Secret Wish - 1. kapitola
Informace:
Prvá hlavná hrdinka na scéne. A ja neviem, čo viac by som k tejto kapitole mohla povedať, tak asi len dodám: Príjemné čítanie. Vaše komentáre a hodnotenia ma vždy len potešia a podporia v ďalšej tvorbe ;)
Matsuo Itoe
Pondelok 05:00
Do nového dňa sa prebúdzam s celkom dobrým pocitom. Keď mi pohľad padne na budík, na ktorom svieti 05:00 jasným červeným písmom, ktoré z veľkej časti ožaruje izbu, spokojne sa pousmejem. Budík si vždy nastavujem na neskoršiu hodinu, no zároveň na takú, aby som sa ešte stíhala vychystať, ak by som trocha tuhšie zaspala. Pravdou však zostáva, že väčšinou sa budím omnoho skôr, ako môj budík začne zvoniť.
Načiahnem sa po tej svietiacej a občas aj hučiacej krabičke, aby som zrušila budík, ktorý je na dnes nastavený na šiestu hodinu rannú. Následne sa načiahnem za zapínačom lampičky, ktorú mi otec kedysi pripevnil nad posteľ. Príde mi akoby to bolo len včera, čo sme pôvodne žltú lampičku spolu s otcom farbili na strieborno, aby sa lepšie hodila k zariadeniu izby. Vyzerá skutočne luxusne, ale už mi nepríde taká ohurujúca ako na začiatku. Nadšenie zo mňa jednoducho opadlo, podobne ako zo mňa opadol stres z nového prostredia v škole.
Áno, už to tak bude, mám za sebou trištvrte roka na strednej škole Rakuzan. Je to už v skutku nejaký čas, čo si obliekam ich uniformu a podporujem školu svojimi čo najlepšími vedomostnými výsledkami. Ničím iným ju však podporiť nemôžem, pretože, na rozdiel od iných existencíí v našej organizácii, nie som nadaná na šport a tiež nie som bohvieaký umelec. Samozrejme, rada píšem vo voľnom čase rôzne príbehy, ale tým to asi tak hasne. A navyše to nie je nič, čím by som sa chcela prezentovať. Hanbím sa vždy, keď si niekto chce niektorý príbeh prečítať, pretože v tom nie som absolútne dobrá. Je to skrátka také moje hoby, aby som zabila trocha času, ktorého mám, ak sa teda momentálne neučím, viac než dosť. V poslednej dobe sa však snažím venovať aj iným veciam, ktoré nezahŕňajú len bezmyšlienkovité sedenie za počítačom v snahe spísať svoje myšlienky.
Usádzam sa na posteli a šmátram pod pokrývkou po svojich okuliaroch, ktoré si tam zvyčajne odkladám. Nemusím sa báť, že ich tak niekedy zlomím alebo zhodím, pretože som známa tým, že keď zaspím v nejakej polohe, zaručene sa v nej aj zobudím. Údajne som jediná v rodine, čo to dokážem. A tiež je to v tom, že dokážem hocikde zaspať, keď na mňa príde únava. Vtipné, ale dosť sa to k mojej povahe hodí.
Nasádzam si okuliare na nos. Chvíľu ma príjemne chladia a ja sa opatrne naťahujem rukami ku špičkám nôh. Nakoniec usúdim, že je na čase, aby som vstala. Pohľad mi padne na skriňu, na ktorej rukoväti je zavesený vešiak, na ktorom ma čaká pripravená školská uniforma. Povráva sa, že uniforma dosť veľa hovorí o úrovni školy. Naša škola má vraj jednu z najkrajších uniform, čo znamená, že sme jedna z najprestížnejších škôl. Neviem, čo si o tom mám myslieť, pretože na mne tá uniforma nejako nesedí. Je to moje číslo aj všetko, o to žiaden strach. Ak sa však porovnám s niektorými mojimi spolužiačkami, nemám strach o to, že by si ma niekto niekedy všimol práve kvôli tomu, ako v nej vyzerám. Na druhú stranu je dosť výhoda, že v škole sa nosia uniformy. Študenti sa tak medzi sebou neporovnávajú aspoň v tejto veci.. aj keď ako sa to vezme. Niekto môže povedať, že v nej vyzerá lepšie a niekto zase horšie. Hold, všetko má svoje nevýhody.
