka, kým ešte žil. Bol to ten typ človeka, ktorý toho veľa prežil, veľa zlého, no to mu nezabránilo radovať sa zo života. Premýšľala som. Prečo by som nemala priťahovať pozornosť? A prečo ma dali na starosť mužovi, ktorého som nikdy nevidela? Veď som mohla zostať pri hociktorej tete či ujovi.

„N-nyaa?“ ozvala som sa zmätene. Kazemaru-sama na mňa chvíľu hľadel, asi sa snažil zistiť čo také som sa pokúšala povedať. Potom sa mu rozšírili oči a zdvihol prekvapene obočie.

„Ty asi o ničom nevieš.... Veď ako by si aj mohla, máš len 12.“ Pretrel si ustarane tvár rukou. „To veci komplikuje.“ Na dlhú chvíľu sa odmlčal. Kami-sama čo sa to deje? Moji rodiča ma premenili na mačku. Prečo? Ako? Sú to nejaký kúzelníci? Mágovia? Prečo museli odísť? Povolal ich nejaký ich hlavný cech majster alebo čo? ... asi hrám priveľa rpg. Keď som sa predtým prebudila, mama vravela, že oni už nemajú nádej, ale ja som nevinná. Znamená to, že urobili niečo zlé? Ukradli niečo? Z-zabili... niekoho? Nie to by mama nikdy neurobila. Zachvátili ju mdloby už len pri predstave krvi. A ocko bol skôr veľký maco, ako vrah....

„Tak dobre, vysvetlím ti čo sa deje,“ povedal napokon Kazemaru-sama a prerušil moju niť myšlienok. Sadol si pohodlnejšie, zdvihol jedno koleno a oprel si oň lakeť.

„Kedysi dávno uzavreli chamtivý ľudia dohodu s yókai - duchmi,“ začal a tón jeho hlasu sa zmenil – bol vážnejší a hlbší. „Dovolili im hosťovať v ich tele a kŕmiť sa ich dušou, no na výmenu mohli oni využívať ich schopnosti a dary. Títo ľudia si chceli podrobiť svet. Niektorým sa to podarilo, iným nie. Tím, ktorý zomreli počas hostenia yókai bola odobraná duša a nebola schopná reinkarnácie. No tím, ktorí si vydobyli víťazstvo sa dostalo slávy a pokojného úmrtia. Po naplnení dohody duch väčšinou opustil hostiteľa a hľadal si iného, alebo skrátka žil ako pred dohodou. Ale niektorí yókai podľahli čaru ľudskosti. Yókai i duša sa v hostiteľovi zmiešali a tak nebolo možné rozlíšiť jedno od druhého. Yókai sa stal dušou, ktorá sa reinkarnovala a prechádzala po pokrvnej línii pôvodného nositeľa.“ Zrazu sa odmlčal a premeral si ma, ako naňho civiem s chvostom vztýčeným a naježeným.

„Zatiaľ tomu rozumieš?“ spýtal sa. Pomaly som prikývla. Hej ale stále nechápem čo má táto rozprávka spoločné so mnou.

„Tvoji rodičia,“ pokračoval Kazemaru-sama. „Obaja pochádzajú z rodovej línie yókai. Tvoja mama má prastarú dušu Tsukuyomi, boha mesiaca a predkovia tvojho otca uzavreli dohodu s Ittan-Momen, duchom bavlny. Nestáva sa často, že by dvaja z línie yókai uzavreli manželstvo. Keď... hostiteľ reinkarnovanej yókai zomrie a nemôže sa usadiť v ďalšej generácii pripúta sa k najbližšiemu potomkovi.“ S dlhým výdychom dokončil a prebodával ma pohľadom. Ticho som sedela a hľadela do prázdna. Čo sa mi to tu snaží nahovoriť? Že moji rodičia sú nejaký démoni, ktorými ma oni sami strašili, keď som bola malá? Pochybovačne som naňho hľadela.

„Pravdepodobne mi neveríš,“ skonštatoval ako si ma premeriaval. Musí sa vôbec pýtať? Na odpoveď som mu namosúrene mňaukla do tváre. Neverím na takéto hlúposti, som realistka. Chcem fakty nie hlúpe mýty a legendy o duchoch. Kazemaru-sama zrazu zavrel oči. Zachmúril sa a pevne zovrel pery v rovnej linke. Cikády, ktoré cvrlikali za oknom zrazu stíchli a namiesto nich sa rozcinkala zvonkohra na terase. Najprv jemne, no potom naberala na sile a znela ako hasičský zvon. Do domu čosi udrelo, lomcovalo oknom a hvízdalo v škárach. Strhla som sa od ľaku a rozbehla sa s prskotom pod gauč. Vonku akoby sa z ničoho nič zobudilo tornádo. Pozrela som na Kazumaru-sama. Pokojne sedel so zavretými očami na zemi a vlasy i oblečenie mu prefukoval jemný vetrík. To robí on?! Okno sa odrazu roztvorilo a do izby vtrhol vietor tak silný, až ma strhlo na stranu a musela som zaťať pazúriky do tatami, aby som sa udržala na mieste. Zvrešťala som a zažmúrila pevne oči. Toto je môj koniec! Je po mne. Zbohom mami, oci. Zbohom krásne chvíle nažive. Občas teda neboli krásne... ale boli živé! Vo chvíli, keď sa mi zdalo že už sa neudržím to prestalo. Skrčila som sa, vzlykavo mňaukajúc, k zemi a skryla si hlavu medzi labky. Z toho studeného vetra som sa celá triasla a bzučalo mi v ušiach, ale aj tak som počula, ako sa Kazumaru-sama postavil a prešiel k miestu kde som sa skrývala. Načiahol sa pod gauč a chytil ma okolo hrudníka. Po jednom mi druhou rukou uvoľnil pazúriky z tatami a vytiahol ma zo skrýše.

„To bol Fujin, boh neskrotného vetra.“ Vzal si ma do náruče a upokojujúco pohladil po chrbte veľkou drsnou a mozoľatou rukou. Triaška pomaly prestala a strach sa pominul tiež. Zdvihla som pohľad k nemu a potichu mňaukla. Na tvári mal milý chápavý úsmev. Postavil sa aj so mnou a prešiel k dverám.

„Tak poď. Dám ti trochu mlieka a ukážem ti tvoj nový dočasný domov,“ povedal, odsunul dvere a vykročil do chodby. Takže je to skutočné. Yókai, bohovia, čáry-máry a škriatkovia čo kradnú dych. Ale čo ak sa rodičom naozaj niečo stane. Nie som potom jediný potomok... ja?

_________________

Kesa* - rúcho šintoistických kňazov

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.