Prechádzam sa po izbe, keď na seba obliekam čierne silonové nadkolienky a podprsenku, ktoré k našej uniforme patria, následne beriem z vešiaku bledomodrú blúzku. Je naozaj pekne ušitá, ale jej najväčšou nevýhodou sú gombíky. Sú naozaj až nevhodne malé a preto sa zle zapína. Každé ráno už trištvrte roka s nimi bojujem a tuším som si na to ešte nezvykla. Plus zapnúť si gombíky na rukách. Mala by som schudnúť, možno by to bolo potom ľahšie.
Keď dobojujem s košeľou, vezmem čiernu sukňu, ktorá siaha tesne nad kolená a navyše sú k nej traky, ktoré dodávajú naše uniforme trocha štýlový dizajn. Sukňa zakryje moje veľké stehná a zadok traky zase, aj keď len trocha, zdôraznia moje prsia. No, tam nie je veľmi čo riešiť.
Predposlednou súčasťou uniformy je kravata, ktorú som sa musela učiť viazať. Zabralo mi to síce celkom dosť času, ale nakoniec som to zvládla a tak si ráno dávam časové preteky. Musím zaviazať čo najrýchlejšie kravatu, pretože tou sa naozaj nemôžem zdržovať. Keď je už upravená na mne, popravím si golier a spokojne sa usmejem.
Poslednou časťou uniformy je biele sako, na ktorom je na ľavej strane na prsiach vyšitý erb našej školy. Tak a toľko k našej uniforme. Je luxusná, ale zaberie toľko času, než ju na seba človek dostane. Nehovoriac o tom, že v skrini mám ďalšie tri kusy. A to všetko musí mamka prať a pripravovať mi. Niekedy sa stane, že jej pomôžem, ale väčšinou sa usilujem zahrabať sa v knihách natoľko, aby ma z toho vynechala. Nemám rada žehlenie košieľ. Je to hrozná piplačka. Ja viem, som hrozne šetrná k svojej mame, ale nesúďte ma za to, prosím.
Kontrolujem si čas a utekám si umyť tvár a umyť zuby do kúpeľne a zo chladničky si vezmem svoj dnešný obed. Vložím si ho do tašky a tú si prehodím cez rameno. Schmatnem mobil, ktorý leží uložený na nočnom stolíku a dnes ráno som sa ho ešte ani len nedotkla.
Keďže už je pomaly čas na to, aby som vyrazila, hodím ho do kabely a utekám sa obuť. Napriek tomu, že sa to nikdy veľmi nehodilo, k uniforme zvyknem nosiť plátenné tenisky, iba keď je mokro alebo sneží nosím čižmy. Dokonca som raz šla aj v gumákoch. Radšej však nebudem spomínať na ten deň. V triede na mňa teda rozhodne príliš pekne nepozerali.
Cesta do školy mi trvá tak ako vždy. Vo vlaku nestretávam nikoho známeho a tak končím so slúchadlami na ušiach, ktoré neskladám ani keď vchádzam do školy. Čo sa však nakoniec ukáže byť osudným, keď ma niekto zrazí na zem. Slúchadlá mi nejako šikovne padnú na krk, kolená sa mi podlomia a ja neudržím rovnováhu a zosypem sa na zem. Okuliare sa mi tiež v tom chaose niekde stratia.
„Pozeraj sa, kam kráčaš,“ začujem a pred očami sa mi mihne rozmazaný obraz červenovlasého chalana. Viac vidieť nepotrebujem a ani nemôžem vzhľadom na to, že na sebe nemám okuliare. Rukami capkám po podlahe hľadajúc svoje okuliare. Nenávidím to. Tak hrozne nenávidím svoj zrak. Ako sa v priebehu rokov mohol až takto zhoršiť? Po chvíli si uvedomím, že mi niekto podáva okuliare. Čapnem ich a vďačne ich na seba nasadím.
„Nech sa páči. Ospravedlňujem sa za neho, vždy sa takto správa,“ usmieva sa na mňa chalan s dlhšími tmavými vlasmi. Vyzerá úchvatne. Mnohým dievčatám by sa v tejto chvíli rozbúšilo srdce. Ja to však o sebe nemôžem povedať. „Ach, prepáč, nestihol som sa predstaviť – Reo Mibuchi.“ Podáva mi ruku a ja chvíľu váham. Neviem, či mi ponúka pomoc, aby som vstala alebo to patrí k jeho predstaveniu a mám mu ňou potriasť. Podám mu teda svoju ruku a zľahka tou jeho potrasiem.
„M..Matsuo Itoe,“ preľaknem sa, keď rukou trhne smerom nahor a vytiahne ma na nohy. Zohne sa ešte po moju tašku, ktorú som nechala na zemi a podáva mi ju. „V..vďaka..“ zamrmlem a cítim, že sa na nás podaktorí pozerajú. Všimnem si medzi nimi známe tváre svojich spolužiakov. Asi by som mala odísť prv, než si začnú v hlave vytvárať mylné domnienky. „P..prepáč, ale už by som mala ísť,“ ospravedlňujem sa Mibuchimu a otáčam sa na odchod.
Kráčam po schodoch do šatní, aby som sa prezula. Prečo sa v jeho prítomnosti vždy správam tak čudne? Pozeraj sa, kam kráčaš, napomína ma jeho hlas znova a znova v mojich predstavách. A potom vidím červenú záplavu. Keď sa to stane, prudko sebou trhnem a uvedomím si, že sa to odohralo len v mojej hlave a vedľa mňa stojí moja najlepšia kamarátka Fujiwara a bohvieako dlho sa ma snaží primäť k tomu, aby som jej podpovedala.
„Itoe-chan, táto planéta a škola ťa potrebujú,“ fňuká mi do ucha. Trocha sa od nej odtiahnem a slabo sa na ňu usmejem. Keď si to všimne, pokračuje vo svojej spovedi: „Čo sa stalo?“ Pri otázke veselo pohodí svojimi peknými dlhými vlasmi, ktoré sa mi na nej vždy páčili a zahľadí sa na mňa jedným zo svojich uprených pohľadov. Za tie roky, čo sa poznáme už čosi vie o mojom správaní a preto je pre mňa ťažké klamať jej. Tiež vie aj čosi viac o tom, kto sa mi páči a čo prežívam. Podporuje ma. A ja sebe si to nechávam. Nemôžem jej robiť starosti. Však sa vlastne nič veľké nestalo.
„Nič sa nestalo, len som premýšľala,“ pokúsim sa uhrať to úsmevom, cítim však ako sa mi ústa trasú. Musím vyzerať, akoby som sa mala rozplakať.
„Nič sa nestalo hovoríš?“ zasmeje sa sarkasticky. „Tuším by som mala zájsť na vyšetrenie zraku, pretože ja som videla niečo celkom iné.“ Ona to videla? To mení celú situáciu. Dokráčam ku svojej skrinke, mimochodom je hneď vedľa tej, ktorá patrí Fujiware. Odomknem ju a vyberiem z nej svoje prezuvky, vyzujem si tenisky a nazujem si ich. Po tom, ako si uložím tenisky do skrinky ju zase zavriem a zamknem. Čo najviac odďaľujem pokračovanie rozhovoru, ale vidím, že kamarátka čaká, čo jej poviem.
„Fu... Fuji, nehľaď tak na mňa, nič to nebolo,“ poviem a vyberám sa do triedy.
„Nič to nebolo? On ťa úplne ignoroval!“ zvolá a rozoženie sa pritom okolo seba rukami až mi skoro jednu vrazí. Našťastie som na tieto jej výstupy zvyknutá a uskočím pohotovo stranou. Ignoroval ma. Má pravdu. Nestojím mu ani za to málo, aby si ma všimol. Pravda však je, že som si sama mala dávať pozor.
„Fuji, stopni sa,“ zastavím jej ruku, ktorá sa znova nebezpečne blíži k mojej tvári a prinútim ju stíchnuť uprostred svojho horlivého výstupu, „som celá? Som. Tak to už nechaj, prosím ťa tak.“ Spoločne vojdeme do triedy a ja ssa usádzam do svojej lavice. Každý sedíme sám. Fujiwara sedí o lavicu predo mnou, takže máme hromadu priestoru na to, aby sme spolu komunikovali cez prestávky. Keď okolo mňa Fuji-chan prechádza všimnem si ako sa usmieva. Vždy bola takáto. Stará sa o druhých a na seba pritom toľko nehľadí. Nechápem, ako to môže robiť.
Deň ubieha pomaly. Nakoniec však nastala obedová prestávka. Väčšina študentov chodí so svojim obedom do jedálne, kde sa aj priamo dá kúpiť nejaké jedlo. Vzhľadom na to, že ja mám svoj obed, toto riešiť nemusím. Tiež však nemám rada jedáleň. Je to večne preplnená miestnosť, kde si občas nie je riadne kam sadnúť. Uprednostňujem strechu, kde si veľmi rada utrieďujem svoje myšlienky. Rozlúčim sa teda s Fuji-chan, ktorá chodí na obedy pravidelne, pretože u nej doma je tak trocha problém s tým, aby si nosila vlastné. Takže na obed väčšinou zostávam sama. Len výnimočne sa stane, že nie.
Vyšliapem si hore po schodoch až na strechu školy, ktorú špeciálne upravili pre tých, ktorí by sa chceli pokochať výhľadom alebo sa prísť naobedovať podobne ako ja. Nachádza sa tu opletenie, ktoré zabezpečuje, že sa nič nebezpečné nestane a tiež je tu pár lavičiek.
Zacítim na pokožke ľahký vánok, ktorý rozfúka moje vlasy. Privriem oči a cítim, ako sa mi po tvári rozťahuje spokojný úsmev. Zhlboka sa nadýchnem a s vydýchnutím znova otvorím oči s úmyslom, že nájdem najvhodnejšie miesto na skonzumovanie môjho obedu. Miesto toho sa však zarazím uprostred pochybu a očami hľadím na kapitána basketbalového mužstva, ako sa ležérne opiera o zábradlie a jeho oči ma prepaľujú so zvyčajnou nadradenosťou, ktorá človeku priam podlamuje kolená.
„Ahoj,“ pozdravím ho potichu a zároveň sa prudko otočím na odchod.
„Neprišla si práve?“ zastaví ma jeho otázka. Otočím sa a pozriem sa na neho.
„To je síce pravda, ale mám pocit, že si tu chcel byť sám a ja nechcem prekážať,“ čo to hovorím? Prečo hovorím tak veľa? Čo mi je? Mala som proste odísť! Lenže ja akosi nemôžem.
„Mne je to jedno, najedz sa tu, ak chceš,“ povie ľahostajne a neustále ma sleduje. Čaká, čo spravím?
„Ďakujem,“ zašepkám a vyberiem si rýchlo lavičku pri plote, kde zvyčajne sedávam, pretože je tam pekný výhľad.
Naraz sa ozve hlasné zvonenie jeho telefónu a ja sebou prudko trhnem. Po očku sa na neho pozriem a všimnem si, ako hovor ruší. Znova nastane ticho a ja zamierim k lavičke a zložím sa na ňu. Neisto hľadím na svoju obedovú krabicu a naraz mi je tak hrozne trápne.
Neprejde ani minúta a jeho telefón znova zvoní.
„Kapitáááááán!“ začujem hlasné volanie z telefónu a to sedím skutočne ďaleko. Pootočím sa trocha, keďže mu sedím chrbtom. Všimnem si, ako vraští obočie a odťahuje od seba telefón. Pravdepodobne bojuje s polovičnou hluchotou. Premôžem však nutkanie uškrnúť sa a chtiac-nechtiac počúvam.
„Čo sa deje?“ spýta sa druhej strany.
„To je.. komplikované, proste príď!“ potom sa asi hovor ukončí, pretože naraz len hľadí na displej telefónu a už nič nehovorí. Naraz sa jeho pohľad stočí na mňa a ja sa prudko otočím. Pane bože, ja som ho práve špehovala pri telefonáte. Začujem jeho tichú chôdzu, ako sa vzďaľuje.
„Dobrú chuť,“ počujem ešte a potom už len buchnutie dverí. Rýchlo sa rozhliadnem po streche. On odišiel. Všetko napätie sa vo mne uvoľní a ja môžem byť jedine vďačná za to, že sedím. Ani som si neuvedomila, ale bola som celkom na strunách. Toto robí jeho prítomnosť? Asi nikdy nebudem schopná normálne sa s ním rozprávať.
Pustím sa konečne do svojho obedu. Zvyčajne si užívam každý kúsok jedla, no dnes ho do seba doslova len hádžem a ani poriadne nevnímam chuť.
V triede ma čaká Fujiwara a ako sedí na svojej stoličke, netrpezlivo pokyvuje nohami vo vzduchu. Keď ma zahliadne, vystrelí ku mne. „Itoe, vieš čo sa stalo v jedálni?“ schmatne ma za ruku a v tvári ma ten posadnutý výraz, keď vidí niečo pre ňu ohromne romantické, čo ona nemôže mať. Hrozne rada riešiť záležitosti romantiky, čo sa týkajú druhých a sama po tom síce túži, ale akosi sa jej to nie a nie splniť.
„Akoby som mohla? Nebola som tam,“ podotknem, čím v prakticky vyzývam k tomu, aby mi o tom všetko porozprávala.
„Poznáš Kaoru a Toshira z 1-C?“ pýta sa ma a keďže vytuším, že nebudem mať príliš veľa priestoru na svoju hlasovú prezentáciu, rozhodnem sa iba prikývnuť. „Toshiro sa dnes Kaoru pred všetkými v jedálni vyznal, no nie je to romantické? To je to, čo by chcela zažiť každá z nás..“
„Každá nie,“ povzdychnem, „mne by stačilo, ak by mi človek, ktorého mám rada povedal v súkromí, že ma má rád a dával mi to najavo. Keď to niekto robí takto verejne, príde mi to skôr ako nejaký druh chvastania sa pred druhými.“
„Panečku na nebi,“ povzdychne si nad mojimi slovami, „absolútne pre tieto veci nemáš cit!“
„Povedzme jednoducho, že nemám privysoké očakávania od druhých ľudí,“ zamrmlem. Našťastie, prv než mi stihne čokoľvek iné povedať, ozve sa hlasné zvonenie a musíme sa usadiť na svoje miesta. Ani nie minútu po zazvonení do triedy vbehne učiteľka a zahlási písomku. Ešte šťastie, že som sa v predchádzajúci deň pripravovala. Mnoho spolužiakov z toho však nie sú práve nadšení. No čo už? To je život. Je to len jeden test a okrem toho, čo ma po nich? Oni sa nikdy nezaujímali o mňa, tak prečo by mňa malo trápiť to, že oni sa neučili?
Dostávam pred seba test a očami rýchlo prechádzam po otázkach. Odpovedať viem na všetky a tak zostávam pokojná a púšťam sa do písania na čistý papier, ktorý som dostala spolu s testom. Niektoré otázky sú krúžkovacie a niektoré sú písomkové, takže sa treba rozpísať. Ide mi to pomerne dobre a aj keď niektorí odovzdávajú skôr, než hodina končí, ja sa nikam neponáhľam a kontrolujem si, či som na niečo nezabudla a upravujem svoje odpovede.
Pohľad mi padne na hodinky. Dve minúty do konca. Toto je naša posledná dnešná hodina, takže som v pohode. Po škole idem už len domov.
Svoju prácu odovzdávam so zvonením. Balím si veci do tašky a mávnutím ruky sa rozlúčim s Fujiwarou a mierim do šatní, kde sa prezúvam a idem na vlak smer domov.
Dvere sa za mnou zavrú v mojom zvyčajnom čase. Domom sa nesie ticho. Ani ma to neprekvapuje, dnes sú všetci v robote alebo škole. Brat musel tiež do školy, pretože mali vraj nejakú písomnú prácu. On je vysokoškolák, takže má trocha iné povinnosti odo mňa. Vždy, keď ho začnem podpichovať, že nič riadne nerobí, iba sa celé dni fláka, mi povie, že raz si to vyskúšam a uvidím, aké to je. Ťažko povedať, či niekedy na nejakú vysokú školu pôjdem.
V izbe sa prezlečiem do pohodlnejšieho oblečenia a uniformu zavesím na vešiak na skrini. Keď príde domov mama, prežehlí ju.
Sadám si ku stolu a beriem do rúk učenie. Zvyčajne sa učím nahlas, no dnes si to len šeptom opakujem a rukami živo gestikulujem, keď argumentujem sama pred sebou. Ak by ma takto niekto niekedy videl, bola by som mu určite na smiech. No vlastne, ono jedna taká osoba aj je, ktorá ma videla, ale od nej si to neberiem nejako osobne.
Za nejaký čas a ozve buchnutie dverí. Pozriem sa na hodinky na budíku. To bude určite brat. Následne mi ako dôkaz poslúži nezmyselné zamrmlanie, čo mal byť pravdepodobne pozdrav. „Ahoj!“ odpoviem mu teda a ďalej sa učím. Snažím sa na to sústrediť, pretože už mi nezostáva veľa strán a nerada by som stratila koncentráciu práve na konci.
S učením skončím tesne pred tým, ako sa ozve druhé buchnutie dverí a domom sa roznesie mamin hlasný výdych: „No to bol zase deň, decká ste doma?“
„Ahoj mami,“ počujem bratov hlas a ja sa tiež zdvíham zo svojho miesta, aby som mamu privítala.
„Učíš sa Itoe?“ spýtavo sa na mňa pozrie.
„Práve som sa doučila,“ odpoviem jej a ona ma obdaruje pohľadom, z ktorého nie je práve najťažšie určiť, čo si myslí. Neverí mi, je mi to jasné.
„Určite pozeráš nejaké seriály a kašleš na to,“ obviní ma neprávom, pretože som sa naozaj učila.
„Učila sa, vlastne myslím, že len pred chvíľou skončila,“ zastane sa ma brat. Vďačne sa naňho pozriem a on mi pohľad opätuje. V našej rodine je asi on jeden z tých, ktorí sa vedia postaviť na tú správnu stranu a vedia, kde je väčšinou schovaná pravda.
„Tak to som rada,“ pokýva hlavou. „Dones mi tvoju uniformu, Itoe, aby som ti ju na zajtra pripravila.“
„Isteže,“ zbehnem po ňu a prinesiem jej ju.
„Mali ste dnes niečo výnimočné?“ pýta sa, keď vyťahuje žehličku so žehliacou doskou.
„Na poslednej hodine sme písali z biológie,“ informujem ju.
„A?“ spýtavo nadvihne obočie a nastavuje teplotu na žehličke tak, aby nespálila moju košeľu.
„Všetko som vedela, takže by to nemalo byť nijako strašné,“ nečakám, že padne do kolien, ale ona sa tvári jednoducho tak neurčito.
„Tak to som rada,“ usmeje sa nakoniec, „som rada, že si si na novú školu zvykla a darí sa ti.“
„Výsledné testy by som chcela napísať čo najlepšie,“ priznám sa jej so svojimi plánmi.
„Si šikovná, ak chceš, takže ak sa budeš učiť, určite sa ti to podarí,“ jej slová ma trocha povzbudia.
Po nejakom čase sa vyberiem do izby, kde sa prezlečiem do pyžama a idem si umyť zuby, aby som sa uložila do postele.
V momente, ako beriem zo stolu telefón, aby som ho dala na noc na nabíjačku, sa rozvrndží. Pozriem sa na meno volajúceho a uškrniem sa.
„Áno?“ ozvem sa do telefónu.
„Ito-chán, zachráň ma prosím ťa,“ začujem hlas svojho starého známeho.
„Nebodaj si niečo vyviedol?“ podpichnem ho.
„Nebuď hus,“ vybuchne, „Imayoshi je u mňa doma a zaumienil si, že do mňa napchá všetko učivo, pretože sa vraj musí poistiť, že zvládnem výsledné testy, ktoré sa blížia.“
„Ale to je skvelé, nie?“ nechápem, kde je problém. Teda chápem, ale tvárim sa, že nie.
„Samozrejme, že nie je. Neustále mi tu niečo rozpráva a ja mu nerozumiem, čo je to integrál?“ hustí do mňa.
„Len sa pekne uč,“ nemám náladu sa s ním dnes veľmi rozprávať a preto hovor ukončím. Hodím mobil na nabíjačku. Ešte mi od neho pípne správa: Však ty budeš niečo potrebovať! Preklínam ťa Matsuo Itoe! Uškrniem sa a konečne zaľahnem do postele. Ani neviem ako a už aj spím.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
